Aké sú Vianoce v slovenských dielach
Vianočné sviatky a prázdniny sú dobrou príležitosťou vziať do rúk knihu. Pokojne aj z radov klasiky. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
Od čias, keď dal Charles Dickens svetu Vianočnú koledu, sa asi ťažko nádejať, že vznikne kultovejšie beletristické dielo o Vianociach. Hoci, pravda, tendencie sú; a niekedy aj pomerne úspešné, ako svedčí napríklad Vianočné mystérium od Josteina Gaardera.
A hoci Slovensko svoju literárnu „vianočnú kultovku“ nemá, predsa len sú diela, ktoré sa k nej aspoň približujú.
Pripomeňte si s nami pár vianočných príbehov, pod ktoré sa podpísali slovenskí autori.
Rysavá jalovica
Aj tí, čo toto dielo nepoznajú v prevedení rovnomenného televízneho filmu (1970, réžia: Martin Ťapák), si ho azda pamätajú zo školských lavíc.
V úvode známej poviedky Martina Kukučína stretávame hlavného hrdinu Adama Krta v dialógu so ženou Evou tesne predtým ako sa chystá na vianočný trh, ktorý je „pravý jarmok pre smädnú dušičku Krtovu, lebo Eva nemôže ísť s ním“.
Obhajcovia Adama by sa ho asi zastali, že nečudo; Eva je tá, ktorá u nich doma nosí nohavice a drží rodinnú kasu, a svojho muža málokedy pustí k slovu i z domu.
Zástancovia Evy by v tomto bode asi podotkli, že má na to dôvod: Adam si rád vypije a nebyť praktickej a šporovlivej manželky, ktovie, ako by to s ním aj s celou domácnosťou dopadlo.
Jarmočné peripetie a patálie Adama sa zavŕšia pokusom o zmier a obchod so susedom, s ktorým sa kedysi rozkmotrili, lebo „kde sú dva kohúty a dve jazyčné ženy, tam kedy-netedy musí povstať zvada“.
Naoko podarená kúpa rysavej jalovice však nemá šťastnú dohru – keď zmierení a pálenkou potužení chlapi vyjdú z krčmy, jalovice nikde.
Nepríjemnej situácii nepomáha ani konfrontačný dialóg manželov po tom, čo sa Adam – opitý, s poškodenými vecami, bez peňazí aj jalovice – vráti domov, z ktorého na druhý deň na výzvu Evy odchádza, aby stratenú kravu našiel.
"Ach, Eva, Eva, čo ja budem robiť? Ani kravy, ani peňazí. Čo ti poviem, keď prídem domov?"
Martin Kukučín: Rysavá jalovica
„Eva tíško pri ohnisku plakala: veď všetko v dome upomínalo ju na žiaľ a stratu. Muž ľahkomyseľný, ona opustená“ – takéto zavŕšenie hádky i poviedky by možno bolo realistickou bodkou, Martin Kukučín sa však rozhodol pre motivujúcejší koniec.
Manžel Eve totiž chýba, so susedmi sa zmieria (najmä po tom, čo sa ukáže, že jalovica bola u nich) a pred Štedrým dňom sa Adam predsa len vráti.
Dokonca s peniazmi, ktoré si zarobil na píle, a s prísľubom, že „od týchto čias nikdy nik neuvidí ma piť“.
A ako autor avizuje v posledných odsekoch, nielenže sa mu to podarilo, ale aj sa mu viac začalo dariť a stal sa váženým občanom v Adamovciach.
Ťažko povedať, koľkých čitateľov (nielen) svojej doby dokázala Rysavá jalovica vysmiatím sa z opileckých excesov popleteného Adama či idylickým záverom odnaučiť od hriateho.
Isté je, že už pre situovanosť deja do vianočného času sa filmová verzia stala jednou zo stálic televízneho vysielania verejnoprávnej televízie a pre mnohých recipientov obľúbeným vianočným dielkom.
Vianočné oblátky
Osud obľúbeného televízneho filmu neminul ani ďalšie literárne dielo Martina Kukučina. Z novely Vianočné oblátky však autori do rovnomennej snímky (1997, réžia: Martin Ťapák) zakomponovali len toľko, koľko bolo nutné, aby vytvorili poetický film prezentujúci mnohé zvyky (vrátane takých, ktoré sa v autorovej predlohe explicitne nespomínajú).
Ako prehliadka tradícií film zaujme (hádam netreba dodávať, že mnohé z nich oscilujú na hranici poverčivosti a mnohé ju prekračujú, čím sami seba diskvalifikujú zo života praktizujúceho katolíka). Avšak pre toho, kto by chcel viac nahliadnuť do duše učiteľa Ondreja Pevného, je novela vhodnejšia.
Etablovanie sa mladého vzdelaného muža, ktorý chcel „zostať sám sebe pánom“, do dedinského spoločenstva, je tematicky aktuálne aj dnes, podobne ako napríklad myšlienky starého kňaza, ktorými chce usmerniť – povedzme to dnešným slovníkom – karieristicky naladeného individualistu:
„Pokora všetko premôže. Naučí ťa, že si ty ako ja — že ľudia sme rovní pred Bohom. To je naša najdokonalejšia rovnoprávnosť, ktorú svet zavrhuje. (...) Áno, rovní sme si: a tá rovnosť leží v tom, aby sme slúžili jedni druhým. Rozdiely, ktoré diabol nasial medzi ľudí, pred Bohom nestoja.“
V tomto kontexte sa symbolom tradície, od ktorej sa chcel mladý muž dištancovať, stávajú vianočné oblátky. Tie by mal ako učiteľ piecť, čo sprvoti odmieta.
"Pokora všetko premôže. Naučí ťa, že si ty ako ja — že ľudia sme rovní pred Bohom. To je naša najdokonalejšia rovnoprávnosť, ktorú svet zavrhuje."
Martin Kukučín: Vianočné oblátky
Ako to však býva aj v živote – to, čomu sa najviac bránime, nás často najviac posúva. A tak sa stane, že v jednej chvíli učiteľ pozoruje, akú moc môže mať spoločenstvo, ktoré pozoruje pri výrobe oblátok:
„Medzi týmito stenami je tak veselo, tak milo — je to svet, ktorý sám sebe postačí. (...) Koľko tu šťastia nahrnutého na jednom mieste. Z kozuba sa rozlieva krotké svetlo a maľuje ružové tiene na stenách. Áno, i tu sú tiene, ale nie ťažké, len ružové — za nimi sa usmieva láska.“
Iste, Ondrej Pevný nie je Ebenezer Scrooge, a tak ani jeho premena nie je nápadná a dramatická; pozorný čitateľ ju však vníma.
A keď sa do Ondrejovho života prikmotrí ešte aj láska k žene, nie div, že „nové city privalili sa mu na dušu. Naučil sa iným okom pozerať na svet. Sám určite nevedel, čo sa stalo, ale jedno mu bolo jasné úplne — že staré veci pominuli a prichádza čosi nového. A pod dojmom toho nového, duša mu plesala“.
Vianočné oblátky môžu byť aj dnes inšpiratívne pre tých, ktorí majú radi príbehy, kde víťazí dobro, láska a hodnoty. Hocikedy cez rok.
Drotárove Vianoce
A aj po tretíkrát Martin Kukučín – tentoraz s poviedkou Drotárove Vianoce.
V tomto diele z roku 1888 spoznávame „obyčajného drotára“ Ďurka Lobodu, ktorý od jari do zimy chodí za robotou. „Čo na svojich potulkách zarobí, ba niekedy i vyžobre, to sčasti už poslal a sčasti teraz nesie domov, svojej žene, svojmu dieťaťu. Často si líhal o suchom chlebe a čistej vode, len aby sa viac zvýšilo.“
V čase bez internetu, ba dokonca bez telefónu, nemá o svojich drahých celý rok žiadne správy – preto sa môže stať, že keď jedny Vianoce príde domov, nájde zanedbaný dom a nenájde v ňom ani ženu Katrenu, ani syna Ondreja.
Počiatočný hnev vystrieda strach, že blízki umreli, a napokon kruté zistenie, že jeho dieťa bolo transportované na Dolnú zem spolu s inými deťmi, sirotami z Riečan. Žena sa chlapca, samozrejme, vybrala hľadať.
Pre Ďurka je všetko veľký šok: „V túto poslednú hodinu prežil veľmi mnoho, azda viac ako iný človek po celé roky. Osud sa s ním pohrával ako vietor s ľahkým perkom.“
Čitateľ môže sledovať cestu otca, ktorý sa snaží dopátrať, kto dopustil túto krivdu a ako ju ešte môže zvrátiť. Úrady však voľbu, ktorá chlapca zo „žobráckeho kraja preniesla do tej krajiny naozaj zasľúbenej“, považujú za správnu.
Nad niektorými dialógmi zúfalého otca a neoblomného úradníka bude čitateľ krútiť hlavou obdobne ako nad dialógmi z Hlavy XXII.
Na rozdiel od známejších Kukučínových diel odohrávajúcich sa vo vianočnom čase tento text má neveselý záver. Dnešný čitateľ asi už ťažko precíti, ako mohla poviedka burcovať emócie v časoch maďarizácie.
Aj v dnešnej dobe však je zaujímavou lekciou o tom, aké dôsledky môže mať naša čo ako dobrá snaha zlepšovať životy iných proti ich vôli a tradíciám. A to nielen v kontexte asimilácie.
Vianoce Adama Boronču
Poviedka Vianoce Adama Boronču, ktorej autorom je Ladislav Nádaši-Jégé, tiež patrí k tým, ktoré sa dočkali filmového šatu (1988, réžia: Franek Chmiel).
Tvorcovia rozvinuli viaceré, v literárnej pôvodine skôr načrtnuté zložky (za prácou odídený syn) a vyfabulovali aj to, čo napísané nebolo (povaha a osud nevesty, Adamova minulosť, Adamovo unúvanie sa v krčme či na fare).
Tiež sa pohrali (v rámci vtedy populárnych schém) so sociálnou linkou príbehu; nevyhli sa pritom stereotypom ako skúpy krčmár-žid či nepríjemný, nesúcitný kňaz. Dokonca aj nebeská predsieň, do ktorej sa v istej chvíli Adam Borončo dostane, pôsobí všelijako, len nie ako miesto radosti a pokoja.
Ľudové predstavy prefiltrované socialistickou optikou pôsobia chvíľami parodicky a postavy symbolizujúce nebo či Cirkev nesympaticky. Odutých svätých pri nebeskom súde, ktorých Adam prevyšuje charakterovo i argumentačne, by sme však v literárnej pôvodine nenašli (minimálne nie tak preexponovaných).
"Nemožno žiadať, aby taký človek vedel odmerať mieru svojich skutkov. I teraz bola pohnútka jeho skutku dobrá, a tak mu aj tento hriech odpúšťame. Adam Borončo, dovoľuje sa ti ostať v nebi."
Ladislav Nádaši-Jégé: Vianoce Adama Boronču
Naopak, keď sa literárny Adam ocitne „v takom kraji, kde niet viac ľudí, tu sú už len duše“, viaceré autorove predstavy sa v podstate kryjú s tým, čo si o očistci myslia katolíci: „Ukázal sa mu všetok ten krásny poriadok, ktorý by bol na svete, keby ľudia poslúchali svoje svedomie, a aké je to špatné a akú zhubu robí na svete, keď ľudia pášu samopaše.“
Aj preto jedna z duší Adamovi vraví: „Vidím stále pred sebou, aké ukrutné veci som popáchal, cítim všetky bôle a žalosti, ktoré som zapríčinil iným, a to ma nevýslovne bolí! Musím pretrpieť všetky bolesti, ktoré som zapríčinil iným!“
Áno, aj autorov pohľad bol chvíľami pousmiatím sa nad predstavami ľudovej zbožnosti, filmové dielo však skôr ich výsmechom. Možno aj preto čitateľov môže literárna predloha príjemne prekvapiť.
Prekvapením, aj keď menej príjemným, bude tiež jej záver, ktorý nie je rozprávkový ako vo filme.
Štedrý večer
Vo vianočnom čase sa završuje jedna z najznámejších drám Jozefa Gregora-Tajovského i slovenského realizmu vôbec; Statky-zmätky. Celé posledné, štvrté dejstvo sa odohráva takpovediac pod vianočným stromčekom.
V autorovom diele však nájdeme poviedku, kde sa Vianoce vyskytujú ešte explicitnejšie – hoci, pravda, aj tam sú skôr kulisou k vážnejším témam.
Rozprávačom v texte Štedrý večer je „mladý človek“, ktorý v ňom spomína na učiteľa, ktorého k nim poslala školská stolica. Vekový rozdiel medzi nimi nebol veľký - „ja som mal sedemnásť, on devätnásť rokov“ -, hodnotový však áno.
Tajovský v postave tohto učiteľa s istým sarkazmom vykreslil maďarónov, teda akýchsi politických prospechárov tej doby: „Sedliacky syn z tretej dediny. Ale veľký horenos a tiež tuhý Maďar. Pozdraviť, prihovoriť sa — to by mu panstvo skapalo. Variť mu prišla sestra, dievča, preoblečené za paniu, a tak sa so sedliakmi nikde neschádzali, nikde nepoznali.“
„Veď sa mi nežiadalo jesť. Sestra napiekla dosť. Ale chcel by som si posedieť trochu s úprimnými, srdečnými ľuďmi…“
Jozef Gregor Tajovský: Štedrý večer
Príbeh tohto „Maďara z Oravy“ však môže byť aktuálny aj pre našinca – je to totiž príbeh človeka, ktorý sa snaží byť niekým, kým nie je, aby sa stal niekto. A takých máme v dnešnom reálnom i virtuálnom svete tiež dosť.
Tajovského hrdina je však napokon schopný sebareflexie, ku ktorej sa dopracuje (opustený a sám) na Štedrý večer: „Veď ja som si to stačil už popremýšľať. Nebudem tu žiť podľa jeho rozumu, ale podľa svojho citu. Ako ma už mohli ľudia radi mať, keby som sa nebol naučil sprostej pýchy.“
Povzbudivým môže byť záver, ktorý naznačuje, že kombinácia priateľského správania rozprávača, následných učiteľových výčitiek svedomia a milosrdnej odozvy dedinčanov na ne mala šťastnú dohru.
V tomto kontexte môže byť poviedka ponaučením, že „nájdeš vďačnosti a lásky v každom dome“ – ak už vopred nepribuchneme sami sebe dvere svojimi predsudkami a pýchou.