Ako Dante prežil svoj bolestný príbeh

JÁN PAVOL II.

Ján Pavol II. viackrát pripomenul diela tohto vynikajúceho básnika vo svojich príhovoroch, no spomeniem len jeho vystúpenie z 30. mája 1985, pri príležitosti výstavy Dante vo Vatikáne. Aj on, podobne ako Pavol VI., zdôraznil jeho umelecké majstrovstvo.

Danteho dielo interpretoval ako „víziu reality“, ktorá hovorí „o posmrtnom živote a Božom tajomstve s autoritou teologického myslenia, transformovaného za pomoci kombinovanej nádhery umenia a poézie“.

Pápež sa potom zvlášť venoval analýze kľúčového pojmu Danteho diela: „Trasumanare (prekročiť čisto ľudské). To bol Danteho najvyšší cieľ: zaistiť, aby bremeno toho, čo je ľudské, nezničilo božské, ktoré je v nás, ale aby ani veľkosť božského nezrušila hodnotu toho ľudského.

Preto básnik správne interpretuje svoju osobnú históriu aj históriu celého ľudstva na základe teologického kľúča.“

BENEDIKT XVI.

Benedikt XVI. často hovoril o Danteho púti a z jeho diel čerpal podnety na reflexiu a meditáciu. Napríklad vo svojej prvej encyklike Deus caritas est vychádzal priamo z Danteho vízie Boha, v ktorom „svetlo a láska sú jedno a to isté“, aby zdôraznil novosť, ktorú našiel v jeho diele: „Danteho pohľad zachytáva niečo úplne nové (…).

Večné svetlo je zobrazené v troch kruhoch, ku ktorým sa obracia týmito výstižnými a dobre známymi veršami: ,Ó, večné svetlo, čo si v sebe jedno, / samo sa vieš a sebou uvedené, / vediac sa, s láskou usmievaš sa vedno‘ (Raj, XXXIII, 124 – 126).

V skutočnosti ešte šokujúcejšie než toto odhalenie Boha ako trojitého kruhu poznania a lásky je jeho rozpoznanie ľudskej tváre – tváre Ježiša Krista – v centrálnom kruhu tohto Svetla. (…) Tento Boh má teda ľudskú tvár a – môžeme dodať – ľudské srdce.“

Pápež zdôraznil originálnosť Danteho vízie, ktorá poeticky vyjadruje novosť kresťanskej skúsenosti, ktorá sa rodí z tajomstva vtelenia: „novosť lásky, ktorá pohla Boha k tomu, aby vzal na seba ľudskú tvár, ba čo viac, aby prijal ľudské telo a krv, celú ľudskú bytosť“.

FRANTIŠEK

Aj ja som sa vo svojej prvej encyklike Lumen fidei opieral o Danteho, keď som na opísanie svetla viery použil jeho obraz z Raja, v ktorom o nej hovorí ako o iskre, „čo rozšíri sa v žiaru plápolavú / a vo mne ako v nebi hviezdy skvie sa“ (Raj XXIV, 145 – 147).

Sedemstopäťdesiate výročie Danteho narodenia som si neskôr pripomenul posolstvom, v ktorom som vyjadril nádej, že „postava Alighieriho a jeho dielo budú nanovo pochopené a ocenené“.

Navrhol som čítať Božskú komédiu ako „epickú cestu, ba ako skutočnú, osobnú a vnútornú, ale aj spoločnú, cirkevnú, spoločenskú a dejinnú púť“, pretože „predstavuje paradigmu každej autentickej cesty, na ktorej je ľudstvo povolané zanechať za sebou to, čo Dante nazýva ,záhon, čo nás tak ukrutnými činí‘ (Raj XXII, 151), aby dosiahlo tento nový stav harmónie, pokoja a šťastia“.

Ukázal som teda postavu tohto najväčšieho básnika našim súčasníkom a ponúkol im ho ako „proroka nádeje, zvestovateľa možnosti vykúpenia, oslobodenia a hlbokej zmeny pre každého jednotlivca i pre celé ľudstvo“.

Napokon, keď som 10. októbra 2020, pri príležitosti otvorenia Danteho roku prijal delegáciu z Arcidiecézy Ravenna-Cervia a oznámil svoj zámer vydať tento list, povedal som, že Danteho dielo môže aj dnes obohatiť mysle a srdcia všetkých, predovšetkým mladých ľudí, ak sa budú môcť s jeho poéziou zoznámiť „pre nich prístupnejším spôsobom a zistia, že na jednej strane je im tento autor a jeho svet veľmi vzdialený, no na druhej strane si prekvapene uvedomia, ako jeho myšlienky rezonujú s ich vlastnou skúsenosťou“.

Život Danteho Alighieriho – paradigma ľudskej situácie

Týmto apoštolským listom by som sa chcel pristaviť pri živote a diele tohto význačného básnika práve preto, aby som preskúmal, ako rezonuje s našou vlastnou skúsenosťou, a tak potvrdil jeho trvalú aktuálnosť.

Tiež by som chcel pochopiť jeho napomenutia a myšlienky, ktoré majú aj dnes zásadný význam nielen pre veriacich, ale pre celé ľudstvo. Danteho dielo je totiž integrálnou súčasťou našej kultúry, odkazuje na kresťanské korene Európy a Západu a predstavuje dedičstvo myšlienok a hodnôt, ktoré aj dnes ponúka Cirkev i občianska spoločnosť ako základ ľudského spolužitia, v ktorom sa všetci môžeme a máme navzájom považovať za bratov a sestry.

Bez toho, aby som sa púšťal do zložitých osobných, politických i súdnych aspektov Alighieriho životopisu, sa chcem stručne zmieniť aspoň o niektorých momentoch a udalostiach z jeho života, ktoré ho robia pozoruhodne blízkym mnohým našim súčasníkom a ktoré sú pre pochopenie jeho diela podstatné.

Dante bol najskôr s Florenciou – kde sa v roku 1265 narodil, oženil a splodil 4 deti s Gemmou Donatiovou – hlboko spojený, avšak v dôsledku politických sporov sa po čase tento vzťah zmenil na otvorený konflikt. Napriek tomu v ňom však nikdy neuhasla túžba vrátiť sa tam, nielen pre náklonnosť, ktorú k svojmu mestu naďalej choval, ale predovšetkým preto, aby mohol byť ako básnik korunovaný tam, kde prijal krst a vieru (porov. Raj XXV, 1 – 9).

V záhlaví niektorých svojich Listov (III, V, VI a VII) sa Dante predstavuje ako „florentinus et exul inmeritus“, pokým v XIII. liste, adresovanom politikovi Cangrandemu della Scala, spresňuje, že je „florentinus natione non moribus“.

Dante ako biely guelf sa zaplietol do konfliktu medzi guelfmi a ghibellínmi, medzi bielymi a čiernymi guelfmi. Zastával čoraz vyššie verejné funkcie, až sa napokon stal priorom (najvyšším predstaviteľom mestského štátu – pozn. prekl.).

No v roku 1302 bol v dôsledku politických nepokojov na dva roky vyhostený, dostal zákaz vykonávať verejné funkcie a bol odsúdený na zaplatenie pokuty. Odmietol však prijať tento rozsudok ako nespravodlivý, a tak dostal ešte prísnejší trest: trvalé vyhnanstvo, skonfiškovanie majetku a trest smrti v prípade návratu do vlasti. Tak sa začína bolestný príbeh Danteho, ktorý sa márne usiluje vrátiť do svojej milovanej Florencie, za ktorú s toľkým nasadením bojoval.

Stáva sa teda vyhnancom, „zádumčivým pútnikom“, ktorý sa ocitol v situácii „bolestnej chudoby“ (Convivio, I, III, 5), ktorá ho núti hľadať útočisko a ochranu u rôznych šľachtických rodín, medziiným u Scaligeriovcov z Verony a Malaspinovcov z Lunigiana.

Trpkosť a zúfalstvo tejto novej situácie vystihujú slová Cacciaguidu, básnikovho predka: „Žiaľ, každý predmet najviac milovaný / ty opustíš – a to je šíp, čo volí luk vyhnanstva, nech ako prvý raní. / Ty okúsiš, až koľko horkej soli / má cudzí chlieb – a schádzať cudzie schody / i stúpať hor až ako veľmi bolí“ (Raj XVII, 55 – 60). 

V  roku 1315, po odmietnutí pokorujúcich podmienok amnestie, ktorá by mu umožnila vrátiť sa do Florencie, je Dante opäť odsúdený na smrť, tentoraz spolu so svojimi dospievajúcimi deťmi. Posledným miestom jeho vyhnanstva bola Ravenna, kde ho pohostinne prijal Guido Novello da Polenta.

Tam aj zomrel v noci z 13. na 14. septembra 1321, vo veku 56 rokov, po návrate zo svojej misie do Benátok. Jeho sarkofág bol pôvodne osadený do vonkajšej steny starého františkánskeho kláštora San Pietro Maggiore, no neskôr, v roku 1865 boli jeho telesné ostatky prenesené do priľahlej kaplnky z osemnásteho storočia, ktorá je i dnes cieľom nespočetných návštevníkov a obdivovateľov veľkého básnika, otca talianskeho jazyka a literatúry.

Vo vyhnanstve sa Danteho láska k rodnému mestu, ktoré zradili „podlí Florenťania“ (Ep. VI, 1), zmenila na horkosladkú nostalgiu. Jeho hlboké sklamanie zo zrútenia sa jeho politických a občianskych ideálov, spolu s bezútešným putovaním z jedného mesta do druhého pri hľadaní útočiska a pomoci, nechýbajú ani v jeho literárnom a básnickom diele, ba predstavujú jeho hlavný zdroj a hlbokú motiváciu.

Keď Dante opisuje pútnikov, ktorí sa vydávajú na cestu ku svätým miestam, opisuje v istom zmysle svoju vlastnú životnú situáciu a svoje najvnútornejšie pocity: „Vy pútnici, ktorí kráčate vo svojich myšlienkach...“ (Vita Nova, 29 [XL (XLI), 9], v. 1). Tento motív sa opakovane vracia, ako to vidno aj vo verši z ôsmeho spevu Očistca: „Tak ako húf, čo kráča zamyslene, / keď koná púť a stretne ľud nie známy, / že pozrie len a ďalej vpred sa ženie“ (23. spev 16 – 18).

Dojemnú melanchóliu Danteho pútnika a vyhnanca cítiť aj v slávnych veršoch z Očistca: „A bol už čas, čo vracia v dušu nával / túžob a smútkom napĺňa ju vrúcim / za dňom, v ňom plavec sladkým bratom mával“ (VIII, 1 – 3).

Dante sa hlboko zamýšľa nad svojím životom vo vyhnanstve, nad radikálnou neistotou, krehkosťou a neustálym sťahovaním sa z miesta na miesto, pričom sublimuje svoju osobnú skúsenosť a transformuje ju na paradigmu ľudskej situácie (conditio humana), ktorú predstavuje ako – skôr vnútornú než vonkajšiu – cestu, ktorá sa neskončí, kým nedospeje do svojho cieľa.

Narážame tu na dve základné témy celého Danteho diela: túžbu, ktorá je hlboko zakorenená v ľudskej duši a ktorá je východiskom každej životnej púte, a na jej cieľ – šťastie, spočívajúce v blaženom hľadení na Lásku, ktorou je Boh.

Napriek tragickým, smutným a strastiplným udalostiam, ktoré tento veľký básnik zažil, sa nikdy nevzdal, nepodľahol a odmietol potlačiť túžbu po naplnení a šťastí sídliacu v jeho srdci. Nezmieril sa ani s nespravodlivosťou, pokrytectvom, aroganciou moci a egoizmom, ktoré z nášho sveta robia „záhon, čo nás tak krutými činí“ (Raj XXII, 151).

Poslanie básnika ako proroka nádeje

Dante, ktorý uvažoval o svojom živote predovšetkým vo svetle viery, objavil svoje osobné povolanie a misiu, vďaka čomu sa, paradoxne, zo zdanlivo padnutého, sklamaného, hriešneho a beznádejného človeka mení na proroka nádeje.

V Liste Cangrandemu della Scala mimoriadne jasne predkladá cieľ svojho životného diela, ktorý už neopisuje a nesleduje prostredníctvom politickej alebo vojenskej aktivity, ale pomocou poézie, umenia slova, ktoré oslovuje všetkých, a tak môže zmeniť všetkých: „Stručne treba povedať, že cieľom celku i častí je vyviesť žijúcich v tomto živote zo stavu biedy a priviesť ich do stavu šťastia“ (XIII, 39 [15]).

Chce teda priviesť človeka na cestu oslobodenia z každej formy biedy a ľudskej skazenosti (z onoho „temného lesa“) a zároveň ukázať jej definitívny cieľ: šťastie, chápané jednak ako plnosť života v čase a v dejinách, jednak ako večnú blaženosť v Bohu.

Dante je hlásateľom, prorokom a svedkom tohto dvojitého cieľa a odvážneho programu života a túto jeho misiu potvrdzuje Beatrice slovami: „Pre dobro sveta, nech sa zo zla vymne, / na voz hľaď tak, bys’ dole do strán diela / zaznačil všetko, čo si tu zrak všimne“ (Očistec, XXXII, 103 – 105).

Aj Cacciaguida, jeho predok, ho nabáda, aby neochabol vo svojej misii. Po stručnom opise svojej cesty troma posmrtnými ríšami básnik priznáva, že je ťažké hlásať nepríjemné a bolestné pravdy, no jeho slávny predok mu odpovedá: „Pre svedomie temné, / či vlastnou už, či cudzou hanbou chabé, / tvoj drsný hlas nech zvoní nepríjemne! / Nech v žiadnu lož sa nikdy nezahrabe, / lež víziu nech podá v plnej správe; / a kto má svrab, len nechaj, nech sa škrabe!“ (Raj, XVII, 124 – 129).

Podobne aj sv. Peter povzbudzuje Danteho, aby odvážne plnil svoje prorocké poslanie. Apoštol sa na neho obracia v Raji po trpkej invektíve básnika proti Bonifácovi VIII. a hovorí: „A synček, ty, čo späť sa k zemským nivám / pre váhu tela vrátiš, otvor pery / a neukry, čo ja sám neukrývam!“ (XXVII, 64 – 66).

Danteho prorocké poslanie teda zahŕňa aj odsúdenie a kritiku tých veriacich – či už pápežov, alebo bežných veriacich – ktorí zradili Krista a z Cirkvi spravili prostriedok na presadzovanie vlastných záujmov, pričom ignorovali ducha blahoslavenstiev a lásku k najmenším a chudobným, no klaňali sa moci a bohatstvu: „Čo Cirkev stráži, má však vodiť k hodom / len hlad v tom k Bohu žobrajúcom ľude – / nie príbuzných či ešte horších rodom!“ (Raj XXII, 82 – 84).

Slovami sv. Petra Damianiho, sv. Benedikta a sv. Petra odsudzuje skazenosť v niektorých častiach Cirkvi a stáva sa zástancom jej hlbokej obnovy. Vzýva preto Božiu prozreteľnosť, aby ju umožnila a napomohla: „No Všezrivosť, čo rukou Scipiona / vrátila Rímu slávu, jak sa dívam, / i tam už prácu na záchrane koná“ (Raj, XXVII, 61 – 63).