Ako sa z huslistu stal kňaz

Mohli by ste priblížiť, z akého prostredia pochádzate?

Som z Oravy, presnejšie z Dolného Kubína. Narodil som sa tam a aj som tam vyrástol. V mestečku zakliesnenom v malebných horách. Moji rodičia nás viedli ku katolíckej viere s nenútenosťou, skôr svojím príkladom ako slovami.

Môj otec vyštudoval stavbárčinu, no na to, aby uživil rodinu, musel časom zmeniť viackrát svoj pracovný odbor. Aj moja mama má skončenú vysokú školu, no podobne ako otec sa venovala v prvom rade rodine.

V jej prípade to znamenalo, že bola dlhé roky s nami deťmi doma na materskej dovolenke. Myslím si, že sa nenudila, keďže je nás sedem.

Dolnokubínska farnosť je prostredie, ktoré dalo podnet na rast mnohých kresťanských rodín, náboženských iniciatív, kňazských a rehoľných povolaní.

Predtým, ako ste začali štúdium teológie, venovali ste sa hre na husliach. Boli ste členom zoskupenia Muchovo kvarteto. Plánovali ste sa hudbe venovať aj profesionálne?

Keď som mal sedem rokov, začal som hrať na husliach. V pätnástich rokoch som sa rozhodol venovať sa hudbe profesionálne a s týmto zámerom som šiel študovať na konzervatórium do Bratislavy.

Od tohto momentu až dovtedy, kým som sa rozhodol pre štúdium teológie, som sa venoval klasickej hudbe profesionálne.

Členovia Muchovho kvarteta ma pozvali medzi seba, keď som bol v poslednom ročníku konzervatória. Bol to pre mňa, čo sa týka hudby, nový začiatok. Vďaka nim som začal častejšie vystupovať a od každého z nich som mal možnosť veľa sa naučiť. Po muzikantskej aj ľudskej stránke.

Máte obľúbeného skladateľa?

Mám ich viacero. Každého obľubujem pre niečo iné. Jednoduchého, a predsa vždy hlbokého Palestrinu, Vivaldiho s jeho talianskou bravúrou, nemeckého filozofa Johanna Sebastiana Bacha, prebytok Mozartovho talentu, Haydnovu zdravú a nestrojenú muzikálnosť, Čajkovského mäkkosť a dramatickosť Brahmsa, farebnosť Ravela, utrpenie Šostakoviča.

Nie je jednoduché ukončiť zoznam bez toho, aby som nikomu nekrivdil.

Zahráte si aj dnes?

Áno, veľmi rád, aj keď nie v takej miere, ako keď som sa hudbe venoval profesionálne, keďže moje povinnosti sú teraz trochu iné.

Kedy ste sa rozhodli stať sa kňazom?

Nikdy som nebol dieťaťom, ktoré by bolo snívalo o tom, že raz bude kňazom alebo by sa bolo doma hralo na svätú omšu. Mám piatich bratov, ale nikdy sme nechodili miništrovať.

Jedno leto – mohol som mať asi 12 rokov – nás pani kostolníčka videla cez týždeň ráno na svätej omši. Odchytila si nás a poprosila nás, či by sme mohli prísť na druhý deň miništrovať.

Urobili sme jej po vôli, no bola to katastrofa. Povedali sme si, že to nie je pre nás. No aj naďalej sme chodili do zboru, ktorý spievaval na svätých omšiach.

A bola to vlastne hudba, ktorá ma priviedla cez okľuku, aspoň zdanlivú, ku kňazstvu. V Bratislave, kam som sa presťahoval kvôli štúdiu huslí, som spoznal vďaka študentskému domovu Dowina aj Opus Dei.

Objavil som, že keď je práca – v mojom prípade hudba – vykonávaná z lásky k Bohu, môže sa stať modlitbou. Môže byť cestou, ktorá ma približuje k Bohu a ktorá približuje k Bohu aj mojich priateľov.

V čom vidíte toto spojenie práce s cestou k Bohu?

Akákoľvek práca môže byť cestou k Bohu, cestou k svätosti. Je možné pracovať, aby ste uživili svoju rodinu, ale tiež pre uznanie či spoločenské postavenie.

No myslím si, že my kresťania by sme mali tiež myslieť na to, že Kristus počas dlhých rokov svojho skrytého života nechodil kážuc po židovských mestách, ale žil životom syna jednej zdanlivo obyčajnej rodiny a pracoval. Pracoval ako hociktorý iný stolár.

A myslím, že nemal napísané na dverách dielne: „Stolár Ježiš: Kajajte sa a verte evanjeliu!“, ale skôr: „Stolár Ježiš: kvalitný nábytok za rozumnú cenu“.

Zároveň na jeho práci bolo asi cítiť určité plus. Doťahoval veci do konca, nepodvádzal zákazníkov, mal vždy dobrú náladu, a to aj napriek tomu, že sa mu nejaký ten stôl nevydaril a musel ho urobiť odznovu.

Vrcholom Ježišovho vykupiteľského diela je kríž, no celý Ježišov život je obetou Otcovi, celý jeho život je dielom vykúpenia. Pápež František o tom hovorí v apoštolskej exhortácií Gaudete et exsultate.

Niekedy si prácu spájame skôr s potom tváre, ktorý prisľúbil Boh Adamovi pri vyhnaní z raja, no príbeh človeka a jeho aktivít sa nezačína po prvom hriechu. Zakladateľ Opus Dei - svätý Josemaría Escrivá de Balaguer rád zdôrazňoval, že práca predchádza v dejinách spásy pád prvých rodičov.

Podľa Knihy Genezis Boh umiestnil Adama do raja, aby ho spravoval, aby pracoval. Práca je niečím pozitívnym, niečím, čo mal Boh v pláne od počiatku, aby človek mohol nejakým spôsobom spolupracovať na diele stvorenia.

Ako teda môže moja práca priblížiť druhých k Bohu?

Keď pracuješ z lásky k Bohu napriek tomu, že šéf ťa nevidí, alebo napriek tomu, že sa to možno neodráža na výške tvojho platu, príde deň, keď sa ťa tvoji kolegovia spýtajú na dôvody tvojho konania.

A vtedy im môžeš vysvetliť, že práca – keď ju robíš z lásky k Bohu a ľuďom – sa môže stať modlitbou a apoštolátom. A ľudia, ktorí s tebou pracujú, sa infikujú tvojím nadšením. Náš zakladateľ Josemaría Escrivá de Balaguer hovorieval, že máme posväcovať prácu, posväcovať sa prácou a posväcovať druhých prácou.

Keď sa vrátime k pôvodnej otázke, ako vás zistenie, že práca môže byť modlitbou a evanjelizáciou, priviedlo ku kňazstvu?

Práca, ktorá sa stáva modlitbou, a svätosť uprostred sveta ma oslovili natoľko, že som sa rozhodol požiadať o prijatie do Opus Dei ako numerár. Asi 97 percent členov Opus Dei sú laici a väčšina týchto laikov žije v manželstve.

Len malá skupinka členov prelatúry žije v celibáte, medzi inými numerári. Ide o bežných ľudí, laikov, ktorí neskladajú sľuby a ktorí sa usilujú o svätosť uprostred sveta, plnením si obyčajných povinností kresťanského života a prácou.

Numerári sa tiež venujú formácii: poskytujú duchovné vedenie, duchovné obnovy a duchovné cvičenia, prednášky o kresťanskom živote a podobne.

Ja som sa stal numerárom, keď som mal 21 rokov. Nasledujúce roky som študoval na VŠMU a hrával s Muchovým kvartetom. Zároveň som vďaka formácii v Opus Dei zintenzívnil môj život modlitby. A tak som objavil jedno nové povolanie v rámci môjho povolania do Opus Dei - povolanie ku kňazstvu. 

Ako na vašu voľbu zameniť hudbu za teológiu reagovali rodičia?

Myslím si, že rodičia boli trochu prekvapení. Stalo sa to počas prvého roku môjho doktorátu na VŠMU, s kvartetom som už vtedy mal dosť koncertov a myslím, že môj otec, ktorý má hudbu rád, sa tešil z mojich umeleckých pokrokov.

No napriek prvotnému prekvapeniu sa rodičia veľmi rýchlo vyrovnali s novou situáciou a začali ma podporovať v mojom rozhodnutí.

A čo vaši kolegovia a priatelia hudobníci?

Niektorí kolegovia moje rozhodnutie chápali hneď od začiatku, iní sa pýtali: „Si si istý? Nezabúdaj na to, koľko rokov svojho života si venoval hudbe.“ Zdalo sa im, že ide o rozhodnutie trochu nezrelé. Myslím, že časom ma pochopili.

Koniec-koncov, rozdiel medzi tým, čo som robil predtým, a čo budem robiť teraz, nie je až taký dramatický. Vďaka Opus Dei som sa naučil, že práca – v mojom prípade hudba – môže byť cestou, ktorá privádza mňa a mojich priateľov k Bohu. Ako kňaz by som chcel robiť to isté, aj keď trochu inými prostriedkami.

Ste čerstvo po vysviacke. Za kňaza vás spolu s ďalšími 28 členmi prelatúry začiatkom septembra vysvätil vatikánsky štátny sekretár, kardinál Pietro Parolin. Čomu sa budete venovať ako kňaz?

Momentálne pracujem najmä na mojej doktorandskej práci. Keď sa mi podarí dokončiť ju, rád by som sa vrátil na Slovensko a venoval sa apoštolskej práci, ktorú tu Opus Dei rozvíja.

Aká je vaša skúsenosť so štúdiom v Taliansku?

Rím je večné mesto, sídlo pápeža, miesto, kde je hrob svätého Petra a svätého Pavla. Univerzálnosť Cirkvi je tu cítiť na každom kroku. Univerzita, na ktorej som študoval, je toho dobrým príkladom.

Napriek tomu, že Pápežská univerzita Svätého kríža je apoštolským dielom Opus Dei, členovia Opus Dei tvoria len malé percento oproti študentom z ostatných cirkevných skutočností: laikov, kňazov či rehoľníkov.

Ani sa netreba zmieňovať o zastúpenej bohatosti  krajín a kultúr. Toto všetko otvára obzory, nehovoriac tiež o profesionálnom nasadení profesorského zboru, ktoré je hmatateľné. 

Ste vôbec prvým slovenským kňazom Opus Dei. Cítite to ako určitý záväzok inšpirovať aj ďalších k nasledovaniu poslania Opus Dei? Ako sa zmení prelatúra vďaka tomu, že bude mať teraz na Slovensku „svojho“ kňaza?

Ako som už povedal, Opus Dei je najmä o laikoch; o tom, že sa každý usiluje priblížiť k Bohu svoje okolie, v ktorom sa nachádza. Drvivá časť laikov z Opus Dei na Slovensku sú rodení Slováci. Jeden nový slovenský kňaz nebude situáciu nijako dramaticky meniť.

Videl by som to skôr opačne: Opus Dei na Slovensku oslávi v roku 2021 svoje 25. narodeniny. Za tie roky už trochu povyrástlo, stalo sa dospelým. A logickým dôsledkom toho je aj fakt, že teraz máme kňaza pochádzajúceho zo Slovenska.

Pred vysviackou sme mali krátke stretnutie s kardinálom Parolinom. Bol som mu predstavený ako prvý slovenský kňaz inkardinovaný do prelatúry.

Pobavilo ho to a poznamenal: „Il primo, ma non l’ultimo né il migliore“ (Prvý, ale nie posledný a ani najlepší). A mal pravdu. Už na budúci kalendárny rok bude za kňaza vysvätený ďalší člen Opus Dei zo Slovenska Branislav Borovský.