Akú tvár má poézia Teofila Klasa

Básnik a redaktor Ján Maršálek v rozhovore, ktorý s básnikom uskutočnil pre svoj webový portál PriestorNet (uverejnený 19. januára 2011), uvádza, že Jozef Zavarský sa narodil 12. novembra 1940 v Trnave. Pôsobil najmä ako novinár a redaktor.

Od roku 1958 pracoval v Technických novinách, v druhej polovici osemdesiatych rokov súbežne v redakcii ilegálneho samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo. Po zmene politického systému pomáhal budovať novú podobu Katolíckych novín, a to ako redaktor a neskôr šéfredaktor (1990 – 1993).

Pracoval aj vo Vydavateľstve Nové mesto a v redakcii časopisu Kultúra. V rokoch 2003 až 2007 zastával funkciu tajomníka Spolku slovenských spisovateľov. 

Ťažiskovou tvorivou sférou Jozefa Zavarského je však poézia, ktorú od roku 1988 píše pod pseudonymom Teofil Klas. Písal však verše i dovtedy - od svojich stredoškolských rokov, no publikoval iba sporadicky.

Tvorivé súvislosti a odkaz

Knižne debutoval v roku 1993 súborom básní Najbližšej k Taju, hoci – ako uviedol v rozhovore pre časopis VOX – jeho skutočným debutom je zbierka Zaklínadlo, teda verše z rokov 1957 až 1968, ktoré vyšli neskôr až ako jeho šiesta vydaná kniha v roku 2001.

Maršálkovu charakteristiku autora možno ešte doplniť o informáciu, že Teofil Klas je laureátom Ceny Fra Angelica (2005), ktorú každoročne udeľuje Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru.

Od spomenutého debutu vydal viacero básnických zbierok, ale aj básnických bibliofilských samizdatov z počítačovej tlačiarne.

Z kníh, ktoré publikoval v poslednom desaťročí, možno spomenúť Rampy sú ešte v žiare (2010), vydanú pri príležitosti básnikovej sedemdesiatky, V nákončí leta (2011) a Pokoj nevädze (2012).

V roku 2013 vyšli Teofilovi Klasovi tri knihy básní: tetraptych (básnický „štvorsklad“) Večná modulácia (2013), Na zrejúcej nive (2013) a druhé vydanie eucharistickej poémy Grálová sonáta (2013), odhaľujúcej v jednotlivých spevoch štvrtý rozmer sveta, ktorým je duchovnosť.

Nasledovali knihy Kozmické ticho (2014), verše z rokov 2009 – 2010, či Gorazdov odkaz (2018), obsahujúci poému Hlas kňaza Gorazda, básne Závet svätého Gorazda a Spev o Božom narodení.

Početné časopisecké články a štúdie Teofila Klasa boli publikované vo výbere z kultúrnej publicistiky pod názvom Z ozvukov krásy (2016).

V tomto roku mu vyšla básnická zbierka Algoritmické zratúvanie (2020), ktorej súčasťou sú verše vytvorené v ostatných štyroch rokoch (2017 – 2020), a čoskoro uzrie svetlo sveta i lyrická autobiografia básnika s názvom Pútnikova kapsa.

V zbierkach Teofila Klasa často nachádzame tvorivé súvislosti a odkaz, vedome poukazujúci na dôležitosť kontinuity so skupinou autorov slovenskej katolíckej moderny.

A má na to podstatný dôvod, keďže, ako uvádza Anton Lauček v publikácii Katolícka moderna (2003), toto prevažne básnické zoskupenie kňazských i laických autorov – katolíkov má aj svojich pokračovateľov, ktorí „pochodeň katolíckej moderny nesú ďalej: Chuda, Kovalčík, Gombala, Križka, Donovalová-Klenková, Klas...“ 

Nadčasovosť poézie Teofila Klasa

To, akú tvár má poézia Teofila Klasa, možno deklarovať aspoň niekoľkými ukážkami z básnickej tvorby. Možno v nej postrehnúť i neustály zápas dobra a zla, dňa a noci, svetla a tieňa. Je to poézia, v ktorej sú prítomné aj životné drámy, trápenie a radosť, teda všetko to, čo sa vinie cestou ľudského bytia:

„Raz cesta príkra je v strmote svahu. (...) // Raz voz môj drkoce o dušu z tela“ (z knihy Večná modulácia, s. 20).

Tento zápas však pohýna jeho básnický výraz k premene v duši, pretože „Ľahšie je srdcu. / Kľaklo odovzdane. (...) // K ambónu kráča láska. / Vernosť. / Pokora. / V poníženosti veľkosť. (...) // Nad pohnutím sa mystérium klenie“ (z knihy Večná modulácia, s. 14).

Rád oslavuje múdrosť, nepochybnú vieru, verné Slovo, blaženú pravdu a ľudskú nádej, ktorá neumiera.  

Dozrieva „klas“ a čoraz viac sa hĺbi do Slova

Aj čo sa týka dvoch najnovších básnických kníh, ktoré mu vychádzajú v tomto roku jeho nádherného životného jubilea, Teofil Klas dokazuje, že poézia mu umožňuje nielen rekapitulovať, ale najmä vysloviť to, čo sa snaží celý život rozvíjať. Sú to talenty, ktoré dostal do vienka od všemohúceho Boha.

Je jedným z tých, ktorí pocítili vesmírny úžas a stali sa nástrojom vyššej vôle. Denne sýtený tvorbou veľkých osobností slovenskej literatúry dozrieva „klas“ a čoraz viac sa hĺbi do Slova. Objavuje tak singulárny bod večnosti, do ktorého vtekajú metamorfózy dimenzií.

Len takto dokáže čeliť nástrahám ťažkej doby a „pravde novej viery“, budujúcej „svet bez Boha“ (báseň Des z knihy Pútnikova kapsa). S pokorným uznaním, že „nieto práce / bez kríža“, prijíma životné útrapy i ľudskú nespravodlivosť, pretože „rozvin z Božej lásky žije“ (báseň Nové dimenzie z knihy Pútnikova kapsa).   

Toto je aspoň čiastočná vzorka toho, aké percepčné a interpretačné možnosti ponúka poézia Teofila Klasa.

Jeho básne vťahujú čitateľa dovnútra autorovej duše i srdca, ktoré sa zoči-voči vesmíru i druhému človeku, ľudskému osudu a vlastnému vedomiu ustavične usilujú dávať tvar nielen veciam, ktoré nás obklopujú, ale i svojmu vlastnému životu.

Slovami českého katolíckeho mysliteľa Jána Čepa tak môžeme konštatovať to, čo dokonale platí i o tvorbe Teofila Klasa: „Dalo by se zkrátka říci, že to, co je v člověku nejhlubšího, co ho dělá člověkem a odlišuje od ostatních tvorů, se v podstatě nemění.

Člověk má stále potřebu milovat a být milován, stále se zahloubává nad svým životem, jeho smyslem a cílem, stále stojí v úžase, v úctě, nebo ve vzpouře před něčím, co je v sobě samém a zároveň ho přesahuje. (...)

Čas je věc velmi skutečná v duchovním vývoji lidstva; je to látka člověkova zrání, látka, které nepodléhá nebo nemá podléhat trpně.“