Baroková hudba prehovorila k jeho duši

„V rodine máme viacero hudobníkov. Môj dedko hral na organe v kostole, stará mama hrala na klavíri, môj otec spieva a hrá na gitare. Keďže hudba bola u nás doma stále prítomná, očakávalo sa, že aj my deti ju budeme študovať – aspoň na základnej umeleckej škole,“ opisuje.

Podľa otcovho vzoru začínal s gitarou. Dnes s úsmevom spomína, že si nemohol vybrať bicie ani trúbku. „Doma mi na tieto nástroje hneď povedali nie.“ Už vážne dodáva, že správna hudba si človeka vždy nájde.

Jeho si našla na konzervatóriu, keď na gitare interpretoval barokovú hudbu. „Na začiatku som nevedel definovať, prečo mi je taká blízka a vyhľadávam ju radšej ako inú hudbu. Mal som však pocit, akoby niečo ku mne prostredníctvom nej hovorilo.“

Až neskôr zistil, že baroková hudba je postavená na rétorických princípoch. „Bola komponovaná tak, aby v istom zmysle rozprávala. To znamená, že popri hudbe sa recitovali krásne verše.

Ideálne bolo, keď sa recitátor sprevádzal sám na základe gréckych princípov. V renesancii a baroku bol totiž záujem oživiť myšlienky antickej hudby. Skladatelia sa snažili pohnúť dušou poslucháča,“ približuje Jakub Mitrík.

Do našej redakcie priniesol nástroj, ktorý sa volá chitarrone alebo theorba. „Ani chitarrone nevznikol ako sólový nástroj, ale bol určený, aby sprevádzal poetické slovo. Preto je aj taký veľký, aby hudba stále znela. Hudobník zahrá akord a popritom recituje poéziu Petrarcu alebo Torquata Tassa.“