Básnik a vizionár opradený legendami
Janko Kráľ (24. apríla 1822 – 23. mája 1876). Na snímke je socha zobrazujúca tohto výnimočného slovenského básnika, ktorú vytvoril akademický sochár František Gibala (1912 – 1987). Dielo sa nachádza v Sade Janka Kráľa v Bratislave-Petržalke. Snímka: Erika Litváková
Narodil sa 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. Študoval v Levoči, Kežmarku, ale aj v Bratislave, kde vraj býval u učiteľa Ľudovíta Štúra. V roku 1844 počas slávneho pochodu slovenských študentov na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra sa údajne zatúlal po ceste.
Nebolo to však prvý ani posledný raz, čo sa jeho spolupútnici vyjadrili, že Janko Kráľ sa na dlhší čas niekde „stratil“. Vraj navštívil hodný kus sveta: Dolnú zem, takzvanú Besarábiu a podľa niektorých zdrojov aj Turecko.
Legendárnou je tiež jeho revolučná aktivita – pálenie poddanských urbárov a spanilé jazdy na koni po vypuknutí revolúcie v roku 1848. Bol zatknutý a takmer prišiel o život, čo ho poznačilo na zvyšok jeho pozemských dní.
Posledné roky prežil v Zlatých Moravciach, kde je aj symbolicky pochovaný, hoci jeho telesné pozostatky boli prenesené na Národný cintorín v Martine. O pravosti týchto ostatkov sa však medzi historikmi pochybuje.
BÁSNIK NAJVÄČŠÍ
Hoci básnické dielo Janka Kráľa zaujalo už jeho súčasníkov a nasledujúce generácie – napríklad Laco Novomeský či nadrealisti ho považovali za najväčšieho slovenského básnika –, on sám sa o svojej tvorbe vyjadril, že jej „nebolo súdené rozvinúť sa v plný kvet“.
Ako básnik, umelec a estetik nestihol vycizelovať svoje básnické improvizácie a jeho dielo možno označiť za torzo. Väčšinu totiž zanechal v rukopise a neskôr sa o svoju tvorbu prestal starať.
Zachovala sa iba vďaka odpisom jeho známych. Kráľovo miesto v kontexte slovenského romantizmu možno charakterizovať ako pomedzie medzi folklórnou polohou Sama Chalupku a artistnou podobou poézie Andreja Sládkoviča.
Ľudovít Štúr vyzdvihuje Janka Kráľa vo svojich Prednáškach o poézii slovanskej pre jeho obrazotvornosť a ľudový základ ako vzor slovanského básnického umenia a nadraďuje ho nad predstaviteľa ruského romantizmu Alexandra Sergejeviča Puškina či poľského spisovateľa Adama Bernarda Mickiewicza.
Česká spisovateľka Božena Němcová, ktorá Janka Kráľa i osobne poznala, o ňom povedala, že je to „básnik váš největší“. Obdobne ho rešpektoval aj Jozef Miloslav Hurban.
V almanachu Nitra II z roku 1844, ktorý je prvou knižnou publikáciou v novouzákonenej spisovnej slovenčine, publikoval nielen svoje vlastné vrcholné diela, ale aj hlavné diela tohto štúrovského zborníka.
Sú to: Povesť, Pieseň bez mena, Zverbovaný, Zabitý, Moja pieseň a najmä Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, ktorá sa stala azda jeho najznámejším dielom. V nej podáva lyrický obraz svojho nepokojného vnútra, čo je v kontraste s idylickým obrazom slovenskej prírody.
DRÁMA SVETA
Pozoruhodné je Kráľovo menej známe dielo nazvané Dráma sveta, cyklus asi sedemdesiatich básní, v ktorých naplno rozvinul svoj improvizačný talent a takzvané dumy (úvahy) o prítomnosti, ale i budúcnosti ľudského pokolenia.
V básni z tohto cyklu s názvom Náboženstvo vyzdvihuje dejinné poslanie kresťanstva likvidujúceho otrokárstvo.
V básni Verní povzbudzuje zasa takto: „Vstaň, srdce, z mrákoty nočnej, / pomodli sa v pokore / a pozri na jasiace / Božej milosti zore. / Zore svietia práve vtedy, / keď niet slnka Božieho — teš sa, každá duša verná, / viď dar Ducha Svätého.“
Žehnajte sa a modlite
Prorocky koncipovanú báseň v próze Janka Kráľa Predhovor vojne možno vnímať ako kázeň, homíliu či víziu adresovanú všetkým Slovanom.
„Diviť sa zberbe — nediviť sa… Kto sa diví, ten ju nepozná, ten ešte ani do sveta nenazrel. Kto sa jej diví, ten nepozná ani sám seba. Tamten ako dáky svetlonos sa túla po barinách a po kalužiach, že na to pozerať je hrôza… Ty si tiež podobný. Kto je čistý pred sebou, ten je nerozumný. Ale nahliadni, priateľko, do vnútra srdca svojho a nakukni, ako hady a jaštery hlavy svoje podvihujú a ako sa driapu do tej svätyne, v ktorej ten drahý klenot prebýva — nahliadni, ako sa dvíhajú za tým klenotom, síce ticho lezúc, ale tým nebezpečnejšie.
Človeče! Slovan! Vstaň hore, prežehnaj sa, aby si takýchto diablov udusiť mohol, prežehnaj sa s čistým svedomím, aby ti škodiť nemohli — prežehnaj sa a pomodli sa, aby si ich mohol zahnať do mrákoty, odkiaľ vyšli. Pekne myslíš, ihráš sa so svetom ako malé dieťa, nemysliac ani o tom, ani o tom, ihráš sa ako chlapec, nemysliac, iba na samú hru — hej, ale sa varuj! Keď motýľa chytíš, myslíš, že si motýľa lapil — mýliš sa — lapil si červa tvojho, čo ťa bude prežierať.
Modlite sa, ľudia, a žehnajte sa, aby ste dáko neprišli ta, kde ani nemyslíte — modlite sa, aby špiny vašej duše zmývala modlitba, ktorá tak dušu chladí, dušu oblieva, keď je čistá, ako voľné more čierne skaliská nábrežné. Modlite sa, modlitba vás od zahynutia zachová.
V takejto mätenine, že človek ani nezná, čo má robiť — keď jeden tak, druhý tak, tretí tak a všetci ako na mukách. Jedného sa držíš, ten blúdi, druhý tára, tretí sa šalie. Na zemi sa nemáš koho držať, zem je pustá, ako nikdy hádam nebola. Na ihranie je nie čas — načo ale teda, na plakanie? — Plakanie nech odprevádza mŕtvych do hrobu, a nie biednych k životu. K životu sprevádza modlitba. Žehnajte sa a modlite sa, Slovania, aby ste rástli vo viere ako cédre libanonské, aby vo vás rástol život, čistota srdca, sila vôle, aby ste dosť sily mali v čas všeobecného búrenia — lebo nastanú časy divné.
Kto sa hrá, ten o tom nemyslí, ale zato čas nestojí, čas vždy letí. Len hraj sa, no veď sa prebudíš, ale ver, že nebudeš myslieť o tom, čo sa ti snívalo — nastanú časy divné: anjeli neprestanú lietať, ale ani čert nebude spať. Nastanú časy divné!
Žehnajte sa a modlite sa, aby ste modlitbou posilnení, od špiny očistení predstaviť sa mohli ako svätí na súd Boha Syna.“
Súvisiace články
Smutný príbeh, ktorý sa nesmie opakovať
Reštaurátorstvo je radosť, česť i rehoľa
