Bernolákovské tradície v Hlohovci ponúkajú kultúrny odkaz

Všetky tri generácie bernolákovcov mali svojich lídrov (Anton Bernolák, Juraj Fándly, Ondrej Mesároš, Martin Hamuljak, Alexander Rudnay, Andrej Radlinský a ďalší), okolo ktorých sa sústredil široký okruh ďalších výrazných osobností aktívnych v rozmanitých oblastiach spoločenského, politického, duchovného i kultúrneho života.

Pôsobili nielen v tradičných náboženských a kultúrnych centrách s rozvinutou infraštruktúrou vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií, ale po žilách národného organizmu okysličovali aj menšie mestá, obce či dediny.

V nasledujúcich riadkoch zameriame pozornosť na dosah bernolákovských myšlienok a aktérov ich napĺňania v malom považskom mestečku Hlohovec.

Menoslov vo svojej dobe známych predstaviteľov bernolákovcov v Hlohovci dokladá, že tam mala táto kultúrna iniciatíva pomerne priaznivé zázemie a vytvorila aj silnú tradíciu, čomu dopomohla aj blízkosť s Trnavou a jej kultúrno-duchovnými aktivitami.

Mená niektorých rezonujú silnejšie, na niektorých sa však postupne, no neprávom zabúda.

Juraj Handerla

Ako prvého v rade hlohovských farárov hlásiacich sa k myšlienkam Slovenského učeného tovarišstva i Antona Bernoláka spomeňme Juraja Handerlu.

Jozef Valentini s Jurajom Fándlym ho zaraďujú k múdrym a zaslúžilým Slovákom, pretože šíril vzdelanosť pestovaním „literného umenia“, čo je doložené aj veršami v oslavnej básni Chválospev o Učeném slovenském tovarišstvu: „Od všeckých Uhrov velkú chválu získal / náš Slovák, že uhersku knižku písal; / bol pán Handerla farár udvarnokský, / který písal o včelách po uherský.“

Báseň naráža na Handerlovo mimoriadne populárne osvetové dielo vydané v maďarčine Új méhész... (Nový včelár...). Do Hlohovca prišiel z blízkej dediny Dvorníky, kde svoju knihu začal v roku 1794 písať. O dva roky neskôr zomrel v Hlohovci, kde je aj pochovaný.

Anton Fiala

Po Jurajovi Handerlovi sa stal hlohovským farárom v rokoch 1796 až 1808 Anton Fiala. Bernolákovskú kodifikáciu si osvojil už ako študent a bohoslovec na generálnom seminári v Bratislave. Už v poslednom roku štúdií bol publikačne činný, keď vydal svoju kázeň, kde hovorí o slávnom vzkriesení Krista.

Ako hlohovský farár publikoval rozsiahlu prácu duchovných rozjímaní, ktoré odzneli v Kostole sv. Michala, archanjela, v Hlohovci a tlačou boli vydané v roku 1802. V roku 1813 vydal bernolákovčinou napísanú prácu Písňe duchowné ke kázaní slowa Božího a mší swateg.

Martin Ružička

Antona Fialu na poste farára v Hlohovci v roku 1808 vystriedal Martin Ružička, ďalší z radu bernolákovcov, výrazných kazateľov a podporovateľov národnej myšlienky. Práve u neho bol v Hlohovci v rokoch 1811 – 1814 kaplánom Ján Hollý.

Iba v krátkosti spomenieme, že Ján Hollý v tomto pôsobisku literárne pracoval na preklade Vergíliovej Eneidy. Z prvého spevu tohto eposu uverejnil v Palkovičovom Týdenníku 105 veršov v bernolákovčine. V Hlohovci bol 26. augusta 1813 svedkom najväčšej zaznamenanej povodne na rieke Váh.

Neskôr z tejto udalosti napísal už v madunickom prostredí duchovnú pieseň Na památku strašľivej povodňe Váhu dňa 26. srpňa roku 1813. Hollého prítomnosť podporila bernolákovskú atmosféru v meste ako výraznú bunku tohto kultúrno-duchovného organizmu s neustále sa upevňujúcou tradíciou.

Ján Hollý prešiel z Hlohovca v roku 1814 do blízkych Maduníc, kde vytvoril zásadné literárne diela národného obrodenia, čím pozdvihol celý región a jeho vtedajšie pôsobisko sa pre mnohých vzdelancov slovenského i slovanského kultúrneho sveta stalo „národnou svätyňou“, kam ho chodievali navštevovať.

Pamätník pripomínajúci pôsobenie Jána Hollého v Hlohovci. Je umiestnený na mieste, kde stála stará hlohovská fara. Snímka: Erik Knotek ml.

Ďalší hlohovskí farári

Bernolákovskými ideami sa obohacovali aj názory ďalších hlohovských farárov, ktorí nastúpili po Martinovi Ružičkovi. Sú to hlohovskí farári Jozef Paraschini (v Hlohovci pôsobil ako farár v rokoch 1829 – 1834) a Mikuláš Ďurana (Gyurana, v Hlohovci pôsobil v rokoch 1834 – 1842).

Obaja dobre poznali zo svojej kňazskej praxe región, keďže pôsobili v blízkom okolí, napríklad Chtelnica, Piešťany či Mestečko (Leopoldov). Po nich nastupuje do čela hlohovskej farnosti v rokoch 1842 – 1847 Vincent Kubica.

Pred Hlohovcom pôsobil v Mestečku, Piešťanoch a z Hlohovca odišiel do Topoľčian, kde napísal a v roku 1856 vydal zbierku modlitieb pútnikom Swatá Krížowá Cesta a inssé okoličnosťám místa primerané Modlitby.

Bernolákovské hnutie sa postupne rozrastalo, a to nielen priestorovo, ale i z hľadiska udržiavania svojej impulzotvornej sily a esenciálnej produktivity v pomerne dlhom časovom horizonte, pričom v Hlohovci nezdobilo iba post dekana farnosti, ale boli naň napojené aj ďalšie osobnosti duchovného i svetského života.

Mnohé z nich sa v etape svojho hlohovského pôsobenia angažovali osvetovými i literárnymi aktivitami. Spomeňme napríklad na bernolákovských sympatizantov z radov hlohovských františkánov.

Ide o Jozefa Anzelma Turkoviča, kazateľa a prekladateľa Cézara Františka Honzu, odborníka v oblasti morálnej teológie Angelusa Sebeňu, kazateľa a gvardiána kláštora Feliciána Jozefa Sliackeho, kazateľa Vavrinca Kramaru, kazateľa a pedagóga Rafaela Antona Habalu a Ferdinanda Karola Paulíka.

Z hlohovských kaplánov sledovaného obdobia tam bola prítomná už spomínaná literárna činnosť Jána Hollého, kazateľské aktivity Juraja Horvátha a tiež spisovateľský prínos Jozefa Hortha.

Dobré meno Hlohovca niesli po Slovensku aj tamojší rodáci, stúpenci ideí Slovenského učeného tovarišstva a bernolákovcov, ako napríklad arcibiskupský vikár Ján Nepomuk Arady, titulárny biskup Martin Miškolcy (zapojil sa do polemiky s Jurajom Fándlym a Jánom Hollým o podobe takzvaného slovenského Parnasu, teda kultúrneho a literárneho centra Slovákov), hlohovský a neskôr nitriansky lekár, autor viacerých osvetových a odborných kníh o cholere Ján Biacovský či farár Michal Praznovský, alebo notár Štefan Krutý.

Nakoniec prehľad bernolákovcov so vzťahom k Hlohovcu musíme doplniť aj o farára Jána Klempu Jacovského, ktorý tam navštevoval elementárnu školu, a aj preto vo svojom ďalšom profesijnom živote i osvetovej a literárnej činnosti nezabudol na Hlohovec a často sa k nemu vracal napríklad v historicko-vlastivedných prácach Hlohovec a jeho pánovia (1865) a Zámok a mestečko Frašták (1892).

Jozef Blásy

Do takto kultúrne a ideovo formovaného prostredia prišiel na miesto hlohovského farára v roku 1847 Jozef Blásy, ktorý sa výrazne angažoval v pastoračnej činnosti, no bol aj vyhľadávaným kazateľom a tiež náboženským spisovateľom.

Jozef Blásy pred nástupom na hlohovskú faru pôsobil v Maduniciach, kde sa niekoľko dní staral o Jána Hollého, ktorý bol zranený požiarom farskej budovy. Bol horlivým kazateľom, kázne si pripravoval a prednášal v bernolákovčine.

Svoj bernolákovský ideový „rodokmeň“ starostlivo zveľaďoval a potvrdzoval napríklad aj tým, že finančne prispel po vyhlásení zbierky na vyhotovenie pamätníka Jánovi Hollému na Dobrej Vode.

Ako jeden z prvých si už 8. februára 1863 v hlohovskom farskom Kostole sv. Michala, archanjela, pripomenul slávnosťou so svätou omšou tisícročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na územie Veľkej Moravy.

Povzniesol školstvo v Maduniciach a Hlohovci, podporoval ho finančne a zavádzaním nových učebných postupov. Výrazne zasiahol do kultúrneho života hlohovských veriacich aj literárnou činnosťou.

Titulný list tlače príležitostnej básne hlohovského dekana Jozefa Blásyho, ktorou vítali arcibiskupa Jána Krstiteľa Scitovského počas pastierskej cesty v septembri roku 1850. Snímka: Marián Kamenčík

Pastierska cesta novozvoleného ostrihomského arcibiskupa Jána Krstiteľa Scitovského, počas ktorej zavítal 23. a 24. septembra 1850 do Hlohovca, podnietila Jozefa Blásyho k napísaniu oslavnej básne

Spew s kterím Nagoswicenegssého a Nagdústognegssého Pána Kňíža Welko-Kérského Jána Krst. Scitovszky Arci Biskupa Ostrihomského a. t. d. Werící Fragstácki uwítali dňa 22. Septembra 1850.

V roku 1864 pri príležitosti púte do Šaštína, keď si veriaci pripomínali trojsté výročie sochy Sedembolestnej Panny Márie, napísal báseň Nowa Pjeseň, ktorá od pobožnég Processie Frasstackejg, ročite swog slub wiplnugjce, pred Obrazom Sedmibolestneg Panni Marie w Sasstjne, nabožne se spiwá.

Vrcholom Blásyho kňazskej činnosti v Hlohovci bola jeho účasť ako jedného z kazateľov počas posvätenia ostrihomského chrámu 31. augusta 1857.

K zhromaždenému ľudu sa prihovorili kňazi v latinčine, maďarčine a nemčine, no Jozef Blásy ako vyhľadávaný kazateľ, znalec i praktik bernolákovčiny bol určený, aby predniesol reč po slovensky.

V roku 1857 vyšla táto reč v Trnave pod názvom Reč duchowná, kteru Josef Blásy, dekan a farár Fragsstácki po čas slawného Wisviacania hlavného Chrámu Ostrihomského odbýwaného dňa 31. Augusta Roku 1856, k mnohopočetnému Obecenstwu slowenskému wonku pred týmže Chrámom držal.

Aktivitou spomínaných osobností sa v Hlohovci v 18. a 19. storočí úspešne zakorenili bernolákovcami pestované demokratické idey národnej rovnoprávnosti spojené s praktickými úlohami vzdelanostného, osvetového, náboženského i kultúrneho pozdvihnutia Slovákov.