Bez diváckej odozvy je to prázdne

Žiaľ, nemôžeme sa vyhnúť otázke o pandémii. Čo vám počas uplynulých dvoch pandemických rokov chýbalo najviac?

Ani ona sa nám nevyhla. Chýbalo mi cestovanie, pretože som väčšinou rozcestovaný človek. Mnohí sme nemohli ani navštevovať svoje pracoviská. Týkalo sa to aj nás hercov, keďže naše pracovisko si vyžaduje, že sa musíme stretávať viacerí. Nemohli sme hrať...

Vlastne hrať by sme aj mohli, ale diváci nemohli prísť do divadla. Marta Sládečková sa na tom veľmi smiala, že my vlastne môžeme hrať, ale diváci nás nesmú vidieť. Nesmú tam byť spolu. Takže vznikali takéto absurdnosti.

Ako si spomínate na začiatok pandémie, keď sa všetko zastavilo a nastal lockdown?

Zostali sme doma a  ja som bol v strese.

Vy a v strese? O vás si všetci myslia, že ste úplne v pohode, že vás nič nerozhádže. Na druhej strane mnohí známi komici a humoristi tvrdia, že mimo kamery a javiska sa mračia, že sú úplne obyčajní ľudia ako všetci ostatní...

Áno, sú to nepríjemní starí morózi. Už aj ja sa tam blížim, už aj ja tam idem. (Smiech.) Ale: ja som bol naozaj vystresovaný, čo sa bude diať. Nikto nechcel vopred nič garantovať, ešte nebola odklepnutá ani nijaká pomoc od štátu, pritom na mnohých ľudí tlačili rôzne finančné a iné ústavy.

Vtedy najkrajšie zareagovala moja manželka Anička, ktorá – keď som sa jej opýtal, čo budeme robiť – zavelila, že ideme maľovať dom, lebo teraz mám veľa času.

Niekedy predtým ste už maľovali dom?

Nie, nikdy, ja som ani nikdy predtým nebýval v dome, iba v byte. A tak sme maľovali dom. No a keď oblepujete pred maľovaním štyridsiatu zásuvku a šestnásty vypínač, tak zabudnete na stres z pandémie, lebo manuálna práca vás úplne zaujme a pohltí.

Veľmi nám pri maľovaní pomohol bratranec Michal, ktorý sa u nás zastavil, keď bol na prijímačkách na vysokú školu. Spodok celého domu sme spolu spravili za tri dni. No potom som zvyšné izby maľoval po týždni. Moja žena bola zúfalá. Pýtala sa ma, čo robím päť dní v jednej izbe.

Odpovedal som jej otázkou – a čo budem robiť ďalších šesť mesiacov? Tento môj humor sa však mojej manželke nepáčil. Priznávam, že nie som až taký zručný domáci majster, preto mi to trvá trikrát dlhšie – a aj to som ešte ubral. Veď doteraz som ešte všetko nevyčistil. Pritom sme maľovali pred dvoma rokmi.

Vaša manželka je teda upokojujúca polovica vášho páru?

Je to aj opačne: keď je ona v strese, tak ja idem oproti, ja ju musím dostať do toho, že kľud, kľud, kľud, nejako sa to vyrieši, nejako sa to udeje.

Deti sa učili doma dištančne?

Mali sme šťastie, že mladší syn počas lockdownov ešte nechodil do školy, ale starší syn bol na dištančnom vzdelávaní. Druhý syn je teraz prváčik. Zatiaľ môže chodiť do školy, prezenčne, čo je dobré, pretože prváčikovia potrebujú priamy kontakt, aby spoznali, akých majú spolužiakov a ako to v škole funguje.

Dávidko bol úplne nadšený, že ide do školy, lebo videl, že starší brat chodí do školy. Už aj predtým sa doma hrával na školu, vypytoval sa na písmenká.

To sú tie druhé deti, ktoré prídu do školy nabrífované a už ich neprekvapí, že „A“ je začiatočné písmeno a píše sa ako maliarsky rebrík – to už tieto deti všetko vedia. (Úsmev.)

Snímka: Erika Litváková

Vy si ešte spomínate na svoje školské začiatky?

To si ani veľmi nepamätám. Nemal som z toho nijakú veľkú traumu, asi ma to bavilo. Ale – teraz si spomínam, ako sme sa počas prvého školského roka fotili.

Azda všetci máme fotku z prvej triedy, kde sedíme v lavici, pred sebou máme otvorený šlabikár a na tvári divný úsmev, pretože ujo fotograf nás mordoval dovtedy, kým sme sa netvárili úplne neprirodzene. (Smiech.)

Moja mama si však na tejto fotke všimla niečo iné: „Veď ty máš vestu naopak!“ Mal som totiž na sebe vestu, ktorú moja mama štrikovala. Povedal som mame, že je to tak dobre uštrikované, že nemožno rozoznať, čo je líce a čo je rub. To si mama musela všimnúť jedine v tom, že to bolo niekde na pleci zošívané.

Ženy sú všímavé stvorenia. Aj vaša manželka Anička si všetko všíma?

Všíma, všíma, najmä moje nedostatky. (Úsmev.) Napríklad deti prídu domov, venujú sa nejakej činnosti a potom ich idem uložiť do postele.

Anička mi dá tri kontrolné otázky a určite som na niečo zabudol. Ona na to rýchlo príde, pretože je veľmi všímavá a veľmi dobre nás kontroluje všetkých troch – lebo nemá na starosti len dvoch chlapcov, ale aj mňa.

Keď sa ľudia vidia iba cez sklo – cez monitor, tak to nie je ono. No už sme sa dostali aj k tomu, že sme sledovali okrem iných záležitostí aj priame prenosy z divadelných inscenácií či koncertov...

Áno, niektorí sa pokúšali robiť priame, online prenosy z divadiel. Boli to živé prenosy, ľudia si kúpili virtuálnu vstupenku, dostali kód, cez ktorý sa prihlásili na predstavenie a potom ho sledovali doma online. Ale aj tak: všetci herci hrali, ale priamo v divadle nikto nebol.

A to je úplne nezmyselné, lebo strácate zmysel toho, čo robíte. Je tam kamera, nie živé publikum. Teda nemáte spätnú väzbu.

Živému divákovi herec predsa niečo odovzdáva – niečo od autora divadelnej hry alebo aj svojím stvárnením danej postavy: keď je úplné ticho, herec verí, že divák je zaujatý inscenáciou, sleduje ju a počúva dialógy; keď je komická situácia, divák sa zachichoce; keď nastane vážny výstup a je veľmi dobrý, môže dôjsť až k aplauzu. Čiže tu je spätná väzba.

Čo je ešte na divadle špecifické?

Keď herec nakrúca film, podáva realistický výkon, ale tak, aby to nebolo „cez“. V divadle však možno ísť „cez“: za hranice, za nejakú konvenciu, za vrchol istej emócie, či už je pozitívna, alebo negatívna.

Aj do hádky na javisku sa dá ísť tak, že môže dôjsť až k bitke, ktorá je – pravdaže – vopred nacvičená, takže by sa nemalo nič stať... Okrem toho pri filmovom herectve rátate s tým, že s natočenou scénou musia byť spokojní všetci členovia štábu.

To, čo sa nakrútilo, sa dá hneď pozrieť, scénu možno opakovať, herec môže pridať, ubrať, lebo na kameru môžete ísť ešte raz a ešte raz a ešte raz, až kým nebudú všetci spokojní alebo takí unavení, že už nebudú vládať.

Ale v divadle sa to nedá – že pôjdem ešte raz a ešte raz... Bez diváckej odozvy v hľadisku je to prázdne – akoby murár staval stenu z polystyrénu, a keď ju postaví, tak potom začne stavať z tehál a kvádrov. To by predsa bola nezmyselná robota.

Koľko ľudí môže byť v hľadisku?

Fungujeme na 50 percent. Máme pocit, že je plné hľadisko. Obdivujem tých ľudí, lebo pri predstaveniach, ktoré trvajú niekedy tri hodiny, vydržia sedieť celý čas v divadle s respirátorom. To nie je úplná zábava.

My herci hráme bez rúšok a respirátorov. Keby sme ich mali na tvári, mohlo by to byť vtipné, ale divácky veľmi nezaujímavé.

Snímka: Erika Litváková

Ako ste skúšali v divadle?

Keď sa začalo skúšať, bolo to veľmi humorné. Vyzerali sme, akoby sme sa stretávali v kozmickej lodi. Na tvári sme mali plexisklá, štíty ako do úľa. (Smiech.) Do toho tam svietil germicídny žiarič. Bolo to celé ako zo zlej komédie.

Keďže sme mohli byť na skúške iba v  obmedzenom počte, teda šiesti, ani sme sa nemohli stretnúť všetci, ktorí účinkujeme v predstavení. Zistili sme, že sa nepohneme bez postáv, ktoré síce nemajú veľa textu, ale majú v predstavení dosť akčných scén.

Povedané murárskym slovníkom: môžeme ísť murovať, ale nikto nám nesmie doniesť tehly. No niekto nám tie tehly musí doniesť, lebo inak sa to nedá.

Čo vidíte na tejto pandémii pozitívne?

Videl som pozitívnu moju ženu a môjho syna. (Smiech.) My s mladším synom sme im robili servis. Nosili sme im pizzu, langoše, palacinky – všetko, čo vošlo popod dvere. (Smiech.) Paradox tejto doby je, že najpozitívnejší sú tí negatívni a pozitívni nemajú byť prečo šťastní.

Spoločnosť sa počas epidémie výrazne rozdelila. Jedni prikrmujú verejnosť klamstvami a pravda akoby vždy ťahala za kratší koniec. A niektorí ju ani nechcú počuť.

Slováci aj Česi máme taký zvláštny syndróm, že okamžite ako sa zavedie nejaké pravidlo, začne náš mozog pracovať nie na tom, ako dodržať dané pravidlo, ale ako ho obísť, preliezť, podliezť.

Počas tohto obdobia ste však natočili v Česku film.

Táto filmovačka bola vymyslená veľmi dobre. Uzavreli jeden kúpeľný rezort, kde bol celý štáb „v bubline“. Medzi natáčacími dňami som však nemohol ísť domov, lebo by som musel byť v karanténe a pred návratom na filmovačku by som opäť musel byť v karanténe v Česku.

Film sa volá Kurz manželskej túžby a je o tom, akí sme schopní naletieť na polopravdy a výmysly. Napríklad keď niekto sľúbi, že cez objatia sa dá nájsť stratený vzťah a láska. A ľudia sa na tieto „kurzy“ prihlásia. Ja som tam z iného cesta, iná postavička. Má komický efekt, aj keď je to trochu nešťastník.

Aké filmy a seriály pozeráte?

Práve som dopozeral La Casa de papel – Papierový dom. Prvá séria bola podľa mňa fantastická, geniálne vymyslená a mala obrovské napätie. Istý človek dáva dokopy ľudí z okraja spoločnosti, ľudí, ktorí sa vracajú z väzenia.

Keď už sú všetci na jednom mieste, prezradí im dôvod. Nejdú vykradnúť banku ani nič podobné, ale prepadnú tlačiareň, kde si natlačia peniaze, takže vlastne nekradnú nikomu nič. Na konci každého dielu si myslíte, že z takej tvŕdze sa už nedá dostať, že toto už je totálny koniec.

V akom jazyku ste seriál sledovali?

V origináli, v španielčine, s titulkami. Vždy pozerám filmy v origináli, aj keď z jazyka, ktorému nerozumiem, nejde na mňa žiadna emócia.