Boh denne ukazuje, že je najväčší umelec

Chcela by som, aby moje diela boli silné, aby prehovorili samy za seba, aby sa dotkli ľudí,“ hovorí Remigia Litwinowiczová. Snímka: Erika Litváková
„Vždy som chcela študovať umelecký textil. Na Slovensku však tento odbor v čase mojej mladosti ešte nebol a dostať sa na Vysokú školu umeleckopriemyslovú v Prahe som nemala šancu,“ spomína Remigia Litwinowiczová.
V rámci projektu výmeny študentov sa jej však naskytla možnosť ísť do poľskej Lodže, kde bol odbor umelecký a dekoračný textil a maľba. „Keďže sa na škole učilo aj navrhovanie dekoračného a odevného textilu, išlo nielen o umenie, ale bol v tom aj reálny život.“
V POĽSKU NAŠLA AJ MANŽELA
Pre rodenú Bratislavčanku bolo štúdium v Poľsku veľkou osobnou skúškou. „Po gymnáziu som sa prvý raz dostala do ďalekého sveta, kde som bola odkázaná sama na seba. Štipendium dvetisíc zlotých by mi v inej škole vystačilo na prežitie, ale na výtvarnom odbore som si potrebovala kupovať plátna, farby, rámy – a to bolo veľmi drahé.“
Ani podmienky na internáte neboli luxusné. „Bochník chleba som si delila tak, aby mi vydržal až do ďalšieho štipendia. Neraz som si hovorila, že zbalím kufre a idem domov, veď nemusím mať vysokú školu. Jediné svetlo, ktoré som tam zachytila, bol neďaleký kostol, kde pôsobili saleziáni. Mali aj klub pre študentov.“
Práve tam spoznala úžasných kňazov a mladých ľudí. Aj svojho budúceho manžela. „Medzi nami však bolo najprv iba priateľstvo, nič viac. Krištof študoval vysokú školu technickú, odbor potravinárske stroje.“
Hoci bola totalita a ťažké sedemdesiate roky, mladí veriaci sa angažovali v charitatívnej práci. „Krištof vytvoril charitatívnu skupinu, ktorej členovia chodili do detských domovov, kde učili matematiku, ale aj náboženstvo, aby deti mohli pristúpiť k prvému svätému prijímaniu. Táto služba nás zblížila.“
Zobrali sa v roku 1979. „Na Slovensku sme mali civilný obrad a v Poľsku katolícky sobáš. Úprimne priznávam, že bez lásky a podpory môjho manžela by som sa nemohla venovať výtvarnému umeniu.“


