Bola nežnou vílou lyrizovanej prózy

V slovenskej literatúre má pevné miesto – a hoci sa nájdu kritici, ktorí jej vyčítajú naivnosť a sentimentálnoť, predsa sa jej dielo radí medzi klasiky a povinnú literatúru. Druhého októbra sme si pripomenuli 110. výročie narodenia Margity Figuli (2. októbra 1909). 
Mária Bilá 19.10.2019
Bola nežnou vílou lyrizovanej prózy

Margita Figuli je čítaná aj dnes. Ilustračná snímka: unsplash/Marcos Gabarda

Jej meno sa stalo jedným z kľúčových v dejinách slovenského naturizmu. Preslávila sa najmä ako autorka noviel, na svojom konte má však aj poéziu alebo romány, napríklad Babylon, Vietor v nás či Mladosť, ktorý má autobiografický charakter a opisuje časy prvej svetovej vojny z pohľadu slovenského dievčaťa. 

Veriť v ľudí a život
Narodila sa v tom istom dome ako Hviezdoslav o šesťdesiat rokov skôr; tvrdila však, že táto náhoda nemala pre ňu nejaký väčší význam.

Neskôr tiež napísala, že Hviezdoslav obdivoval jej starú mamu a do eposu Ežo Vlkolinský stvoril rovnomennú postavu Žofie Bockovie.

V Margitinej rodinnej histórii figurovali aj iné známe mená: pochádzala z rodu Petra Figulusa Jablonského, ktorý bol adoptívnym synom a neskôr zaťom Jána Amosa Komenského; jej prababke zas hodvábnu stužku údajne daroval Juraj Jánošík. 

Bola dcérou zemianskej dcéry Júlie Bockovej, ktorá sa proti vôli rodičov vydala za sedliackeho syna Jozefa Figuliho. Rodičia dcéru vydedili a mladí manželia odišli na čas do Ameriky, aby si zarobili na živobytie. Vrátili sa o päť rokov; pod srdcom Júlia nosila tretie dieťa, Margitu.

Keďže však bola treťou dcérou, nebola veľmi vítaná – otec a jeho príbuzní zanevreli nielen na Margitu, ale aj na jej matku. Podľa spisovateľkiných spomienok sa však matka snažila zachovať si rozvahu a nežnosť.

„Bola nám svetlom i teplom. I keď celý život niesla údel mučeníčky, neprestala veriť v ľudí a život. Táto viera zapustila hlboko korene aj do nás.“ 

Po štúdiách pracovala Margita Figuli ako anglická korešpondentka v Tatra banke (1928 – 1941); po vydaní protivojnovej novely Olovený vták musela opustiť prácu.

Vrátila sa na rodnú Oravu, konkrétne do Vyšného Kubína k tete Emílii Meškovej, u ktorej prežila zvyšok vojnových rokov spoločne s čerstvo narodeným synom Borislavom.

V roku 1946 prišla späť do Bratislavy, kde žila až do smrti so svojím mužom, očným lekárom Jozefom Šustrom (vzali sa v roku 1939 a práve jemu dávala čítať ako prvému svoje diela).

Umrela 27. marca 1995. Hoci jej životný príbeh bol plný pracovných aj zdravotných problémov, dá sa povedať, že naplnila vlastnú ideu: „Pre naše ženy chcela by som len toľko poznamenať, že dnešný život si žiada, aby sme sa mu vedeli priamo dívať do očú, a nie sklopovať pred ním víčka.“

Trpezlivo za láskou
„Nežiadam si márností svetských od Hospodina, lebo bohatstvo, zisk a sláva radosťou chvíľkovou zapaľujú srdce človeka a ja chcem, aby srdce moje bolo zapálené radosťou večnou. Nežiadam si, aby ma nasycoval blaženosťou a napájal rozkošou, ktoré trvácnosti nemajú, lebo ja kráčam k prameňu studnice života jeho a tam smäd môj i hlad môj utíšený bude.“

Úvod monológu, ktorým sa začína legendárna novela Tri gaštanové kone (1940), dnes jedno z kľúčových diel lyrizovanej prózy. 

Podobne aj záver je koncipovaný ako modlitba hlavného hrdinu: „Som rád, že si pri mne odpočinie a že pri mne našla utíšenie po tých všetkých ťažkých dňoch a nociach. A nič si už viacej nežiadam, len aby to ostalo medzi nami takto navždy. Nech to, čo nás spojilo, ostane neporušené a sväté. O to teba prosím, Bože, ktorý si vládcom smrti i života a od sily ktorého niet väčšej ani na zemi, ani na nebi. Ty vylej požehnanie na hlavy naše a my budeme ti dobrorečiť každého dňa a milovať ťa veľmi celým srdcom.“

Kresťanské rámcovanie príbehu naznačalo v obsahu dešifrovateľné kresťanské hodnoty.

Aj preto sa so zmenou režimu dostala novela (aj ďalšie autorkine diela Babylon, Zuzana a Pokušenie) na index nezrozumiteľnej a škodlivej literatúry (ako na to spomínala v rozhovore s Júliusom Vanovičom v roku 1968) a nového vydania sa dočkala v roku 1959, už bez biblického rámcovania.

Autorka priznala, že ho vynechala dobrovoľne, vraj pre štylistické dôvody.

„Nebolo by bývalo nič ľahšieho neschodnú cestu urobiť schodnou a Tri gaštanové kone hneď v roku 1949 základnejšie upraviť podľa nastavených náhľadov na umenie, aby som zachránila knihu i seba. Neurobila som to, lebo som takýto krok nepokladala za správny,“ tvrdila v tom istom rozhovore.

Príbeh trpezlivej cesty za láskou, a to aj napriek mnohým prekážkam, sa dodnes teší veľkému čitateľskému záujmu a dočkal sa minimálne dvanástich vydaní.


„Kedysi boli ženy udržovateľkami ohňa na ohnisku. Opatrovali iskierky. Je to čosi takého symbolického. A čosi, čo už stáročia je našou úlohou. Dnes, hoci oheň nie je už vzácnosťou, predsa len ďalej prichodí nám starať sa, aby nezhasli plamienky, a to náboženské. V našich mužoch, deťoch, vnúčatách. (...) Lebo život, hoci príkladne dobrý, bez náboženstva vháňal by nás do ustavičnej nespokojnosti, do akejsi anarchie citov, ktorá by nás usmrcovala.“
Z publicistickej práce Margity Figuli O nás 


„Biblia mi je nielen historickou epochou, ale i zrkadlom istej umeleckej situácie. Pokladám ju za večne živé básnické slovo, ktoré nikdy nestratí objaviteľský charakter. Podľa mojej mienky zaujíma dôstojné miesto v literárnej histórii, a ten, kto sa vie priblížiť k jej štylistickým krásam, nájde v nej nevyčerpateľné žriedlo tvorivých a inšpiračných prvkov. Biblia, ako umelecký fakt, zasiahla veľmi významne do môjho literárneho vývinu.“
Z rozhovoru s Ľudom Zúbkom pri uvedení novely Tri gaštanové kone