Bola nežnou vílou lyrizovanej prózy

Jej meno sa stalo jedným z kľúčových v dejinách slovenského naturizmu. Preslávila sa najmä ako autorka noviel, na svojom konte má však aj poéziu alebo romány, napríklad Babylon, Vietor v nás či Mladosť, ktorý má autobiografický charakter a opisuje časy prvej svetovej vojny z pohľadu slovenského dievčaťa.
Veriť v ľudí a život
Narodila sa v tom istom dome ako Hviezdoslav o šesťdesiat rokov skôr; tvrdila však, že táto náhoda nemala pre ňu nejaký väčší význam.
Neskôr tiež napísala, že Hviezdoslav obdivoval jej starú mamu a do eposu Ežo Vlkolinský stvoril rovnomennú postavu Žofie Bockovie.
V Margitinej rodinnej histórii figurovali aj iné známe mená: pochádzala z rodu Petra Figulusa Jablonského, ktorý bol adoptívnym synom a neskôr zaťom Jána Amosa Komenského; jej prababke zas hodvábnu stužku údajne daroval Juraj Jánošík.
Bola dcérou zemianskej dcéry Júlie Bockovej, ktorá sa proti vôli rodičov vydala za sedliackeho syna Jozefa Figuliho. Rodičia dcéru vydedili a mladí manželia odišli na čas do Ameriky, aby si zarobili na živobytie. Vrátili sa o päť rokov; pod srdcom Júlia nosila tretie dieťa, Margitu.
Keďže však bola treťou dcérou, nebola veľmi vítaná – otec a jeho príbuzní zanevreli nielen na Margitu, ale aj na jej matku. Podľa spisovateľkiných spomienok sa však matka snažila zachovať si rozvahu a nežnosť.
„Bola nám svetlom i teplom. I keď celý život niesla údel mučeníčky, neprestala veriť v ľudí a život. Táto viera zapustila hlboko korene aj do nás.“
Po štúdiách pracovala Margita Figuli ako anglická korešpondentka v Tatra banke (1928 – 1941); po vydaní protivojnovej novely Olovený vták musela opustiť prácu.
Vrátila sa na rodnú Oravu, konkrétne do Vyšného Kubína k tete Emílii Meškovej, u ktorej prežila zvyšok vojnových rokov spoločne s čerstvo narodeným synom Borislavom.
V roku 1946 prišla späť do Bratislavy, kde žila až do smrti so svojím mužom, očným lekárom Jozefom Šustrom (vzali sa v roku 1939 a práve jemu dávala čítať ako prvému svoje diela).
Umrela 27. marca 1995. Hoci jej životný príbeh bol plný pracovných aj zdravotných problémov, dá sa povedať, že naplnila vlastnú ideu: „Pre naše ženy chcela by som len toľko poznamenať, že dnešný život si žiada, aby sme sa mu vedeli priamo dívať do očú, a nie sklopovať pred ním víčka.“
Trpezlivo za láskou
„Nežiadam si márností svetských od Hospodina, lebo bohatstvo, zisk a sláva radosťou chvíľkovou zapaľujú srdce človeka a ja chcem, aby srdce moje bolo zapálené radosťou večnou. Nežiadam si, aby ma nasycoval blaženosťou a napájal rozkošou, ktoré trvácnosti nemajú, lebo ja kráčam k prameňu studnice života jeho a tam smäd môj i hlad môj utíšený bude.“
Úvod monológu, ktorým sa začína legendárna novela Tri gaštanové kone (1940), dnes jedno z kľúčových diel lyrizovanej prózy.
Podobne aj záver je koncipovaný ako modlitba hlavného hrdinu: „Som rád, že si pri mne odpočinie a že pri mne našla utíšenie po tých všetkých ťažkých dňoch a nociach. A nič si už viacej nežiadam, len aby to ostalo medzi nami takto navždy. Nech to, čo nás spojilo, ostane neporušené a sväté. O to teba prosím, Bože, ktorý si vládcom smrti i života a od sily ktorého niet väčšej ani na zemi, ani na nebi. Ty vylej požehnanie na hlavy naše a my budeme ti dobrorečiť každého dňa a milovať ťa veľmi celým srdcom.“
Kresťanské rámcovanie príbehu naznačalo v obsahu dešifrovateľné kresťanské hodnoty.
Aj preto sa so zmenou režimu dostala novela (aj ďalšie autorkine diela Babylon, Zuzana a Pokušenie) na index nezrozumiteľnej a škodlivej literatúry (ako na to spomínala v rozhovore s Júliusom Vanovičom v roku 1968) a nového vydania sa dočkala v roku 1959, už bez biblického rámcovania.
Autorka priznala, že ho vynechala dobrovoľne, vraj pre štylistické dôvody.
„Nebolo by bývalo nič ľahšieho neschodnú cestu urobiť schodnou a Tri gaštanové kone hneď v roku 1949 základnejšie upraviť podľa nastavených náhľadov na umenie, aby som zachránila knihu i seba. Neurobila som to, lebo som takýto krok nepokladala za správny,“ tvrdila v tom istom rozhovore.
Príbeh trpezlivej cesty za láskou, a to aj napriek mnohým prekážkam, sa dodnes teší veľkému čitateľskému záujmu a dočkal sa minimálne dvanástich vydaní.
„Kedysi boli ženy udržovateľkami ohňa na ohnisku. Opatrovali iskierky. Je to čosi takého symbolického. A čosi, čo už stáročia je našou úlohou. Dnes, hoci oheň nie je už vzácnosťou, predsa len ďalej prichodí nám starať sa, aby nezhasli plamienky, a to náboženské. V našich mužoch, deťoch, vnúčatách. (...) Lebo život, hoci príkladne dobrý, bez náboženstva vháňal by nás do ustavičnej nespokojnosti, do akejsi anarchie citov, ktorá by nás usmrcovala.“
Z publicistickej práce Margity Figuli O nás
„Biblia mi je nielen historickou epochou, ale i zrkadlom istej umeleckej situácie. Pokladám ju za večne živé básnické slovo, ktoré nikdy nestratí objaviteľský charakter. Podľa mojej mienky zaujíma dôstojné miesto v literárnej histórii, a ten, kto sa vie priblížiť k jej štylistickým krásam, nájde v nej nevyčerpateľné žriedlo tvorivých a inšpiračných prvkov. Biblia, ako umelecký fakt, zasiahla veľmi významne do môjho literárneho vývinu.“
Z rozhovoru s Ľudom Zúbkom pri uvedení novely Tri gaštanové kone