Buďte silní, pokračujte, vytrvajte

Prvé vydanie knihy vyšlo v holandčine, vašom rodnom jazyku, v roku 2000 pri príležitosti blahorečenia Jána XXIII. Slovenské o vyše dvadsať rokov neskôr. Ako a prečo vznikla slovenská verzia?

Veľmi pekne vám ďakujem za túto otázku (úsmev). Niekedy musíte na niektoré veci v živote počkať. No je naozaj škoda, že sa to podarilo až po dvadsiatich troch rokoch. Bol som veľmi smutný, pretože som za celé tie roky nemohol nájsť vydavateľa.

Nepoznal som tento vydavateľský dom (Spolok svätého Vojtecha – pozn. red.) ani jeho ľudí. Samozrejme, bol som vďačný za všetky doterajšie preklady – francúzsky, anglický, taliansky i maďarský. Ten bol, paradoxne, úplne prvý.

No teraz som ozaj rád, že môžem držať v rukách slovenskú verziu a predstaviť ju na Slovensku. Bol to môj sen. Aj preto, že som od roku 2003 honorárny konzul Slovenskej republiky v Antverpách a posledných šesť rokov generálny honorárny konzul.

Som vďačný všetkým, ktorí na slovenskom vydaní knihy spolupracovali. Aj mladej študentke bratislavskej univerzity Ivane Trubirohovej, ktorá knihu preložila.

No mám pre vás jednu zaujímavosť, ktorú som ešte nespomenul. Originál vo flámčine bol vytlačený na Slovensku. Vydavateľ v tom čase spolupracoval so slovenskou tlačiarňou.

Na napísanie predhovoru ste oslovili kardinála Jozefa Tomka. Prečo práve jeho?

Bol jediný slovenský kardinál, ale zato s medzinárodným významom vo svete. A zároveň jeden z najhlbších ľudí, akých som poznal. Pokorný a pritom na vrcholnej pozícii.

Prvýkrát som sa s ním stretol v roku 1985, keď som bol mladý učiteľ, riaditeľ Centra kardinála Jozefa Cardijna. Odvtedy, keď som mal cestu do Ríma, sme sa až do jeho smrti stretávali pri šálke kávy.

Bol jedna ruka s pápežom Jánom Pavlom II., veľmi múdry a pritom jednoduchý. Fascinovalo ma, koľko jazykov ovláda. Dvakrát som sa snažil zistiť ich počet, ale len letmo odpovedal, že to nie je podstatné, dôležité je len hovoriť nimi. Hovoril všetkými rečami, ktoré som si dokázal predstaviť.

Keď usmievavý pápež Ján XXIII. zomrel, mali ste len tri roky. Prečo ste sa o ňom rozhodli napísať knihu?

Dostal som takú ponuku. Keď sa v  roku 2000 oznamovalo jeho blahorečenie, bol som člen vydavateľstva. Samozrejme, súhlasil som. Potom som však našiel knihu Petra Hebblethwaitea, ktorý napísal jeho perfektný životopis.

Povedal som si, že nechcem ísť touto cestou, pretože by to bol len kompilát. Ale že za toľké roky v Cirkvi mám dosť kontaktov a idem hľadať ľudí, ktorí pápeža Jána XXIII. poznali alebo s ním spolupracovali. V roku 2000, takmer štyridsať rokov po jeho smrti, boli už takmer všetci arcibiskupi alebo kardináli.

Dnes z nich žijú už len dvaja – kardinál Giovanni Battista Re a kardinál Paul Poupard, ktorý s Jánom XXIII. počas jeho pontifikátu spolupracoval na Štátnom sekretariáte. Ak sa chcete dozvedieť nejaké exkluzívne informácie, choďte za ním do Ríma.

Nie je to teda klasický životopis, ale zbierka svedectiev. Ich autori sú rôzni. Spolupracovníci Jána XXIII. či rehoľníčka, ktorá sa uzdravila na jeho príhovor. Ktoré zo svedectiev vás najviac zaujalo?

Ťažko povedať, pretože každé je originálne a fantastické. Napríklad kardinál Francesco Marchisano prerozprával viac zážitkov, o ktorých mu povedal kardinál Carlo Confalonieri, vtedajší prefekt Kongregácie pre biskupov.

Raz sa vrátil z audiencie u pápeža, na ktorej mu – ako zvyčajne – predkladal zoznam nových kandidátov na biskupov. Keď však vyslovil jedno meno, pápež sa ho zaskočene opýtal, či chce naozaj z tohto človeka urobiť biskupa a či ozaj prešiel všetkými skúškami a posudkami kongregácie.

Rovnako či si myslí, že by bol dobrý biskup. Kardinála pápežov nesúhlas prekvapil a odpovedal, že ak má niečo proti, hneď ho vyškrtne. Ján XXIII. dlho mlčal, sklonil hlavu a podoprel si ju oboma rukami.

O chvíľu povedal, že ak teda tvrdí, že by bol dobrý biskup, rád ho vymenuje, hoci je to kňaz, ktorý mu v živote spôsobil veľa trápenia. Kardinál Confalonieri vraj opisoval tento zážitok hlboko dojatý nad veľkosťou pápeža. „Takí sú svätci!“ dodal kardinál Marchisano.

Aký je odkaz Jána XXIII. pre dnešnú dobu?

Pacem in terris – Pokoj na zemi. Ako sa volala aj jeho encyklika. O slobode a  pokoji na zemi. Pontifikát Jána XXIII. bol v ťažkej dobe. V čase studenej vojny a hroziaceho jadrového konfliktu v roku 1962 – na jednej strane sovietsky predseda Nikita Chruščov a na druhej prezident USA John Fitzgerald Kennedy.

Pápež ich oboch dokázal upokojiť a konflikt zvrátiť. O rok sa stretol s dcérou Nikitu Chruščovova a jej manželom. Očaril ich. Nie veľkými teologickými rečami, ale jednoduchosťou.

Opýtal sa jej na meno jej dieťaťa, hoci ho, samozrejme, predtým poznal. Keď sa ho opýtala, prečo sa na to pýta, odpovedal: „Keď matka vysloví meno svojho dieťaťa, hneď pôsobí úplne inak.“ A dal im do ruky ružence so slovami: „Koľko matiek sa modlí ruženec za svoje deti!“

Po jeho blahorečení v roku 2000 ste knihu priniesli Jánovi Pavlovi II., po svätorečení v roku 2014 pápežovi Františkovi. Aké boli ich reakcie?

Obaja sa tešili. Čo sa týka pápeža Jána Pavla II., to bolo úžasné. Stalo sa to 3. septembra 2000, moja dcéra mala rok, a on mi len tak medzi rečou povedal. „Čo sa chystáte robiť v Ríme? Boli ste tento rok na púti s rodinou?“

Hovorím mu: „Nie, Svätý Otče, bol som tu už niekoľkokrát kvôli svojej knihe.“ Musel som byť úprimný, pápežovi som nemohol klamať. Bol som v Ríme na rôznych stretnutiach asi trikrát, ale nebola to púť.

On mi na to: „Do konca roka musíte prísť aj s rodinou na púť. A keď budete v Ríme, zavolajte mi.“ Ako keby som vám povedal, keď budete tu, ozvite sa, skočíme na kávu.

A reakcia pápeža Františka? Keď som mu pri prezentácii knihy spolu s dcérou Elisabeth povedal, že Mons. Nicola Girasoli, terajší nuncius na Slovensku, moju dcéru krstil, ihneď ju zobral k sebe. Viete, oni sa výborne poznajú z Argentíny z nunciatúry, keďže pápež bol predtým argentínsky arcibiskup.

So Slovenskom vás spája nielen táto kniha. V Belgicku pôsobíte ako generálny honorárny konzul Slovenskej republiky. Aká je vaša úloha?

Okrem toho, že som reprezentant diplomatického zboru a zastupujem krajinu v európskych štruktúrach, v každom dôležitom meste je konzul alebo generálny konzul.

V prvom rade na konzuláte pomáhame slovenským ľuďom v Belgicku, ktorí sú v núdzi. Napríklad pri strate dokladov či okradnutí. V jeden vianočný mrazivý deň zaklopala na dvere matka s piatimi deťmi. Nemala peniaze, doklady, nič. Všetko bolo zavreté, keďže aj v Belgicku boli sviatky.

Pozvali sme ich dovnútra, pohostili, deťom nachystali horúcu čokoládu, postarali sa o nich. Po druhé, organizujeme v  rámci vzájomnej spolupráce medzi oboma krajinami rôzne podujatia.

Koncerty s umelcami, besedy so spisovateľmi, investičné projekty s belgickými podnikateľmi na Slovensku a naopak, aby sme pozdvihli slovenskú ekonomiku.

Úlohou konzulátu je totiž posilňovať a udržiavať dobré vzťahy a dbať o pomoc pre ľudí v rôznych ťažkých situáciách. Už dvadsať rokov to s radosťou a vďačnosťou robím pre vašu a tiež aj moju krajinu.

A čo slovenský jazyk?

(Úsmev.) Snažím sa sám seba ospravedlniť, hovoriac, že nie je dôležité hovoriť jazykom krajiny, ktorú zastupujem, dôležité je pre ňu čosi urobiť.

Pravdupovediac, pokúšal som sa učiť slovenčinu, ale keď som bol v Ríme a snažil som sa hovoriť s kardinálom Tomkom, stále ma opravoval, že sa to povie inak.

Tak som to nechal tak. Ako Slovensko vnímate? Vidím mnoho podobností s Flámami. Na Slovensku žije vyše päť miliónov ľudí, Flámov je šesť miliónov.

Flámovia nikdy neboli samostatní, podobne ako Slováci, ktorí roky žili pod nadvládou iných. A sú rovnako ťažko pracujúci. Keď Slovensko vstupovalo do NATO a do Európskej únie, nevidel som veľmi rozdiely medzi Českom a Slovenskom a vnímal som ho ako menšieho brata Čechov.

Keď sa na Slovensko pozriem dnes, vidím ho ako silnú krajinu. Na vysokej úrovni, aj čo sa týka diplomatov, ktorí mali a majú v európskom zastúpení veľmi dobré meno.

Čo by ste na záver odkázali ľuďom na Slovensku? Buďte silní. A pokračujte. Dnes nie je jednoduchá doba, ideme z jednej krízy do druhej. Ale vytrvajte. Budúcnosť je otvorená. Priateľstvo a vzájomná spolupráca aj s ostatnými krajinami pomáhajú zvládnuť všetko ľahšie.