Búrlivé výšiny chcú opäť pobúriť

Známy román Emily Brontëovej z roku 1847 sa dočkal už niekoľkých filmových spracovaní. Každé nové vyvoláva otázku, či nie je nadbytočné. Možno aj preto sa britská režisérka Andrea Arnoldová rozhodla ísť inou cestou. Jej verzia vznikla v roku 2011; u nás ju v premiére uvedie FILM EUROPE 19. septembra.
Mária Bilá 07.09.2019
Búrlivé výšiny chcú opäť pobúriť

Silné city, nespracovaná minulosť, pocit vyradenosti - aj to spája i ničí hlavných hrdinov. Snímka: FILM EUROPE

Najprv nechali viktoriánsku spoločnosť chladnou, potom ju šokovali netradičným prístupom k láske, no najmä k dovtedy takmer nemenným entitám ako dobro a zlo, spravodlivosť, kresťanské princípy.

Aj s odstupom rokov patrí román Búrlivé výšiny k tým, ktoré môžu citlivejšie povahy rozrušiť.

Na každej stránke totiž cez príbeh cigánskeho najdúcha Heathcliffa a dcéry pána domu Kataríny dokazuje pravdivosť myšlienky, že zranený zraňuje.

Na dreň obnažená bolesť z nešťastnej lásky (či skôr pokusov o ňu), ktorá sa časom mení na nenávisť, už desaťročia dojíma romantické duše – a to všetko v kulisách drsného britského vidieka a sídla. 

Dá sa však z predlohy vyťažiť niečo nové? 

Náznaky, detaily
Andrea Arnoldová to skúsila. Ponúka približne dvojhodinový film, ktorý náročnejších zaujme a komerčnejších unudí najmä vizuálnou stránkou. Tá sa stáva jedným z benefitov či dokonca „rozprávačom“ príbehu.

Predstavte si spojenie ručnej kamery, dlhých sekvencií, tlmeného osvetlenia, ponurých interiérov aj temravých exteriérov – a máte ingrediencie, z ktorých tvorcovia ťažili najviac.

Zámerne nedoostrené, rozmazané obrazy sa striedajú s ostrými, veľmi detailnými, často aj symbolickými. Ich interpretáciou divák participuje na dotvorení či pochopení príbehu, ktorý film skôr naznačuje, ako rozpráva.

Robí to však bravúrne, čo možno pripísať aj zásluhe hercov. Ich reč tela (v tejto verzii často dôležitejšia ako dialógy) je taká výrečná, že naozaj nebol potrebný hudobný podmaz (aj keď nenavyknutému divákovi zrejme bude chýbať). 

Viaceré filmové verzie Búrlivých výšin stavili na ponurú, gotickú atmosféru; v tomto prípade je vygradovaná na maximum, ale v tej najnaturálnejšej, najprirodzenejšej forme. Možno aj preto je tak autenticky desivá. 

Dívať sa na svet kamerou Robbieho Ryana (zaujal napríklad aj ako kameraman oceňovaného filmu Favoritka) je samo osebe zážitkom, ak nie rovno pôžitkom.

Už len zato si azda možno povedať, že tisícprvá filmová verzia notoricky známeho príbehu má svoje opodstatnenie - alebo aspoň hodnotu. 

Gro ostalo
Autorky scenára Andrea Arnoldová a Olivia Hetreedová sa knižnej predlohy nedržia striktne, čo je fajn. Gro ostalo, zvyšok nechýba. To sa týka tak postáv, ako i scén. 

Asi najmenej podstatnou zmenou je, že cigánsky chlapec sa zmenil na mulata (v tínedžerskej podobe Solomon Glave, v dospeláckej James Howson – poteší, že muži sa na seba naozaj podobajú, čo sa o Kataríniných predstaviteľkách Shannon Beerovej a Kayi Scodelariovej povedať nedá). 

K plusom tejto verzie možno zarátať i reálnosť kostýmov a absenciu mejkapu; v kontexte príbehu a doby, v ktorom sa odohráva, to pôsobí maximálne autenticky.  

Ak patríte k tým, ktorí si na Búrlivých výšinách všímali a oceňovali najmä romantickú látku, na tento film radšej nechoďte. Niežeby tam nebola (naopak, medzi hercami to veľmi prirodzene iskrí), autori ju však predostreli v naozaj pošmúrnom obale.

Ak vám neprekáža temnejší štýl a zbožňujete klubové filmy, potom by toto spracovanie mohlo byť pre vás.

Pre brutalitu niektorých scén (obesené psy, zabíjanie zajacov a ovce, takmer päťminútová scéna so závanom nekrofílie atď.) naň však radšej neberte romantičky pod pätnásť (podľa distribútora), možno aj pod osemnásť rokov.