Bytové divadlo bol nádherný prejav slobody

Mali ste dvadsať rokov, keď ste podpísali Chartu 77. Ako ste v takom mladom veku dospeli k tomuto rozhodnutiu?

V tom veku ma, samozrejme, politika vôbec nezaujímala. Túžila som po láske, chcela som mať chlapca, ktorý by bol krásny a úžasný ako Gérard Philipe alebo Alain Delon. A túžila som byť herečkou.

Dvakrát som robila prijímačky na Divadelnú akadémiu múzických umení, ale to nebola škola pre niekoho, kto mal po okupácii v roku 1968 a počas rozbiehajúcej sa normalizácie priezvisko Kohoutová. Na prijímačky ma navyše pripravovala Vlasta Chramostová, vtedy režimom zakázaná herečka.

Okrem iného mi vybrala monológ zo Sofoklovej Antigony, ktorá neposlúchne rozkaz kráľa a riadi sa svojím svedomím. Bol to silný monológ o tom, že Antigonu všetci odsúdili vopred... Mňa tiež odsúdili vopred – za moje priezvisko. Nepustili ma ani do druhého kola. A to som krátko predtým vyhrala celopražskú súťaž v prednese.

Lenže DAMU bola prestížna škola, kam mohli len kádrovo „bezúhonní“. Ja som bola dcéra Pavla Kohouta, spisovateľa a „kontrarevolucionára“. Súdruhom bolo jedno, že s nami otec nežije a ani sa o nás nezaujíma, nieto ešte, aby nás nejako názorovo ovplyvňoval.

Kohoutová jednoducho nesmela študovať, veď predtým ma nevzali ani na gymnázium, hoci neskôr som sa tam dostala. Bolo to strašne nespravodlivé a ja som režim, ktorý sa mstil deťom za názory rodičov, začala nenávidieť.

Rozhodla som sa, že sa budem riadiť svojím svedomím ako Antigona. Práve u Vlasty Chramostovej som podpísala chartu. Bol to veľký pocit oslobodenia od všetkých márnych očakávaní.