Cipár posunul Fausta do religióznej roviny

Minulý týždeň získala kniha Faust (Spolok svätého Vojtecha, 2018) hlavné ocenenie v 27. ročníku súťaže Najkrajšie knihy Slovenska. Originálné ilustrácie k nej vytvoril uznávaný akademický maliar Miroslav Cipár (83). Dvanásť z nich bolo odprezentovaných aj počas Bratislavských Hanusových dní v rámci výstavy FAUST - KOHO NASLEDUJEM(E)? Viac nám o nej prezradil jej kurátor Timotej Križka (32). 
11.05.2019
Cipár posunul Fausta do religióznej roviny

Tvorcovia výstavy chceli, aby každé dielo Miroslava Cipára fungovalo samostatne, ale aj to, aby celok vytváral nejaký príbeh. Snímka: Erika Litváková

Prečo ste sa rozhodli vystavovať práve diela Miroslava Cipára z knihy Faust?     
Hlavným mottom festivalu bola otázka, koho nasledujeme. Na ňu svojím dielom odpovedali rôzni majstri - jedným z nich bol aj Goethe, ktorý napísal Fausta.

Faust je archetypom človeka, ktorý hľadá svoje smerovanie a rozhoduje sa, či na životnej ceste nasledovať Boha, seba... A vyberá si Mefista. 

Na tomto veľdiele ma zaujalo to, že keby človek vedel, kto je Mefisto, tak si ho nevyberie. Niekedy je to však ťažké zistiť. 

Dovolím si provokačnú otázku – vybral si Faust naozaj až tak zle? Užíval si a, ako naznačuje druhá časť diela, na konci mu zrejme Boh všetko odpustil. Prečo si teda vybrať dobro, keď zlo sa javí atraktívnejšie? 
Myslím si, že je atraktívnejšie len zdanlivo, a pritom ničí človeku život. Aj Faust premrhal veľkú časť svojho života a mal šťastie, že nakoniec prišiel k obráteniu, ale to sa nemusí stať každému.

Vždy je lepšie svoj život venovať skutočným hodnotám, nie ilúzii. 

Čím je podľa vás interpretácia majstra Cipára iná oproti výtvarným poňatiam tohto diela napríklad v zahraničí? 
Myslím, že takto spracované nikdy nebolo. Majster Cipár má svoj rukopis, je veľkým človekom aj umelcom a prináša úplne jedinečný pohľad na túto tému.

V jeho diele vnímam napríklad to, že v ňom silno cítiť kresťanský motív. Posúva tak Fausta do religióznej roviny. 

Na výstave mohli percipienti vidieť dvanásť obrazov Miroslava Cipára, ktoré vytvoril pre nové slovenské vydanie knihy Faust. 

Ponúkol majster Cipár svojím dielom aj nové interpretačné možnosti Fausta
Interpretáciu môže každý pozorovateľ hľadať skrze seba. Kvalitné dielo je zrkadlom človeka, ktorý naňho hľadí. Často rozpráva viac o človeku, ktorý naňho pozerá, než o diele samotnom. 

Kvalitné dielo dáva človeku priestor, aby doň mohol vstúpiť, aby bol spoluautorom. Pozýva ho uvažovať. 

Myslím si, že tieto diela majstra Cipára to spĺňajú. 

Podobný priestor ste dali recipientom aj vy – k výstave nebola žiadna prednáška, výklad. Spoliehali ste sa na to, že každý si z výstavy niečo odnesie aj bez toho, aby sa mu to ponúklo vo forme odborných názorov? 
Často sa chceme opierať o slovo; chceme mať racionálny výklad pre pravú hemisféru, ktorá stále niekde hľadá logický zmysel. Umenie však má možnosť prejsť zaň.

Ak si človek nepostaví hranicu z pragmatizmu, umenie má schopnosť obísť obmedzenia môjho „ja“ a ísť oveľa hlbšie – a dotknúť sa tak niečoho večného vo mne. 

Každé slovo automaticky láka pravú hemisféru, a ona sa ho chytá. Človek potom myslí v šablónach. Vnímať umenie bez slov je omnoho namáhavejšie, ale aj účinnejšie – človek vstupuje do diela a necháva dielo vstupovať do seba. 

Umenie by sa teda nemalo interpretovať, vysvetľovať – iba vnímať? 
Môže sa interpretovať, ale musíme si dať pozor, aby sme sa nezatvorili do nejakých škatuliek. 

Na základe čoho ste vybrali práve týchto dvanásť obrazov? V knihe ich bolo neporovnateľne viac. 
Hľadali sme počet, ktorý by vhodne naplnil priestor; nepreťažil ho a zároveň nebol príliš „zanikajúci“. Chceli sme tiež, aby každé dielo fungovalo samostatne, ale aj to, aby celok vytváral nejaký príbeh. 

Timotej Križka, fotograf a filmár, kurátor výstavy FAUST - KOHO NASLEDUJEM(E)? Snímka: Erika Litváková

Vytvára už aj usporiadanie jednotlivých diel priestor na – prepáčte, že znova použijem to slovo – interpretáciu?
Áno. Aj usporiadanie, aj celý priestor by mali korešpondovať s obsahom obrazov. 

Stretli ste sa už s názormi recipientov na výstavu? 
Máme u nás veľmi laické publikum – všetci povedia, že je to „pekné“. To slovo je však pre mňa príliš všeobecné. Nemám ho rád. 

Čo by bolo pre vás primeranou reakciou? 
Aby do toho človek skutočne vstúpil svojím srdcom a hľadal nové pomenovanie. Nie „dobré“, „pekné“ a podobne, ale aby povedal, čo to znamená konkrétne preňho.

Čo on prežíva pri pohľade na dané dielo?

Ako naňho pôsobí?

Akú otázku mu dáva?

Nachádza odpoveď, koho nasledujeme? 

A aké otázky či odpovede teda dáva toto dielo vám? 
V prvom rade mi pomáha zbúrať silu človeka, aby ju mohol postaviť na niečom Božom; na niečom, čo je nad človekom.