Cítila som sa ako človek, ktorý nevidí

Ako sa začal váš výtvarný príbeh?

Už v  detstve rodičia vnímali, že mám výtvarné nadanie a plne ma v tom podporovali, hoci neštudovali umenie ani sa ním neživili.

Mama vo voľných chvíľach rada dekorovala kvety a šila, otec pracoval v textilnom priemysle a jeho záľubou bola drevárska dielňa. Od šiestich rokov som navštevovala základnú umeleckú školu a na tejto pôde sa môj dar vo mne začal rozvíjať.

Keďže ste rodáčka z Banskej Štiavnice, ovplyvnil vaše výtvarné cítenie aj nezameniteľný kolorit tohto mesta?

Určite áno. Štiavnica vie človeka uchvátiť svojou krásou. Nedá sa nevidieť tú špecifickú scenériu, farby, klenoty, ktoré tu zanechala bohatá minulosť. Pedagógovia z umeleckej školy nás ako žiakov učili spoznávať rodné mesto.

Veľa sme kreslili v uliciach, aby sme sa zlepšovali v perspektívnom videní priestoru. A keď sme mali nakresliť krásy prírody, neotvorili knihy, ale zobrali nás k jazeru alebo do botanickej záhrady medzi kvety a stromy.

To vás priviedlo aj k štúdiu na umeleckej škole?

Otec ma často bral do svojej drevárskej dielne a učil ma pracovať s rôznym náradím – od dláta cez pílku a sekeru až po sústruh.

V mojom vnútri zahorela láska k drevu, jeho vôni a možnostiam, ktoré ako materiál ponúka. Keď som si mala vybrať strednú školu, otec mi položil otázku, čo by som chcela študovať. Netlačil na mňa, ale hľadal, čo ma teší a napĺňa.

Odpovedala som mu, že sa chcem hrať celý život. Otec otvoril noviny so zoznamom stredných škôl a našiel školu umeleckého priemyslu v Kremnici, kde sa dala študovať tvorba hračiek a dekoratívnych predmetov.

Snímka: Erika Litváková