Cítim silu zhora, ktorá ma ťahá

Aktuálne vystavuje 65 veľkých obrazov v bratislavskom Dome kultúry Ružinov. „Robím veľmi veľké, ale aj drobné veci. Pri veľkých tapisériách ľudia hovoria, že sa im páčia, ale nemali by si to doma kde dať. Namietam, že majú stropy. Kedysi boli ozdobené stropy v chrámoch, v palácoch aj v kaštieľoch,“ vysvetľuje výtvarná umelkyňa.

„Výroba tapisérií však bola v minulosti drahá, lebo sa tkalo zlatom, striebrom a jedna sa robila aj polroka či rok. Preto si ich mohli dovoliť len králi alebo veľmi bohatí ľudia. Ich tvorbou boli známi Belgičania, Francúzi a Angličania.“

Dnešné tapisérie 21. storočia už nie sú tkané na tkáčskych stavoch, ale technicky sa spracovávajú v továrňach.

„Dnes pracujeme s ovčím rúnom a tapiséria sa spracováva na počítačom riadenom stroji – šírka je 180 centimetrov a dĺžka nekonečno. Takže môžeme ozdobiť veľmi veľa stropov,“ usmieva sa Ľuba Suchalová, ktorá vedie Klub textilných výtvarníkov Arttex.

Jej doteraz najväčšia tapiséria má šírku 80 centimetrov a dĺžku šesť a pol metra.

TVORÍ STÁLE

Ľuba vraj nie je sviatočný výtvarník. „Niektorí hovoria, že tvoria, keď ich kopne múza, ale ja tvrdím, že keď robíte každý deň, tak máte každý deň aj múzu. Tvorím stále. Aj preto som mohla urobiť tri či štyri výstavy naraz, hoci ich súbežná príprava bola veľmi náročná.“

Výtvarný umelec by mal podľa nej žiť najmenej tristo rokov. „Ale už teraz mám toľko materiálu, že ani tristo rokov by mi nestačilo, stále ma priťahuje robiť niečo nové. Niekedy si kladiem otázku, čo sa stane s mojimi dielami, keď tu nebudem. Priatelia mi navrhli, aby moji synovia urobili galériu, ale to sa asi nepodarí, lebo hoci majú radi umenie, pracujú v iných oblastiach.“

SMALT JE VÝZVA

Na aktuálnej výstave sú aj smalty. „Som síce zdatný kresliar, ale smalt je úplne iná výzva. Môžete kresliť neviem ako dobre, smalt si aj tak urobí, čo chce. Keď som v začiatkoch na druhý deň ráno videla výsledok po vypálení, bolo to na zrútenie sa.

Smalty sa robia na oceľovej platni. Farby miešam v plastových alebo porcelánových mištičkách, ani lyžičky nesmú byť kovové. Keď si všetko pripravím, môže to ísť do pece, ktorá je rozpálená na 833 stupňov.“ Po vybratí smalt červeno žiari od vysokej teploty.

„V peci sa pigmenty menia. Napríklad fialový a bledofialový je po vypálení tmavomodrý. Každá farba potrebuje na výpal inú minutáž, najmenej času potrebuje červená, preto sa dáva nakoniec. Biela titánová alebo zinková farba je veľmi silná, neprebije ju žiadna iná.“

Ľuba si dnes už smalty vypaľuje sama. Výlety k obrovskej peci na severe Moravy vymenila za základnú umeleckú školu v Šali. „Zistila som, že majú malú piecku a robia smalty. Tak som sa prihlásila a stala sa najstaršou žiačkou,“ smeje sa renomovaná výtvarníčka. Malú piecku obsluhuje sama.

„Na ľavú ruku si nasadím koženú rukavicu. Smalt položím na vidly. Pravou rukou otvorím dvierka na peci a ľavou vložím smalt do pece. Prvý raz som z obrovskej teploty dostala triašku, ale potom som si zvykla.“

DOBROMILKA A SVETLÚŠIK

Keď bola na základnej umeleckej škole v Šali tretiačka, dočkali sa svojho smaltového stvárnenia aj postavičky našej detskej rubriky Dobromilka a Svetlúšik. „Jednej pani sa na nedávnej výstave v bratislavskej Galérii F7 zapáčili až tak, že už bez nich nechcela odísť domov,“ spomína so smiechom.

„Na tomto smaltovom diele sa hrajú, Dobromilka je stále tá staršia a múdrejšia a Svetlúšik zostáva aj po dvadsiatich rokoch, odkedy som ich prvý raz nakreslila do Katolíckych novín, milé polepetko. Ale obaja spolu úžasne komunikujú.“

DESAŤTISÍC IHIEL

Tak ako pec pri smalte, aj stroj pri tapisérii je v istom zmysle spoluautorom diela. „V stroji kmitá desaťtisíc ihiel. Hoci si všetky podklady na obraze prichytím, stroj je občas nevyspytateľný, takže sa podieľa na výtvarnom dobrodružstve. Ale aj keď sa niečo nepodarí, beriem to ako výzvu vymyslieť niečo nové.“

Svetlo, 2023, oceľová kazeta, smalt, sklo, 70 cm x 70 cm.

Napríklad z dvadsaťcentimetrových chumáčov ovčieho rúna, ktoré sa používa ako ekologická izolácia, urobila sériu obrazov s názvom Vtáčí snem. „Inšpirovala som sa štebotajúcimi vtáčikmi, ale obrázky som nepomenovala ornitologicky, ale Vznešený, Útek, Hniezdo.“

Ďalšia výzva je pre Ľubu práca s gázou. „To je fantastický materiál, je veľmi tvárna, vďaka čomu vznikli až neuveriteľné veci.“

DUCHOVNÉ MOTÍVY

Samostatnú kapitolu predstavujú diela s duchovným motívom. „Väčšinou ho zobrazujem v smalte, ale aj spomínaná šesťapolmetrová tapiséria neogotického okna má silný meditatívny charakter. V Pálffyho paláci na Zámockej ulici v Bratislave bola pred dvoma rokmi nainštalovaná tak, že pôsobila až mysticky.“

V  ružinovskom Cultuse je teraz vystavený triptych tapisérií Quo vadis. Evokuje rovnomenný historický román Henryka Sienkiewicza. „Pravdaže ho mám prečítaný. Už ako dieťa som veľa čítala. Ako dospelá som prečítala celé Sväté písmo, ale aj Citadelu. Je to možno ťažké čítanie, ale mňa inšpiruje každý text, ktorý dostanem do ruky, pretože každé slovo sa dá výtvarne stvárniť.“

PSYCHOHYGIENA

Ľuba priznáva, že kedysi sa veľmi ťažko lúčila so svojimi dielami. „Každé je ako moje dieťa. Rozmýšľala som, či bude v dobrých rukách, na správnom mieste. Držalo ma to desať rokov. Potom som zistila, že to nemôžem takto robiť, lebo dielo dostane s novým majiteľom a priestorom aj nový, iný život.“

Femme fatale, 2024, arttex, plátkové striebro, 107 cm x 97 cm.

A tak sa už dokáže so svojimi dielami rozlúčiť. „Jedno dielo som nazvala Prázdne hniezdo, lebo každý rodič pozná pocit, keď deti odídu z domu a založia si vlastné rodiny. No potom prídu vnúčatá. Okrem nich mám okolo seba štetce, farby, vlnky, pigmenty a dobrých ľudí. Ich okruh som však zredukovala. Presvedčila som sa, že vonkajšie okolnosti ľudí menia. Nemám rada podrazy. Odpustím, ale potom som s takými ľuďmi v kontakte už len veľmi opatrne. Je to normálna psychohygiena, inak by som bola depresívna a maľovala by som škaredé veci, čo rozhodne nechcem.“

Keď má pocit, že sa potrebuje zbaviť nejakej emócie, siahne po čiernom tuši. „Vždy mám rozpracovaných niekoľko vecí, ale keď príde negatívny podnet, preruším prácu a musím to zo seba dostať. Väčšinou čiernym tušom.“

ŠTVORLÍSTKY A TŔNE

Okrem maľovania jej veľmi pomáha ranná a večerná modlitba. „Aj keď som unavená a ľahnem si, aby som si trochu oddýchla, mimovoľne sa začnem modliť. Už to mám v sebe zakódované. Tak ako aj umenie – to mám tiež zakódované v bunkách. Keď mi niečo napadne, hneď si to nakreslím na papierik. Ale nápady a myšlienky si aj zapisujem. Cítim silu zhora, ktorá ma ťahá.“

Vzácny kúsok, 2024, arttex, 39 cm x 38 cm.

Myslí si, že aj vďaka duchovnému rozmeru dokážu jej diela ľudí upútať. „Na vernisáži mi jeden návštevník povedal, že má z mojich obrazov zimomriavky, ďalšiu pani dojali obrazy k slzám. Zaujímavé je, že vystavujem aj dielo, ktoré som od začiatku chcela pomenovať podľa piesne Yvonne Přenosilovej Roň slzy. Veď čo si budeme nahovárať: v živote nechodíme len po štvorlístkoch, dostávame aj tŕňové koruny. Ako kresťania by sme tomu mali veľmi dobre rozumieť.“

Ľuba Suchalová hovorí, že sa vždy všetko snaží urobiť poctivo. „Nikdy nič neodfláknem, lebo ľudí netreba podceňovať. Aj keď príde na výstavu človek, ktorý nemá výtvarné vzdelanie, môže dielam porozumieť lepšie než človek s akademickým titulom.“