Danica naozaj naplnila svoj život
Slávka Halčáková v štúdiu počas nahrávania audioknihy Príbehy spod akácie Snímka: Peter Zimen
Prečo ste prijali ponuku na načítanie Príbehov spod akácie na rovnomennú audioknihu aj do filmu Danica a jej príbehy?
Najprv som sa stretla s básničkami Danice Olexovej, keď ma pred niekoľkými mesiacmi oslovili na spoluprácu na dokumentárnom filme Danica a jej príbehy, ktorý je jej venovaný. Z Daniciných básní som bola veľmi dojatá.
Sú svedectvom toho, aká bola Danica čistá duša, plná ľudskosti a zdravého človečenstva. Sú ľudia, ktorí sú veriaci veľmi okázalo, ale ona bola veriaca tým spôsobom, že bola naplnená Bohom v reálnom živote.
Pri jej Príbehoch spod akácie som mala pocit, že nám môže byť príkladom, ako naplno a naozajstne sa dá žiť, aj keď ona to vôbec nemala jednoduché. Venovala sa svojmu povolaniu a poslaniu pomáhať núdznym, žila v Afrike v podmienkach, v ktorých by dnes bol ochotný žiť málokto z nás.
My oproti nim žijeme v komforte. Podľa mňa má veľký zmysel celá Danicina práca, ale aj vydanie knižky i tvorba filmu, lebo približujú to, ako vnímala svoju prácu v Afrike, ako vnímala africkú kultúru, ako vnímala svoju vieru a ako ju uplatňovala v každodennom živote.
Danica mala svoju vlastnú spiritualitu. Napríklad sú známe jej slová: „Aký dobrý musí byť Boh, keď stvoril ananás.“ Dotkla sa aj vás jej osobná spiritualita?
Musím sa priznať, že som miestami bola až dojatá jej čírou a múdrou jednoduchosťou, ale aj väčším presahom jej príbehov. Myslím si, že Danicin odkaz nie je len v tom, že pôsobila v Afrike, ale predovšetkým v poznaní, čo nám prináša africká kultúra.
Napríklad keď písala o tom, ako ženy nosia dvadsaťlitrové bandasky vody niekoľko kilometrov od studne k domu. Pritom sú s tým stotožnené, prijali to ako svoju úlohu, lebo je to podľa nich ženská práca. Alebo písala o ženách, ktoré sú ťažko skúšané osudom a žijú v neľahkých podmienkach.
Danica opisuje situáciu, ako sa s nimi modlila – a zrazu táto spoločná modlitba prešla prirodzene do spevu a radosti, až to človeku vyrážalo dych – aj Danica tým bola príjemne prekvapená a musím povedať, že aj mňa to nadchlo.
My totiž často potrebujeme dôvod na radosť, na tešenie sa v živote, na tanec, na spev, ale Afričania nehľadajú nijaký dôvod, oni si ho jednoducho vytvoria – a to je podľa mňa skutočná viera: že žijem Božie dary vrátane radosti, že tancujem, spievam a že sa teším zo života, že som nažive a že toto môžem prežívať. Toto je podľa mňa krásne.
Príbehy spod akácie, ktoré vznikli počas viacerých rokov, nie sú umelé, práve naopak: sú výnimočne realistické a autorka ich zachytila až spravodajským spôsobom. Ktoré príbehy vo vás rezonovali viac než ostatné?
Musím povedať, že všetky príbehy ma oslovili, teraz si spomínam na dva, ktoré na mňa mimoriadne zapôsobili. Prvý bol o dievčatách s bandaskami vody, ktoré som už spomínala. Misionári stretli dve dievčatá, ktoré niesli tento ťažký náklad. Dievčatá boli pestro oblečené, kráčali vzpriamene, boli veselé.
Keď sa misionári ponúkli, že ich odvezú a vzali im z rúk bandasky, aby ich naložili do auta, dievčatá sa chichúňali, lebo kto to kedy videl, aby chlap niesol bandasku, keď je to ženská robota.
U nás každá žena očakáva od muža, že bude džentlmen, že jej zoberie tašku, otvorí dvere, dokonca poznám ženy, ktoré sa pohoršujú, keď im muž neprejaví takúto úctu. Ale pre tieto africké dievčatá to bolo zábavné – a aj Danica to takto opisuje.
Mladé Afričanky sa nepohoršovali nad tým, kto by čo mal urobiť a kto by čo nemal robiť; ony jednoducho prijali svoju úlohu počas dňa – ísť po vodu. Nehľadali v tom nič viac ani nič zlé, neľutovali sa a neočakávali, že by to mal robiť niekto iný. Pomoc považovali za bonus dňa, veselé spestrenie.
Danica píše o týchto ľuďoch, že prežívajú každú chvíľu naplno: príde chvíľa, ktorá plynie a potom odíde – a ona tie chvíle prežívala tiež tak, že si z každej zobrala pre seba čo najviac. Tento životný postoj považujem za veľmi silný a inšpiratívny aj pre nás v takzvanej civilizovanej Európe.
Z nášho pohľadu by dievčatá s bandaskami mohli plakať nad svojím životom, že musia vláčiť ťažký náklad. Ony ale prijali svoj život i svoje miesto v ňom a hľadajú v ňom to najlepšie, čo sa dá nájsť.
Danica napísala aj veľmi silný príbeh o kmeni Samburu, ktorého členovia sa zdravia na dobrú noc „Odpočiň si s Bohom“; a modlia sa s otvorenými očami, nie so zatvorenými, aby uvideli Boha, keby okolo nich prechádzal.
To sa mi zdá veľmi krásne. A veľmi sa mi páči, že Danica bola aj vynikajúci pozorovateľ prírody, napríklad píše o vtáčikoch, ako si stavajú hniezda. Danica bola hĺbavá duša, videla krásu v zdanlivých maličkostiach.
Spolupracovali ste aj na filme Danica a jej príbehy.
Do filmu som čítala úryvky z knihy Príbehy spod akácie aj Danicine básne. Keďže som kedysi sama písala básne a recitovala som, musím povedať, že Danicine básne sú zrelé: sú o živote, o naplnení životom, o hľadí podstaty nášho bytia. Oslovil ma celý jej životný príbeh, jej misia, jej poslanie, ktoré chcela odovzdávať.
Odovzdáva ho aj ďalej nielen svojimi myšlienkami na papieri, ktoré po nej zostali, ale aj prácou mimo Slovenska, ktorá má svoje plody. Keď sme nahrávali úryvky básní do filmu, všetci sme mali slzy v očiach. Myslím si, že Danicin život a jej celé poslanie sa v dobrom zmysle slova dotkli mnohých ľudí.
A dotýkajú sa aj nás všetkých tvorcov, ktorí sme spolupracovali na filme a audioknihe, aby sa zachovalo to, čo po nej zostalo. Verím, že film, kniha aj audiokniha oslovia mnoho ľudí.
Myslím si, že Danica by bola veľmi rada, keby videla, aký zmysel mal jej život a že jej poslanie na tomto svete sa neskončilo haváriou lietadla, ale pokračuje ďalej prostredníctvom posolstva jej práce a toho, čo vytvorila, napísala, nafotila. Danicino poslanie sa rozvíja ďalej.
Úsmevom krášlila život iných od 30. marca 1976 do 10. marca 2019. Snímka: Zuzana Bartošová
Myslíte si, že viacerí budeme mať slzy v očiach, keď budeme pozerať film alebo počúvať audioknihu Príbehy spod akácie?
Hm, áno. Už keď som si doma čítala Danicinu knižku Príbehy spod akácie, uvedomila som si silu a hĺbku jej myšlienkového bohatstva.
Priznám sa, že momentálne som v životnom období, keď prijímam menej hereckých ponúk, lebo som si povedala, že budem prijímať iba také herecké práce či moderovania, z ktorých mám radosť a najmä ktoré majú zmysel: napríklad som moderovala konferenciu o zero waste – o nulovom odpade.
Alebo vytváram motivačno-vzdelávacie videá pre šesť slovenských škôl. A keď to majú byť komentáre či audioknihy, chcem mať pri nich pocit, že sa viem za dané dielo postaviť.
Preto je pre mňa cťou, že som bola oslovená na prečítanie Daniciných príbehov a básní. Táto práca bola pohladením pre moje srdce a som za ňu vďačná.
Na jednej z jej najznámejších fotografií v knihe Príbehy spod akácie sa Danica usmieva svojím typickým nefalšovaným úsmevom. Okrem iného nám teda zostal po nej aj neopakovateľný úsmev. Vnímate ju aj vy ako usmievavého človeka?
Vnímam ju ako človeka, ktorý naozaj naplnil svoj život – úsmevom, radosťou, pomocou, zanieteným a hlbokým pozorovaním života iných ľudí a vnímaním prítomnosti Boha v každodenných maličkostiach.
Vnímam ju ako ženu, ktorá sklonila hlavu pred zdanlivo jednoduchými ľuďmi, v zdanlivo nehostinnom prostredí, kam išla pomáhať, a uvidela aj tam Boha, múdrosť a požehnanie aj pre svoj život.