Dante je svedok ľudskej túžby po šťastí

Žiara večného Svetla, Božie Slovo si vzalo telo z Panny Márie, keď na anjelovo zvestovanie odpovedala „hľa, služobnica Pána“ (porov. Lk 1, 38).

Deň, v ktorom liturgia slávi toto nevýslovné tajomstvo, je zvlášť významný aj v súvislosti s historickou a literárnou udalosťou, týkajúcou sa vynikajúceho básnika Danteho Alighieriho, proroka nádeje a svedka nekonečného smädu, ktorý sídli v ľudskom srdci.

Ide o 700. výročie jeho smrti, pri príležitosti ktorého by som sa aj ja rád pripojil k veľkému zástupu tých, čo si chcú uctiť jeho pamiatku. Dvadsiateho piateho marca sa vo Florencii začínal nový rok, lebo roky sa tam počítali odo dňa vtelenia (ab Incarnatione).

Tento dátum, pretože bol blízko jarnej rovnodennosti a slávenia Veľkej noci, sa spájal tak so stvorením sveta, ako aj s Kristovým vykúpením na kríži, ktoré je začiatkom nového stvorenia.

Preto je aj pre nás tento deň pozvaním, aby sme vo svetle vteleného Slova kontemplovali plán lásky, ktorý je samotným jadrom a zdrojom inšpirácie najslávnejšieho diela tohto básnika, Božskej komédie.

V jej poslednom speve sv. Bernard oslavuje udalosť vtelenia týmito známymi veršami: „Láska sa tak ti v lone rozhorúči, / že takýto kvet krásny od plápolu / nám do večného pokoja z nej vzpučí“ (Raj, XXXIII, 7 – 9).

Dante predstavuje scénu zvestovania, ktorá je vytesaná na skalnom brale, už v Očistci (X, 34 – 37. 40 – 45). Práve preto pri spoločnej spomienke na človeka a básnika Danteho Alighieriho nemôže chýbať ani hlas Cirkvi. Dante totiž, oveľa lepšie ako mnohí iní, dokázal krásou svojej poézie vyjadriť hĺbku Božieho tajomstva a tajomstva lásky.

Jeho báseň, ktorá je najvyšším prejavom ľudského ducha, je plodom novej a hlbokej inšpirácie, ktorej si je básnik vedomý, keď hovorí, že je „táto báseň svätá, / k nej zem i nebo prikladali dlane“ (Raj, XXV, 1 – 2).

Týmto apoštolským listom by som sa chcel pripojiť tiež k mojim predchodcom, ktorí si tohto básnika ctili a velebili ho zvlášť pri výročiach jeho narodenia či smrti, aby na neho znova upriamili pozornosť Cirkvi, všetkých veriacich, literárnych vedcov, teológov, umelcov. Stručne pripomeniem tieto ich počiny, pričom sa sústredím na pápežov posledného storočia a ich najdôležitejšie dokumenty.

Vyjadrenia rímskych pápežov posledného storočia o Dantem Alighierim

BENEDIKT XV.

Pred sto rokmi, v roku 1921 na šesťstoročnicu smrti tohto básnika, si Benedikt XV., ktorý zhromaždil podnety predošlých pápežov – zvlášť Leva XIII. a sv. Pia X. – uctil Danteho výročie jednak encyklikou, jednak tým, že podporil reštaurátorské práce na Kostole San Pietro Maggiore v Ravenne, ktorý sa ľudovo nazýva kostolom sv. Františka, kde sa slávili pohrebné obrady a kde bol Alighieri na priľahlom cintoríne pochovaný.

Pri tejto príležitosti pápež ocenil mnohé iniciatívy zamerané na jeho oslavu a potvrdil právo Cirkvi – „ktorá bola jeho matkou“ – zohrávať hlavnú úlohu pri tejto spomienke a uctiť si „svojho“ Danteho.

Už prv, v liste arcibiskupovi Ravenny Mons. Pasqualovi Morgantimu, v ktorom schvaľuje program slávenia šesťstoročnice, Benedikt XV. zdôvodňuje svoj postoj: „Okrem toho (a to je ešte dôležitejšie) je tu aj ďalší dôvod, pre ktorý sa domnievame, že jeho slávne výročie by sa malo sláviť s vďačným uznaním a za veľkej účasti ľudu, pretože Dante je náš. (…)

Totiž, kto by mohol poprieť, že náš Dante živil a posilňoval plameň svojho génia a básnického nadania, čerpajúc inšpiráciu z katolíckej viery, a to až do tej miery, že vyspieval najintímnejšie tajomstvá tohto náboženstva v temer božskej básni?“

V historickej chvíli poznačenej nepriateľskými postojmi voči Cirkvi pripomína pápež v citovanej encyklike básnikovu vernosť Cirkvi, „intímne spojenie Danteho s touto katedrou sv. Petra“; ba tvrdí, že pokým jeho dielo je prejavom „podivuhodnej šírky a brilantnosti jeho ducha“, „mocnú inšpiráciu“ čerpalo práve z kresťanskej viery.

Preto, pokračuje Benedikt XV., „v ňom treba obdivovať nielen nesmiernu výšku jeho ducha, ale aj šírku témy, ktorú sväté náboženstvo jeho básnickému spevu ponúklo“.

A touto chválou na Danteho Benedikt nepriamo odpovedal tým, ktorí popierali alebo kritizovali náboženskú inšpiráciu jeho diela: „V Alighierim dýcha rovnaká zbožnosť ako v nás; jeho viera obsahuje rovnaké city. (…) To je jeho hlavná chvála: bol kresťanským básnikom a v temer božskej básni ospieval tie kresťanské ideály, o ktorých tak zápalisto rozjímal v celej ich vznešenosti a nádhere.“

Danteho dielo – dodáva pápež – je výrečným a stále platným vzorom, ktorý „ukazuje, aké nepravdivé je tvrdenie, že úctivá poslušnosť mysle a srdca voči Bohu odtína krídla ducha, pokým ona ho podnecuje a dvíha“.

Preto, pokračuje ďalej pápež, „učenie, ktoré nám zanechal Dante vo všetkých svojich dielach, no zvlášť vo svojej trojdielnej poéme“ môže slúžiť „ako užitočný sprievodca pre ľudí našej doby“ a zvlášť pre študentov a učencov, pretože „keď skladal svoju báseň, nemal iný cieľ, ako pozdvihnúť smrteľníkov zo stavu biedy, teda z hriechu, a doviesť ich do stavu blaženosti, teda Božej milosti“.

PAVOL VI.

V roku 1965 si sv. Pavol VI. pripomenul sedemsté výročie Danteho narodenia viacerými počinmi. Devätnásteho septembra daroval zlatý kríž na výzdobu chrámu v Ravenne, ktorý sa stará o Danteho hrob, lebo v ňom chýbal „takýto znak náboženstva a nádeje“.

Štrnásteho novembra poslal do Florencie zlatý vavrínový veniec, ktorý mal byť umiestnený do Baptistéria sv. Jána. Napokon, po skončení prác Druhého vatikánskeho koncilu sa rozhodol darovať koncilovým otcom umelecké vydanie Božskej komédie.

Pamiatku veľkého básnika si však uctil predovšetkým apoštolským listom Altissimi cantus, v ktorom potvrdil silné puto spájajúce Cirkev a Danteho Alighieriho: „Ak by sa niekto pýtal, prečo Katolíckej cirkvi, z vôle jej viditeľnej hlavy, leží na srdci pestovanie pamiatky a oslava tohto florentského básnika, naša odpoveď je jednoduchá: pretože máme osobitné právo povedať, že Dante je náš!

Tým chceme povedať, že prináleží katolíckej viere, pretože úplne vyžaroval lásku ku Kristovi; je náš, pretože hlboko miloval Cirkev a ospieval jej slávu; je náš, pretože v rímskom pápežovi uznával a ctil si Kristovho vikára.“

No toto právo, dodáva pápež, nás neoprávňuje k dajakému triumfalizmu, ale zahŕňa aj záväzok: „Dante je náš, môžeme právom zopakovať; ale netvrdíme to preto, aby sme z neho urobili akúsi ambicióznu trofej na vlastnú chválu, ale skôr preto, aby sme si sami pripomenuli povinnosť ctiť si ho a hľadať v jeho diele nevyčísliteľné poklady kresťanských myšlienok a citov, lebo sme presvedčení, že len ten, kto hlbšie pochopí náboženského ducha tohto vynikajúceho básnika, môže plnšie pochopiť a okúsiť nádherné duchovné bohatstvá jeho diela.“

Tento záväzok však neoslobodzuje Cirkev ani od povinnosti prijať kritické prorocké slová básnika na adresu tých, ktorí mali hlásať evanjelium a reprezentovať nie seba samých, ale Krista: „Neváhame tiež pripomenúť, že Dante pozdvihol svoj kritický a prísny hlas voči viac než jednému rímskemu pápežovi a vyriekol tvrdé výčitky voči cirkevným inštitúciám a osobám, ktoré boli služobníkmi a predstaviteľmi Cirkvi.“

Avšak je zrejmé, že „tieto jeho plamenné postoje nikdy neotriasli jeho pevnou katolíckou vierou a synovskou náklonnosťou k svätej Cirkvi“. Pavol VI. potom objasňuje, ktoré charakteristiky Danteho básne sú zdrojom duchovných bohatstiev dostupných pre každého:

„Danteho báseň je univerzálna: vo svojej nesmiernej šírke objíma nebo i zem, večnosť i čas, Božie tajomstvá i ľudské udalosti, posvätnú náuku aj učenie získané pomocou svetla rozumu, plody osobnej skúsenosti aj historické kroniky.“

Predovšetkým však zdôrazňuje vnútorný zámer Danteho diela a zvlášť jeho Božskej komédie, ktorý nebol vždy jasne docenený a náležite uznaný: „Cieľ Božskej komédie je predovšetkým praktický a transformačný. Nechce byť len poeticky krásna a morálne povznášajúca, ale chce radikálne zmeniť človeka a doviesť ho od chaosu k múdrosti, od hriechu k svätosti, od biedy ku šťastiu, od desivého rozjímania o pekle k blaženému rozjímaniu o raji.“

V onom historickom momente, plnom napätí medzi národmi, ležal pápežovi na srdci ideál pokoja, a v básnikovom diele našiel cenný prostriedok na podporu a udržanie tohto ideálu: „Pokoj jednotlivcov, rodín, národov a ľudského spoločenstva, tento vnútorný i vonkajší, súkromný i verejný pokoj, pokoj poriadku, je narušený a otrasený, pretože je pošliapaná zbožnosť a spravodlivosť.

Na nastolenie poriadku a spásy sú povolané prispieť v spoločnej harmónii viera a rozum, Beatrice a Vergílius, Kríž a Orol, Cirkev a Impérium.“ V tomto duchu nazval pápež toto básnické dielo chválospevom na pokoj:

„Božská komédia je epos o pokoji: Peklo je trúchlivým spevom o naveky stratenom pokoji, Očistec je sladkým, túžobným spevom o pokoji a Raj je triumfálnym hymnom na plný a večný pokoj.“

Z tohto pohľadu je Božská komédia „básňou o dosiahnutí lepšej spoločnosti vďaka nadobudnutej slobode, ktorá je vyslobodením z otroctva zla a ktorá nás vedie k tomu, aby sme našli Boha a milovali ho“ – pokračuje pápež, pričom zastáva humanizmus, ktorého charakteristiky sú dobre známe.

Následne Pavol VI. pripomína, aké vlastnosti má Danteho humanizmus: „Dante uznáva a vyzdvihuje všetky ľudské hodnoty – intelektuálne, morálne, emocionálne, kultúrne, občianske. Dôležité je však zdôrazniť, že toto uznanie a úcta im prináleží vtedy, keď sú zakotvené v božskom, ktorého kontemplácia ich postupne očisťuje od pozemských prvkov.“

Právom teda možno túto komédiu nazvať božskou, hovorí pápež, Danteho označiť za najväčšieho básnika a tiež, ako je to v úvode tohto apoštolského listu, za „majstra vznešených spevov“. Pavol VI. nielenže ocenil mimoriadne umelecké a literárne kvality Danteho diela, ale znovu potvrdil aj dobre známy princíp:

„Teológia a filozofia sú neoddeliteľne spojené s krásou: ich učeniu krása prepožičiava svoj odev a svoju výzdobu. Sladkosťou spevu a viditeľnosťou sochárskeho a výtvarného umenia otvára krása cestu, sprístupňujúcu ich cenné učenie mnohým.

Erudované rozpravy a detailné zdôvodnenia nie sú pre mnohých ľudí ľahko pochopiteľné, hoci aj oni túžia po chlebe pravdy. Priťahovaní krásou spoznávajú a oceňujú svetlo pravdy, ktorá ich napĺňa.

To dobre pochopil a dosiahol tento ,majster vznešených spevov‘, pre ktorého sa krása stala služobníčkou dobra a pravdy, a dobrota vecou krásy.“ A napokon, citujúc Božskú komédiu, Pavol VI. uzatvára zvolaním: „Česť básnikovi vznešeného mena!“ (Peklo, IV, 80).