Denníky, v ktorých možno nájdete aj seba
Možno sú na svete i známejšie výtvory, ktoré sa zo súkromného denníka etablovali na literárne diela. Pri čítaní týchto je však jasné (a inšpirujúce) duchovné zázemie ich autoriek. V inej dobe, v inej miere, v inom kontexte.
Panna a mystička; mladá žena s bujarým intímnym životom; „obyčajná“ matka túžiaca vychovať dobré a zbožné deti, ktoré však umreli ešte za jej života.
Je dosť možné, že aspoň v jednej z nich spoznáte cez jej denníkové záznamy „spriaznenú dušu“.
Apoštolka Božieho milosrdenstva
„Ježišu, urob moje srdce podobné svojmu, alebo radšej premeň ho na svoje vlastné, aby som dokázala vycítiť potreby iných sŕdc, zvlášť trpiacich a smutných. Nech si lúče milosrdenstva odpočinú v mojom srdci.“
Aj takýto zápisok môžeme nájsť v denníku, ktorý vyšiel (a v nových vydaniach stále u nás vychádza) pod názvom Denníček.
Denníkov už vyšlo veľa – stačí však zdrobnenina a väčšina katolíkov vie, ktorý sa myslí. Ten, ktorý si v štyroch zošitoch viedla sestra Faustína Kowalská (1905 - 1938), v posledných rokoch jedna z najznámejších svätíc u nás.
Tá, cez ktorú zjavil Ježiš túžbu, aby sme sa modlili ruženec Božieho milosrdenstva (u nás známy aj ako korunka Božieho milosrdenstva) a uctievali si obraz Božieho milosrdenstva.
Jej zápisky sú rôznorodé – niekedy hovorí o svojej láske k Bohu, inokedy o Božej láske k nej či k nám.
Úvahy a vyznania sa striedajú so zážitkami – napríklad s dušami z očistca či z kláštorného života.
Sú tam zážitky plné lásky, pokoja a milosrdenstva; zároveň mnohé riadky sú však aj o utrpení, bolesti, obeti.
Možno aj preto treba na čítanie a prijatie Denníčka istú duchovnú zrelosť a milosť.
Zranená aj obrátená
Každá doba je plná Márií Magdalén. Možno by niekto za jednu z nich považoval aj holandskú Židovku Etty Hillesumovú (1914 - 1943).
Svoje telo síce nepredávala za peniaze, celkom určite však za lásku.
Tú krátko po osemnástke našla v náručí 62-ročného vdovca, s ktorým sa stali milencami; neskôr nadviazala intímny vzťah s tiež výrazne starším Juliusom Spierom.
Benefitom pre svet literatúry môže byť, že ju priviedol k Biblii aj písaniu si denníka.
Citlivá a inteligentná Etty túžila stať sa spisovateľkou; napokon jediné dielo, čo svetu stihla zanechať, bol práve jej denník. Plný (najmä v začiatkoch) zmyselnosti, žiadostivosti, určitej závislosti.
Úprimnosti, ktorá možno zarazí toho, kto by chcel hneď veľké pravdy viery. K tým sa Etty prepracúva postupne, prácne a pritom zľahka.
V toku času a riadkov sa z nej stáva iná žena, iný človek.
Z citovo i emočne neusporiadanej mladej osoby, ktorá hľadá, je o čosi pokojnejšia, obetavejšia a odovzdanejšia žena, ktorá našla. Aspoň sa tak zdá.
Potom sa však náhle denník končí; akoby pretrhne. Tak ako život samotnej Etty, ktorá sa stala jednou z mnohých obetí holokaustu.
Možno preto u nás jej zápisky vyšli pod názvom Pretrhnutý život.
Ocenia a precítia ich najmä tí, ktorí dar viery tiež získali po rôznych peripetiách a azda i pádoch.
Jej deti
Elena Maróthy-Šoltésová (1855 – 1939) chcela zachovať deťom milú spomienku na detstvo, preto si od roku 1879 zapisovala (sprvoti v mesačných intervaloch) rôzne zážitky z ich života.
Tieto „drobné obrázky z matkinho denníka“ nabrali iný ráz, keď staršia, vtedy osemročná dcéra Elenka krátko pred Vianocami 1884 umrela po tom, čo ochorela na osýpky a tuberkulózu.
Dnešného čitateľa môže špeciálne zaujať (a dojať), ako život i smrť v rodine boli popretkávané s vierou v Boha; zápisky matky, ktorá prišla o milovanú dcéru, majú nadčasovú výpovednú hodnotu a možno by sa v jej pocitoch a záveroch našli aj dnešné veriace matky, ktoré prišli o dieťa.
Pár rokov po dcérinej smrti „môj detský denník sa pomaly mení na ročník, lebo už temer iba raz do roka zaznačím si niečo do neho. Zdá sa, že čím ďalej je menej pôvabné a viac nepríjemné to, čo by som mala zapisovať, preto otáľam — najmä že mi ani času nikdy nezostáva“.
Napriek tomu sa však Elena Maróthy-Šoltésová rozpíše; a výsledkom je, že svojimi zápiskami mapuje nielen detstvo, ale i mladosť a dospelosť syna Ivana.
Aj toho však – v Kristových rokoch – odprevádza po ťažkej chorobe na druhý svet.
Až na smrteľnej posteli sa Ivan stihne oženiť; to je však už vo fáze, keď je každému vrátane nevesty Oľgy jasné, že jeho skon je nezvrátiteľný.
Dôvetky po jeho smrti sú bolestivejšie a častejšie ako po smrti dcéry; z riadkov cítiť, že matke sa so smrťou druhého – a posledného – dieťaťa vyrovnáva ešte ťažšie.
A predsa aj z tejto bolesti jasne presvitá jej mocná, ba ešte mocnejšia, očistená viera.
Svoje zápisky vydala autorka sčasti už za života; Moje deti doteraz patria k najznámejším dielam slovenskej literatúry.
Už len pre hĺbku lásky k ľuďom i Bohu, ktorá z nich priam volá napriek všetkému (ne)prežitému, by si zaslúžilo byť toto dielo ešte známejšie.