Deťom pod vianočný stromček

V roku 1875 sa svet rozlúčil s veľkým rozprávkarom Hansom Christianom Andersenom. V mnohých mestách na celom svete stoja sochy tohto slávneho muža. Stoja niekde v tichom zákutí parku a okolo nich sa hrajú deti.

Hra a krik prestanú len vtedy, keď príde rozprávač porozprávať Andersenovu rozprávku. Podáva im ju ako najvzácnejší dar, tak ako kedysi dávno Andersen písal svoje knižky deťom pod vianočný stromček.

Veľký rozprávkar pozbieral rozprávky, ktoré vyrastali v tichu dedinského života a rozkvitali pod strechami chudobných chalúp ako kvety v lese. Pozbieral kúsky bájneho sveta vodníkov a víl, domácich škriatkov, čarodejníkov a princezien.

Zachránil pred zabudnutím veľa krásnych príbehov, ktoré dovtedy prechádzali z dedových úst na syna a vnúčika, a vytvoril z nich svoje čarovné rozprávky o svete, ktorý ho obklopoval.

Vďaka Andersenovmu umeniu dávny svet rozprávok podnes dýcha živým dychom. Je to aj preto, že veľký rozprávkar mal veľmi rád život a prírodu. V roku 1835 vyšla prvá skromná knižka Andersenových rozprávok. Hneď si získala mladých čitateľov.

Od tých čias vždy na Vianoce vyšiel ďalší zošitok jeho nových rozprávok, ako najmilší a najželanejší darček deťom. Roky neuberajú Andersenovi čitateľov. Čím ďalej ich je viac. Dánsky rozprávkar je a zostane naveky medzi deťmi celého sveta.

(E. CH., Rozprávky Hansa Christiana Andersena, Mladé letá, 1956)

Vianočná poviedka o dube

Na vysokom svahu, hneď na brehu šíreho mora, stál dub, skutočne starý. Stál takto už tristošesťdesiatpäť rokov. Ale táto dlhá doba neznamenala pre starý strom nič viac než pre nás práve toľko dní.

Bdieme vo dne a spíme v noci a mávame potom svoje sny, ale so stromami je to ináč, strom bdie po tri ročné doby, len na zimu upadá v spánok, zima je mu dobou spánku, je jeho nocou po dlhom dni, ktorý sa menuje jar, leto a jeseň.

V jeden z teplých letných dní tancovala okolo jeho koruny podenka. Žila, vznášala sa a bola šťastná, a keď potom to stvorenie odpočívalo na okamih v tichej blaženosti na niektorom z veľkých, sviežich dubových listov, hovorieval strom: „Úbohé stvorenie! Celý tvoj život trvá len okamih! Je to krátke! Je to smutné!“

„Smutné?“ odvetila vždy podenka, „čo tým myslíš? Všade naokolo je nevýslovný jas a svetlo, je tak teplo a krásne, a ja som taká šťastná!“

„Ale žiješ len deň a potom je po všetkom!“

„Po všetkom?“ riekla podenka. „Čo je po všetkom? Je tiež po tebe?“

„Nie, ja žijem tisíce tvojich dní a môj deň obsahuje celé ročné obdobie. To je čosi dlhého, čo si ty ani vypočítať nemôžeš!“

„Skutočne, lebo ti nerozumiem! Ty máš tisíce mojich dní, avšak ja mám tisíce okamihov, keď môžem byť šťastná a veselá! Skončí sa všetka krása sveta, keď ty zomrieš?“

„Nie,“ odvetil strom, „isteže potrvá ďalej, dlhšie, omnoho dlhšie, než si myslím, a môžem pomyslieť.“

„Teda obidvaja máme rovnako dlhý život, lenže to obaja inak počítame.“

Vôňa ďateliny i divej mäty

A podenka tancovala a vyšinula sa vysoko do vzduchu, tešila sa zo svojich jemných krídel, tešila sa z ich priesvitnosti a zamatovej hebkosti, tešila sa z teplého vzduchu, ktorý bol korenený vôňou z ďateliny, planých ruží, bazy a bolerázu, nehľadiac ani na sladký dych fialiek a divej mäty poľnej. Vôňa bola taká silná, že sa podenka až domnievala, že je z nej spitá.

Deň bol dlhý a skvostný, plný radosti a blahých pocitov, a keď slnko zapadlo, cítila tá malá muška sladké zamdlenie zo všetkej tej rozkoše a blaženosti. Krídelká ju už nechceli niesť, a tak tíško skĺzla na mäkké, knísavé steblo trávy, kyvkala hlávkou, ako to vedela, a pokojne zaspala. To bola jej smrť.

„Chúďa, malá podenka!“ povedal dub, „bol to predsa len trochu krátky život!“

A denne sa opakoval tento tanec, ten istý rozhovor, tie isté odpovede a tento spánok naveky; opakovalo sa to vo všetkých pokoleniach podeniek a všetky boli rovnako šťastné a veselé. Dub prebdel svoje jarné ráno, letné poludnie a jesenný večer, ale teraz sa mu priblížila doba spánku, jeho noc. Zima bola pred dverami.

Tu spadol list, tam spadol list

Už spievali víchrice: „Dobrú noc! dobrú noc! Tu spadol list, tam spadol list! Hľaď, aby si spal! Uspievame ťa k spánku, ukolembáme ťa k spánku; všakže to svedčí tvojim starým konárom? Spi sladko, spi sladko!

Je to tvoja tristošesťdesiata piata noc; veď si vlastne len rok starý! Spi sladko! Mračno snehové mäkko ti postelie, mäkkou, teplou prikrývkou ťa pokryje celého! Spi v sladkom pokoji a sladko snívaj!“

Dub stál tam zbavený všetkých listov, na celú zimu mal sa oddať odpočinku a pritom mali ho obletovať mnohé príjemné sny. Ale tak ako ľuďom, i jemu predvádzali sny vždy niečo, čo už prežil.

Bol to práve vianočný čas

Bol raz tiež malý, (...), podľa ľudského počtu bol teraz už vo štvrtom storočí. Bol najväčším a najkrajším stromom lesa, svojou korunou vysoko vyčnieval nad všetky ostatné stromy, a z mora bol už zďaleka viditeľným, bol lodiam znamením. On ani na to nepomyslel, koľko očí ho hľadá.

Vysoko v zelenej jeho korune hniezdili divé holuby a kukučka volala jeho meno, a na jeseň, keď sa jeho listy podobali vytepaným medeným doskám, objavili sa ťažní vtáci a odpočívali na ňom, skôr ako sa rozleteli cez more.

Vrany a kavky prilietali a v kŕdľoch sa naň spúšťali a tárali čosi o zlých časoch, ktoré práve nastávajú, a ako je to ťažké nájsť v zime potravu. Bolo to práve vo vianočný svätý čas, keď dub sníval najkrajší sen; počúvajme aj my.

Strom to cítil veľmi zreteľne, že je sviatočný čas; zdalo sa mu, že počuje zvoniť všetky kostolné zvony, a bolo mu pri tom ako v nedeľu, mäkko a teplo.

Rozkladal svoju sviežu zelenú mocnú korunu, slnečné lúče sa hrali v jeho lístí a konároch, vzduch bol naplnený vôňou kvetín a krovín; pestré motýle sa hrali a podenky tancovali, akoby tu všetko bolo len kvôli tomu, aby sa veselili a tancovali. Všetko, čo strom po roky zažil a okolo seba videl, smerovalo okolo neho slávnostným sprievodom.

Videl ako za starých dôb zase rytierov a dámy na koňoch, s perami za klobúkmi a so sokolmi na rukách, idúcich lesom. Lesný roh zaznieval a psi radostne brechali. Videl nepriateľské vojská s lesklými zbraňami, v pestrých rovnošatách, s oštepmi a halapartňami, rozvíňali tu šiatre a zase ich strhávali; strážne ohne plápolali a pod rozložitými konármi dubu spievali a spali.

Videl, ako sa sem dostavila pri mesačnom svite dvojica milencov a svoje mená, ich počiatočné písmená vyryla do jeho šedozelenej kôry. Citara a Aeolova harfa boli kedysi, ach, je to už mnoho, mnoho rokov, zavesené na jeho konáre veselými cestujúcimi mladíkmi; teraz tu zase viseli a zase tak zvučne zneli.

Vtáci spievali, holuby hrkútali, akoby chceli rozprávať, čo strom pri tom pociťoval, a kukučka volala svoje meno toľkokrát, koľko letných dní bude ešte žiť.

Rástol čoraz viac

I bolo mu, akoby nový prúd života tiekol od najjemnejších korienkov až hore k najvyšším vetvám, áno, až do listov. Strom pociťoval, že prúd mu dáva sily, aby sa vypäl, koreňmi cítil, že i v zemi je živo a teplo; cítil, ako jeho sila rastie, pnul sa čoraz vyššie.

Kmeň vyrastal, nebolo tu zastavenia, rástol čoraz viac, koruna bola plnšia, šírila sa, pnula sa do výšky — ale s tým vzrastom rástlo i blažené vedomie, túžba, naplňujúca ho nevýslovným šťastím, túžba, dostihnúť vždy vyšší cieľ, dorásť až k žiarivému, teplému slnku.

Už vyrástol vysoko nad oblaky, kde tiahli pod ním tmavé čriedy ťažných vtákov alebo veľké biele zástupy labutí.

A každý dubový lístok, akoby mal zvláštne oko, mohol všetko vidieť, na všetko sa dívať. Hviezdy sa stali počas dňa viditeľnými, boli veľké a žiarili; každá z nich sa dívala milým, jasným pohľadom. Pripomínali známe milé oči, detské oči, či oči milencov, ktorí sa pod stromom schádzali.

Bol to nekonečne blažený okamih, plný radosti, a predsa vo všetkej tej rozkoši pociťoval túžbu, aby tiež ostatné lesné stromy tam dolu, všetky kroviny, rastliny a kvety sa s ním mohli vzniesť a tiež prežiť túto krásu a nádheru.

Mohutný dub však nebol vo svojom sne úplne šťastný. Nemohol sa o svoje šťastie deliť so všetkými ostatnými, malými i veľkými, a tento pocit chvel jeho vetvy a listy práve tak prenikavo a mocne, ako sa to deje v ľudskej hrudi.

Ráno na Božie narodenie

Koruna stromu sa kývala, akoby hľadala niečo, čo stratila, obzerala sa a pritom k nej prenikla vôňa fialiek a snežienok. Domnieval sa, že počuje i spev kukučky.

Ba, mračnami vykukovali zelené vršky lesa, videl pod sebou rásť i ostatné stromy a dvíhať sa práve ako on. Kroviny a byliny vysoko vyrastali, mnohé sa vytrhli i s koreňmi a leteli rýchlejšie. Breza prišla prvá; ako biely blesk sa rinul jej biely kmeň do výšky, jej ratolesti viali ako zelené zástavy.

Všetko lesné rastlinstvo, dokonca i barnavá šašina, rástlo čoraz vyššie, vtáci nasledovali a spievali a na steble, ktoré sa trepotalo a letelo ako zelená stuha, sedela kobylka... Chrobáky bzučali a včely tiež, každý vták spieval, ako mu zobák narástol, všetko bolo plné spevu a radosti, ako v nebi.

„Ach, to je neuveriteľne krásne,“ jasal starý dub. „Sú tu všetci: malí, veľkí, silní i slabí, nikto nebol zabudnutý. Ako je len možná taká nepochopiteľná blaženosť!“

„U Boha na nebi je to možné a pochopiteľné!“ znela odpoveď.

A strom, ktorý neprestajne rástol, cítil, že jeho korene sa uvoľnili zo zeme.

„To je to najkrajšie!“ vravel strom, „teraz ma už neviaže žiadne puto! Môžem sa vyšinúť k Najvyššiemu, v jeho svetlo a žiaru! A všetkých svojich milých mám so sebou: malých, veľkých, všetkých!“

„Všetkých!“

To bol sen starého duba, a keď sníval, zadula prudká víchrica cez more a zem do svätej vianočnej noci. More valilo ťažké vlny na breh, strom prašťal, zlomil sa a bol vyrvaný i s koreňom, práve keď sa mu zdalo, že sa jeho korene uvoľňujú. A padol. Jeho tristošesťdesiatšesť rokov nebolo teraz ničím iným než jedným dňom podenky.

Ráno na Božie narodenie, keď sa zasa zjavilo slnko, búrka sa utíšila. Všetky zvony slávnostne zneli a zo všetkých komínov i z najmenšieho na domkárovej streche vystupoval modrastý obláčik dymu ako z oltára..., ako dym z obete vďaky.

More sa upokojovalo a na veľkom korábe na šírom mori, ktorý šťastne prestál nočnú nepohodu, rozvinuli sa všetky vlajky.

„Náš strom zmizol! Starý dub, naše znamenie zeme!“ vraveli námorníci. „Bol vyvrátený tejto búrlivej noci! Kto nám ho nahradí! To nikto nevie!“

Jasajte, nebesá, zaspievaj, zem - takúto krátku, ale úprimnú pohrebnú reč mal strom, ležiaci na brehu na snehovom koberci. A nad ním sa niesol slávnostný chorál z lodí, vianočná radostná pieseň, na chválu spásy ľudstva, večného života:

Jasajte, nebesá, zaspievajte, zeme,

Boh dnes k hriešnikom skláňa sa jemne,

    radosť a ples

    znáša sa dnes

jasajte, pastieri, v luh i les!“

Tak znela stará pieseň, každý tou piesňou i modlitbou cítil sa taký povznesený, ako sa cítil starý dub vo svojom poslednom, najkrajšom sne.

(Z KNIHY HANSA CHRISTIANA ANDERSENA POHÁDKY A POVIEDKY II. ŽILINA: NÁKLADOM SLOVENSKEJ KRAJINY, 1930)