Diamant v hrude nezhnije

V Banskej Štiavnici možno navštíviť Dom Maríny, oficiálne Banku lásky.

Robia tak nielen Slováci, ale aj húfy zahraničných turistov.

V trezore lásky si môžu (nielen) zaľúbenci archivovať ľubovoľný symbol svojej lásky v jednej zo schránok, ktoré sú zložené z veršov slávnej Maríny; otestovať sa dá „láskomer“, pozrieť najväčšia zbierka Marín na svete vrátane pôvodného rukopisu. 

Z Maríny sa stala značka. Fenomén. Hoci v čase jej vydania ju viecerí zo spolku Tatrín odsúdili ako príliš „neslovanskú“. Možno mali pravdu – Marína sa dá a možno aj má interpretovať v kontexte doby, v ktorej vznikla; zároveň je však nadčasová a „bezhraničná“. 

Nie je to len vrcholné dielo slovenského romantizmu, ale aj samotného Sládkoviča.

Možno o to zvláštnejšie pôsobí, že takýto skvost stvoril ešte ako mladý muž. 

Andrej
Predstavme si tohto mladého muža v časoch, keď bol ešte jedným z najhorlivejších študentov na štiavnickom lýceu.

Má „čierne oči ako trnky“ (vieme nielen z dobového portrétu, ale aj z Rozpomienok na Ondreja Sládkoviča, ktoré neskôr napíše Ján Kalinčiak) a v knižnici dychtivo hltá rôzne slovanské diela, napríklad Slávy dceru Jána Kollára.

Ktovie, čo cítil, keď čítal napríklad tieto slová: „Každý járek, ptáče, větev stinná, naučené mým už hlaholí nářkem slova: láska, osud. Mína.“ 

Ktovie, či vtedy túžil po nejakej „Míne“.

Isté však je, že dvojicu „rozum a cit“ považoval skôr za priateľov ako rivalov, ako o tom môže svedčiť aj úryvok z básne Synovský vděk, ktorú napísal ako osemnásťročný: „O sám cit ten dáva věcem barvu, smíchy kladé na řti chudobě, potešení leje starobe, a má aspoň všemožnosti larvu.“ 

Mladík publikuje v almanachu Nitra, je pod silným vplyvom Ľudovíta Štúra, intenzívne sa vzdeláva, usilovne píše svoje prvé básne.  

A potom príde rok 1839. Andrej Sládkovič je ešte stále študentom štiavnického lýcea, v rozpuku mladosti a tvorivosti – a prichádza dávať súkromné hodiny do meštianskeho domu, v ktorom žije aj istá krásna deva. 

Mária 
Narodila sa do rodiny významného garbiara, ktorý navyše zasadal v mestskej rade a bol spolumajiteľom baní.

Bolo to dievča z dobrej rodiny. Treba zdôrazniť, že v tom čase dievčatá rástli vždy pre niekoho. 

Študovala síce na dievčenskej škole v Banskej Bystrici, očividne bola múdra a rozhľadená žena (vraj si viedla vlastnú encyklopédiu), jej vstupenkou do sveta dospelých mal byť však najmä dobrý vydaj.

Vedela to – a akiste vedela, že študent s na tú dobu revolučnými myšlienkami a so zlou finančnou situáciou, ktorý si musí večne privyrábať, nie je najlepšia partia.

Napriek tomu – a napriek tomu, že Andrej počas ich známosti študoval a pôsobil na rôznych miestach – opätovala mu city.

Keď sa ich vlastná finančná situácia po otcovej smrti zhoršila, nastalo čosi, o čom sa dodnes učí na školách; ovdovená matka nútila dcéru vydať sa za perspektívneho pernikára.

Nemajme jej to za zlé – v tom období neboli zásahy rodičov do výberu partnera ničím výnimočným, Márii tiahlo na 25 (vtedy starodievocký vek), Juraj Gerzs bol zabezpečený, Andrej Sládkovič vzdialený; lokálne aj mentálne konvenciám tej doby.

A, ako sa dá špekulovať, aj tak viac stál o Máriino srdce než o jej ruku. Keď mu napísala o situácii okolo vydaja, odpísal jej, že nemá v úmysle sa ženiť a vo vydaji jej brániť nebude. 

Keď v roku 1846 písal posledné verše svojej Maríny, jej živý predobraz už takmer rok nosil na prste obrúčku. 

Antónia 
Bola dcérou úradníka. A hoci sa viac než stopäťdesiat rokov Sládkovičovo meno spája s Máriou, on svoj život spojil práve s ňou; s Antóniou Sekovičovou.

V literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice sa dodnes zachovalo deväť originálov jeho listov pre budúcu ženu.

Prvý je z roka, keď dokončoval Marínu; Tonke však už písal o „večnej ľúbosti ku kráse a vernosti v Tebe zloženej“ či uistenia typu „ničomu sa neúfaj, anjel môj, krome večnej ľúbosti mojej!“ alebo „jestli nič inšie pri mne neočakávaš, len ľúbosť moju, ó tedy sa nemáš čoho báť, lebo ľúbosť moja je nepodvratná“.

Práve tejto žene venoval výtlačok Maríny – dokonca aj s venovaním. Iná by mu ho možno otrieskala o hlavu (najmä pri čítaní veršov typu „a potom zlietnem útlym letom k ľaliových ňadier svetom“) – Tonka mu však povedala svoje áno.

Prečo?

Možno sa odpoveď ukrýva v iných Sládkovičových veršoch – v krátkej básni Opustená, ktorú údajne napísal práve o Tonke: „Načo si to srdce, načo si mi dal, Bože! Keď nikomu v šírom svete ľúbiť sa nemôže? Jakby ruže v poli nevidené spadali: tak moje vädnúce krásy nik, nik nepochváli!“ 

Môžeme sa len dohadovať, čo mohla táto žena cítiť; a to nielen pri čítaní oboch diel.

Isté je, že Antónia a Andrej spolu prežili celý život a zvládli rôzne skúšky, ktoré im jeho spoločenské angažovanie prinieslo.