Film Štúr by sa pokojne mohol volať Ostrolúcka

Film Štúr, ktorý natočila režisérka Martina Čengel Solčanská, vzbudzuje u divákov polemiku i kritiku. Niet sa čo čudovať. Niektorí sa v kine určite pohoršia, iní dokonca nahnevajú, lebo to tam nie je tak, ako to bolo. Netreba však zabúdať, že to nie je dokument.

Postavy, ktoré sú nám známe už od základnej školy, ale zároveň o nich ako súkromných osobách vieme veľmi málo, sú pre spisovateľov a filmárov vynikajúcou pôdou, aby vznikol príbeh, ktorý bude inšpirovať i provokovať.

Možno stojí za to položiť si zopár otázok. Bolo by všetko v poriadku, keby sa hlavné postavy volali inak? Keby sa filmová fikcia netýkala Ľudovíta Štúra a Adely Ostrolúckej?

POZORNOSŤ NA ADELU

Hoci film nesie meno jedného z  najvýznamnejších Slovákov, pokojne by sa mohol volať Ostrolúcka, pretože herečka Ivana Kološová strháva na seba v postave Adely všetku divácku pozornosť. Tento film je jej. Až divák uvažuje, aké výkony bude 25-ročná herečka podávať v budúcnosti, keď už dnes je jej herecký prejav vyzretý a bez afektu.

Postava Adely Ostrolúckej prechádza všetkými možnými odtieňmi charakteru. Od nepríjemnej panovačnej šľachtičnej až po červenajúcu sa dievčinku, ktorá nemôže utajiť svoje city, keď si za jej chrbtom milovaný muž prezlieka košeľu.

On však odoláva všetkým náznakom slečninho záujmu. Zdá sa, že je úplne imúnny voči jej náklonnosti, keď si Adela mimovoľne oprie hlavu o jeho ruku alebo sa prstami dotkne jeho manžety. Nič viac neprichádza do úvahy. Prísne spoločenské rozvrstvenie 19. storočia nedovoľuje Adele vydať sa za muža, ktorý je nižšieho postavenia a bez majetku.