Hodnoty sú viac ako komerčný úspech

Colorato znamená pestrý, plný farieb. Taký je aj repertoár divadla, ktoré sa snaží divákom prinášať vážne aj zábavnejšie hry i rôzne žánre: hudobné divadlo, operetu, hry filozofickejšieho charakteru, klasiku i antickú drámu, životopisné hry, poetické divadlo, divadlo jedného herca, ľudovú veselohru, tituly pre deti...

Aká je bilancia vašej činnosti v spätnej väzbe divákov?
Máme príjemné spätné väzby od divákov doma i v zahraničí. Absolvovali sme totiž aj rôzne zájazdy, napr. do Francúzska, Anglicka, Maďarska, Poľska, Česka, viackrát  sme hosťovali v Taliansku...

Pre mňa je najlepšou spätnou väzbou, keď diváci naše predstavenia odporúčajú iným. Keď si informácie o našich predstaveniach sami zdieľajú, posúvajú. Stretávame sa tiež s pozitívnou odozvou divadelnej kritiky.

Na ktorú hru ste mali najviac kladných reakcií?
Keď sa ma pýtajú, ktorá inscenácia je najobľúbenejšia pre mňa, ťažko sa mi odpovedá. Všetky hry sú pre mňa ako deti a nemôžem jednému dieťaťu povedať, že teba mám radšej ako ostatné. Máme však také svoje opusy, napríklad  Ó sláva hviezd ó sláva alebo Časy, časy, mrcha časy..., ktoré sú veľmi obľúbené a sú takým naším „Na skle maľovaným“.

Prakticky od začiatku fungovania divadla máme tiež stále v repertoári Shakespearovu komédiu Oko za oko. Keď vidím s akou chuťou aj po desiatich rokoch herci túto hru hrajú, vždy mám veľkú radosť.

Hry, ktoré ste spomenuli, vznikli na motívy Hviezdoslavových diel. Prečo práve on?
Okrem divadla a réžie mám veľmi rád poéziu. A ako pedagóg umeleckého prednesu pôsobím aj na VŠMU. Hviezdoslav je naozaj slovenský Shakespeare. Má v sebe hĺbku, nadhľad i humor. Zároveň je živý a aktuálny. Páči sa mi ten jeho špecifický jazyk, všetky tie neologizmy a hviezdoslavizmy (úsmev).

Budete pokračovať v tejto línii? Máte vyhliadnutých aj iných slovenských autorov?
V poslednom období sa mi zapáčili texty Ľudmily Podjavorinskej venované dospelým alebo básne Jána Smreka. Snažíme sa divákom (a najmä mladým) sprístupniť a zatraktívniť i takúto literatúru.

Baví nás však aj rozprávanie životopisov cez divadlo. To sa nám podarilo napríklad v inscenácii Michelangelo – freska o ceste umelca. V semptembri bude mať premiéru muzikál o Matúšovi Čákovi Trenčianskom.

V rukách mám aj hru o Louisovi Brailleovi, ktorú chceme pripraviť hneď ako nasledujúci titul. Je silným zamyslením o tom, ako človek môže svoju životnú tragédiu či hendikep, pozitívne využiť vo svoj prospech aj v prospech dobra iných.

Chceli by sme tiež pripraviť čisto pohybové predstavenie. A koketujem aj s myšlienkou spracovať knihu C. S. Lewisa Rady skúseného diabla formou kabaretu. Tá je zamyslením o tom, že cesta do pekla je plynulá, pomaličká a pohodlná a človek ani nevie, ako sa na nej môže ocitnúť.

Premiérovali ste aj hru od Karola Wojtyłu, ktorá sa stretla s veľkým ohlasom. Tá však bola náročnejšia na percepciu a, dedukujem, i na spracovanie. Plánujete sa vrátiť aj k takýmto náročnejším projektom?
Keď sme túto hru skúšali, dramaturg mi povedal, že čaká maximálne 5 repríz. Dnes paradoxne patrí medzi najviac žiadané a hrávané tituly. Stretli sme sa s tým, že ľudia sú presýtení komerčnou lacnotou. Hľadajú niečo hlbšie.

Niektorí diváci prišli dokonca na túto hru viackrát, aby do nej vnikli, aby ju lepšie pochopili. Jazyk hry je náročný, snažili sme sa však divákovi pomôcť hudbou, vizuálnou formou, odľahčením... Myslím si, že bude dobré sa s nejakým časovým odstupom k Wojtylovi vrátiť. 

Vybrali ste sa ťažšou cestou. Vaše hry potrebujú fundovanejšieho diváka. Stálo to za to?
Mám viacero známych, ktorí, podobne ako my, majú svoje divadlá. Aby mohli zabezpečiť existenciu divadla, hrajú najmä komédie a predstavenia pre deti, ktoré sa ľahko ponúkajú i predávajú.

Nám až tak veľmi nezáleží na komerčnom úspechu. Chceme odovzdávať hodnoty a posolstvo. Myslím, že sa to celkom darí, hoci cieľová skupina je užšia.

Za prínos kresťanských hodnôt do umenia ste ako pomerne mladý umelec získali najvyššiu cenu KBS Fra Angelica. Do akej miery je to pre vás zaväzujúce, prípadne do akej miery sa získanie tejto ceny prenieslo do vášho tvorivého „nadšenia“?
V dnešnom liberálnom a politicky korektnom nastavení sveta je najlepšie, ak priveľmi neprezentujete svoj názor či hodnotovú orientáciu. Často najväčší úspech žnú tí, ktorí nie sú priveľmi „čitateľní“ a vyhovujú tak de facto každému.

Ak o vás vedia, že ste povedzme kresťan – je to nálepka, ktorá zatvára mnohé dvere. Čudujem sa tomu, zvlášť v našom kontexte, kde na kresťanských pilieroch vyrástla európska civilizácia. Ale nie je to práve to evanjeliové: „Kto mňa vyzná pred ľuďmi...“?