Hudbe sa stále učím rozumieť

Venovať sa naplno hudbe je individuálna záležitosť. Svoje o tom vie aj Michal Vavro. Skôr ako si povedal, že ho bude živiť, nenútene objavoval muzikálne kontúry rôznych hudobných nástrojov.

„Moje nasmerovanie na hudobnú dráhu vyplynulo ani nie tak z potreby vyriešiť profesijnú budúcnosť, ale skôr ako dôsledok viacerých okolností. Pôvodne som chcel byť veterinárom, ale ku koncu základnej školy som začal nesmelo uvažovať o štúdiu gitary.

Mal som učiteľa, ktorý bol zhodou okolností kontrabasista a nenásilnou, dobre mienenou radou ma presvedčil, aby som skúsil kontrabas. Naznačil, že aj z pohľadu uplatnenia ide o praktický nástroj.

Dal som sa nahovoriť a kontrabas mi ,sadol´ natoľko, že po skončení konzervatória som pokračoval v štúdiu na VŠMU,“ vysvetľuje Michal Vavro.

Predtým na základnej umeleckej škole navštevoval hodiny hry na akordeóne. Popritom hrával na gitare, bendže či mandolíne. Už v tínedžerskom veku počúval bluegrass, ktorý sa tradične hrá na akustických strunových nástrojoch. 

Hudobne „podkutý“ z rodiny

Interpret vážnej hudby, bluegrassový gitarista, ale i skladateľ sú špecifické atribúty jeho umeleckej duše.  Ktorý z nich vyčnieva? Výborný kontrabasista objasňuje:

„Nerozdeľujem to tak, skôr sa vnímam len ako hudobník. Za skladateľa sa nepovažujem. I keď mám nejaké skomponované veci, nepokladám ich za vážne skladby.

Sú to v podstate gitarové nápady, ktoré mi chlapci v kapele pomohli doaranžovať. Keď sa venujem hudobnému nástroju, prichádzajú rôzne nápady, inšpirácie, niektoré sa dajú ďalej spracovať a ,skladbička´ je na svete. Sú hudobníci, ktorí si povedia: ,A teraz idem komponovať´, ale u mňa ide o spontánnu aktivitu.

Popri cvičení na nástroji si vymýšľam rôzne melodické a technické variácie a stane sa, že keď príde pod prsty niečo zaujímavé, ďalej na tom pracujem. Vyrástol som pri hudbe. Otec hrával na harmonike, brat je výborný klavirista a organista, čiže u nás doma sa vždy na niečom hralo.

Už v detských rokoch som hrával v kapele, či už v škole alebo v činžiaku s vrstovníkmi. Keď hrám, snažím sa rozumieť tomu, čo hrám, a tiež aby moja hra bola dostatočne zrozumiteľná pre tých, čo počúvajú.

Mohli by sme to prirovnať k štúdiu cudzieho jazyka. Na začiatku sú slová len neznáme zvuky, ich význam nechápete. A v hudbe - klasickej či modernej - je každý žáner akoby ďalší cudzí jazyk, ktorému začínam postupne rozumieť hraním, štúdiom a počúvaním.

Mám šťastie, že hudbu považujem za svoj prirodzený jazyk, stále sa jej však učím rozumieť lepšie.“

Zbormajster

Michal Vavro vedie miešaný chrámový zbor pri Kostole Všetkých svätých v Hlohovci. V podstate ide o kontinuitu spevokolu, ktorý pri kostole fungoval už na začiatku 20. storočia. Zbormajster nám približuje:

„Vtedy ho viedli ešte bratia františkáni. Po barbarskej noci sa jeho činnosť prerušila a obnovil sa približne v 80. rokoch 20. storočia. Na začiatku ma doň pozval brat, aby som hral na gitare. S malými prestávkami som v ňom približne 30 rokov.

Sme pokračovatelia františkánskej tradície, i keď je vhodné pripomenúť, že prvotný spevokol bol výrazne orientovaný na zborovú klasiku. Teraz sa zameriavame na mládežnícku modernu, ktorú si upravujeme a harmonizujeme.

Nevyhýbame sa ani klasickému repertoáru, ktorý sa snažíme rozširovať, najmä kvôli vianočnému koncertu. Už od jesene je činnosť spevokolu zameraná práve na to. Tento rok je však všetko inak.“

Zbormajster Michal Vavro si pochvaľuje, že so spevokolom je fantastická práca, pretože je obklopený ľuďmi, ktorí mu dávajú vlastný čas. Pre všetkých členov je dôležité, že v ňom vládne rodinná atmosféra.

Spája ich nielen viera, ale aj ústredný motív celej aktivity - to, že spev je súčasťou liturgie a oni ním odovzdávajú svoju vďaku Bohu.

„Je to pre nás česť byť súčasťou liturgie. Svojím spôsobom prácu v spevokole považujem za splácanie daru, ktorý som dostal od Boha, i keď musím priznať, že v mojom prípade vôbec nejde o námahu, keďže ma to baví.

Je nádherné počúvať hlasy vytvárajúce súzvuky a meniace sa harmónie. Preciťujem to ako formu osobnej vďaky Bohu, že môžem robiť hudbu a rozumieť jej,“ hovorí šéf zboru.

Duchovné akcenty a presah žánrov

Spirituálny rozmer hudobníka sa dá vycítiť. Odzrkadľuje sa pri interpretácii či kompozícii hudby. „Svet viery, vnútorného presvedčenia a hranie na hudobnom nástroji sa prelínajú. V oboch prípadoch je dôležité zachovávať určité zásady, trpezlivo darovať čas, úsilie a byť úprimný.“

Michal Vavro založil multižánrovú skupinu Acoustic Colors, kde bol aj autorom väčšiny skladieb. Pre mnohých je termín multižáner nie úplne jasný.

„Ide v podstate o žánrovú miešaninu. Každý člen kapely je formovaný rôznym hudobným vývojom. Ja som prišiel z tradičného bluegrass-country prostredia. Chlapci v kapele sú majstri v ovládaní iných žánrov, takže sa na jednom mieste stretáva viac hudobných názorov.

Každý prinesie svoj podiel, nápady a potom je ťažké zadefinovať, čo hráme. Naše kompozície sú ovplyvnené world music, jazzom, bluegrassom a slovenským folklórom.“

Hudbou sa dorozumiete všade

Keď sa pozrieme na koncertné vystúpenia z pohľadu svetadielov, Michal Vavro bol s filharmóniou asi na všetkých s výnimkou Afriky a Antarktídy.

„Azda najďalej to bolo v Japonsku. Okrem toho, že Japonci sú veľmi úctiví, sú i vynikajúci a spontánni poslucháči. Milujú vážnu hudbu, počúvajú otvorene a sústredene. Majú akusticky fantasticky pripravené sály. Pôsobenie v kapelách mi zase umožnilo viackrát navštíviť a hrať v USA, ktoré sú Mekkou hudby.

Konfrontácia s miestnymi kapelami je obrovská skúsenosť a škola pre každého hudobníka, ktorý hrá modernejšie žánre. Zvykol som si hovoriť, že sedím na dvoch stoličkách. Hrám vážnu hudbu, ktorá, samozrejme, potrebuje svoju prípravu, ale nikdy som popri kontrabase nezabúdal na gitaru.

Snažím sa byť ponorený do oboch nástrojov. Navyše odkedy som začal viesť spevokol, tak som si prisunul ďalšiu stoličku. Pri trpezlivosti a poctivosti v príprave sa to dá zvládnuť, pretože hudba vo svojej mnohorakosti vychádza z jedného zdroja.

Som vďačný Bohu, že sa jej môžem venovať na rôznych projektoch a prostredníctvom nej mu môžem slúžiť. Usilujem sa byť užitočný tam, kde cítim, že môžem niečo priniesť. Podľa vlastných schopností a možností sa to, čo robím, usilujem ,pozdvihnúť´ na úroveň, aby som sa za to nemusel hanbiť.“