Hviezdoslavova poézia ukrýva aj duchovné dedičstvo

Medzi literárnymi vedcami sa zvykne ironicky hovoriť: každý ho pozná, nikto ho nečítal. Pre časovú a jazykovú vzdialenosť Hviezdoslavovej tvorby sa núka otázka: má „velikán“ slovenskej literatúry konca 19. a začiatku 20. storočia čo ponúknuť dnes?

Nie je básnikova tvorba „odsúdená“ len na analýzy literárnych vedcov a úzkeho okruhu „labužníkov“ poézie? Možno v prípade Hviezdoslavovej tvorby hovoriť o nadčasovosti, o tom, čo je dodnes aktuálne a rezonuje s dušou, potrebami či problémami človeka v 21. storočí?

Duchovný rozmer Hviezdoslavovej poetiky

Hviezdoslavovej rozsiahlej publikovanej aj nepublikovanej tvorbe sa dodnes venovala rozsiahla pozornosť. Literárni vedci odkryli viacero rozmerov, prepojení a kontextov, ktoré sú prítomné v jeho básňach a zbierkach.

Zameral by som sa stručne na jeden, známy, no v minulosti viac-menej opomínaný aspekt básnikovej lyriky. Reč je o duchovnosti a jej úlohe, ktorú mala v jeho tvorbe.

O Hviezdoslavovom duchovnom vývine a kresťanskom svetonázore máme k dispozícii na jednej strane jeho rozsiahlu tvorbu, na druhej svedectvá jeho súčasníkov a predovšetkým – svedectvo samotného básnika.

Pozrime sa stručne spoločne na obidva zdroje a začnime svedectvami.

O vzťahu mladého Hviezdoslava k Biblii a kresťanstvu vieme napríklad z jeho rozhovorov a listov s českým literárnym historikom a profesorom Albertom Pražákom (z nich vzišla aj v roku 1955 kniha S Hviezdoslavom. Rozhovory s básnikom o živote a diele).

Albert Pražák píše, že Bibliu si mladý Országh obľúbil „od svojho najútlejšieho detstva“. Biblia bola otvorená u nich doma vraj stále a bola medzi prvými knihami, po ktorých budúci básnik siahol.

Otec aj matka si pospevovali piesne z Tranovského kancionála a zo Zpěvníku spolu s modlitbami, čo malo opäť, ako tvrdí Hviezdoslav, výrazný vplyv na jeho myslenie a podobu jeho poézie. O Országhov duchovný vývoj sa zvlášť zaujímala jeho matka a učiteľ Adolf Medzihradský.

Od Adolfa Medzihradského dostal aj svoj prvý Nový zákon (z roku 1859, vydaný v Berlíne) a prvýkrát mal tak možnosť čítať aj starozákonné žalmy, ktoré boli jeho súčasťou. Zapáčili sa mu predovšetkým žalmy 69, 109, 110, 118, 120, 125 či 127.

O biblických žalmoch vieme, že ich obsah, čiastočne aj formu, zužitkoval básnik aj vo vlastných žalmických útvaroch, predovšetkým v známej zbierke Žalmy a hymny (1885 – 1895).

O básnikovej záľube v Biblii Albert Pražák píše: „Bibliu čítal od mladosti a básnicky ho zaujímal najmä Šalamún, Samson, Zuzana, Debora, Ester, Judita, Ráchel a Rút.

Izaiáš a Ján Evanjelista ho priam vzrušovali veľkolepými vidinami, obrazmi a ohnivou fantáziou.“

O vzťahu Biblie a kresťanstva k básnikovej tvorbe písali už mnohí, no najvýstižnejšie túto väzbu opísal opäť už citovaný Albert Pražák: „Z európskych básnikov uchoval si azda jediný Hviezdoslav taký bezprostredný a úprimný vzťah k Biblii.

Kým ostatní básnici vychádzali z nej iba ako z námetovej pokladnice alebo stavali na nej epizodickými a náhodilými reminiscenciami z vlastných alebo z cudzích tradovaných zážitkov, Hviezdoslav vychádzal z nej ako zo základne.

Preto jeho dielo vyrastalo na tomto pevnom základe a ostávalo trvácnejšie ako kov.“ Pre Hviezdoslava nie je duchovno len ornamentálnym nástrojom, ako skrášliť básnický výraz.

Biblicko-kresťanskými motívmi a témami je jeho dielo ako celok doslova preplnené.

Už v prvej zbierke Básnické prviesenky (1868), ktorá vyšla pod pseudonymom Jozef Zbranský, hlási sa Hviezdoslav k Bohu ako k najvyššej inštancii, garantovi konečnej spravodlivosti, ktorej odovzdáva v tom čase svoj strápený národ (báseň Staň sa!).

Duchovné a národné je v Hviezdoslavovej poetike nerozlučne späté, čo v daných historicko-spoločenských kontextoch bolo pochopiteľné. Praktický a predovšetkým inšpiratívny význam má tento vzťah medzi duchovnom a národom v rovine ľudskej – antropologickej.

V jednej básni Hviezdoslav kázňovo hlása: „Neutrhajme si, to je špata: / klamať druhých, lúpiť, zdierať, / hriech veľký! v núdzu priviesť si brata, / v holote dať mu umierať. / Jednoho všetci otca sme deti, / pre každého sú krásne tie svety: / nemožno si ich prisúdiť, / no svorní buďme, ľúbezní moji! / Veďme sa v láske v sladkom pokoji — / chráňme sa v peklo zablúdiť.“

Nebaslav

Priestor poézie je Hviezdoslavovi aj príležitosťou na osobné vyznanie kresťanskej viery. Tento „vyznávačský“ aspekt jeho lyriky je taký výrazný, že ho je nutné spomenúť.

Hoci sa už v európskom kontexte Hviezdoslavova doba vyznačovala náboženským skepticizmom, ateizmom a kritikou kresťanského učenia – a vieme, že o nej bol Hviezdoslav z kníh informovaný – na básnika tieto zahraničné kritické stimuly nemali žiaden výrazný účinok.

V niektorých listoch vyjadril svoje pochybnosti z mladosti, no išlo len o krátke epizódy. Opakovane sa od svojej prvej zbierky po poslednú vracal k svojmu „nebeskému“ útočisku, nebu, ktoré mu bolo azylom a zdrojom útechy, domovom.

Hoci je básnik známy pod svojím literárnym menom Hviezdoslav, práve pre častú glorifikáciu hviezdneho priestoru, s určitým nadsadením by úplne legitímne mohol mať prezývku „Nebaslav“. Hviezdy a vesmírny priestor obdivoval, no nikdy nie mimo duchovného rámca.

Literárny vedec Ján Gbúr upozorňuje, že napriek básnikovmu záujmu o mechanické princípy kozmu uňho prevláda predovšetkým záujem o básnickú reflexiu Boha v intenciách kresťanskej teológie.

Napríklad v známej zbierke Sonety je množstvo zmienok o hviezdach a súhvezdiach, no aj tak po ich zhrnutí Hviezdoslav vyhlási: „Ó, krásne zbudoval si dom svoj, veľký Bože,...“ (Sonet 18).

Žiaden idealista

Hviezdoslav nebol žiaden idealista, veľmi citlivo vnímal bolesti, nestálosť a charakter sveta, v ktorom žil. Dokonca aj po obdive hviezd a vesmíru v citovanom sonete si básnik všíma, že napriek obdivu a kráse, všetko je nestabilné, zaniká a končí.

Jedinou útechou v básňach mu je únik k Bohu, ku ktorému by najradšej čo najskôr „ušiel“ takmer vo všetkých básnických zbierkach. Z tohto hľadiska bolo básnické ja v básňach výrazne metafyzické, duchovné.

Nasledujúce verše to krásne vystihujú: „že vzlietnem navždy mocným okrídlený perím: / to verím, darmo tajíš, mudrlantský blude — / ja verím v kráľovstvo, moc, slávu ducha, verím!“ (Sonet 7).

Túto svoju vieru si zachoval aj v záverečnej zbierke Krvavé sonety (1914), ktorá je dielom európskeho formátu. Tu Hviezdoslav majstrovsky zužitkoval apokalypticko-eschatologický biblický materiál, ktorým básnicky nastavil kritické zrkadlo dobe v čase, keď mnohí peli ódy na vojnu.

V tom čase napísal: „Génius ľudstva márne sa skláňa nad studnicami žiaľov meravo zohavenej tváre Európy. Svet sa prepadá do špitáľov a hrobov. Boha urážajú modlitbami za víťazstvo vrahov, ktorí rozpútali krvavú povodeň.

Ľudstvo ešte dosiaľ nikdy tak potupne nespotvorilo Kristovo učenie o láske k blížnemu.“ Ani tento biedny stav či kritika celého ľudstva, ktoré sa obrátilo od Boha a Kristovho učenia lásky, neodradili Hviezdoslava od jeho viery.

V posledných chvíľach svojho života aj naďalej túžil tvoriť duchovné piesne, po raňajkách si čítal Bibliu a pravidelne chodil do kostola, kde spieval na chóre. Duchovno mu bolo nielen osobnou spásou, ale videl v ňom aj nástroj, ako národ uchová a zachráni svoju tradíciu.

Posolstvo kresťanstva videl v uskutočňovanej láske, v praxi Kristovho učenia milovať jeden druhého, a to nielen v rámci národa, ale v globálnom meradle.

Lyrické ja Hviezdoslavových básní nemá odpovede na svoje otázky, neraz sa žalmicky s päsťou obracia k nebu kričiac a zúfajúc, no nikdy nerezignuje a nevzdáva sa, naopak, s pokorou sa odovzdáva vyššej moci, ktorej prenecháva smerovanie dejín, a to dejín nielen vlastných, ale aj dejín národa a či zeme.