Ikonostas odzrkadľuje Boží zámer pre zbožštenie človeka
Klasický panelový šesťradový ikonostas v gréckokatolíckej Katedrále Povýšenia Svätého kríža v Bratislave. Snímka: Ľubomír Kaľavský
Jeho hlavná úloha a hodnota však spočívajú v materiálnom stvárnení a symbolickom vyjadrení tajomstva spásy a Eucharistie, kde mimoriadne tvorivým spôsobom vystihuje kľúčovú podstatu nadprirodzeného spojenia človeka s Bohom.
Ikonostasom nazývame organické liturgické zariadenie byzantských (na Slovensku gréckokatolíckych a pravoslávnych) chrámov, ktoré plní viacero úloh a funkcií.
Hmotne oddeľuje priestor svätyne od lode, názorne podporuje organizované a systematické podávanie kresťanského učenia v procese výchovy k viere (katechéza), ustavične sprítomňuje Božie pôsobenie v dejinách sveta, dáva priestor na umeleckú realizáciu, prispieva k rozvoju estetického cítenia a myslenia.
K svojej architektonickej jedinečnosti a symbolickej plnosti dospel ikonostas po niekoľkých storočiach vývoja. V prvopočiatkoch kresťanstva to bola iba jednoduchá nízka drevená ohrada zabraňujúca voľný prechod z lode do svätyne. Tá bola neskôr nahradená vyššou kovovou so zavesenými obrazmi.
Začiatkom 6. storočia boli k ohrade pridané stĺpy (neskôr aj horizontálna spojka), čo umožnilo inštaláciu ďalších obrazov. Do svojej plnosti a krásy sa ikonostas ďalej rozvíjal po 7. všeobecnom koncile (2. nicejskom v roku 787), ktorý rokoval o obrazoborectve a stanovil základy náuky o úcte k svätým ikonám.
Štruktúra ikonostasu
Kompletný štandardný ikonostas predstavuje stenu siahajúcu od jednej bočnej steny chrámu k druhej a od podlahy až k stropu. Horizontálne sa delí na šesť, vertikálne na sedem úrovní.
Na najspodnejšom horizontálnom rade (nazývanom aj základný) sú umiestnené obrazy s výjavmi zo Starého zákona (spravidla štyri, prerušované trojicou dverí). Ide o tradičné výjavy súvisiace s predobrazmi Kristovho umučenia a spásy (obetovanie Izáka, Mojžiš s medeným hadom, Jonáš v bruchu veľryby, prechod cez Červené more) a Eucharistie (manna na púšti, Melchizedechova obeta).
Zriedka sa vyskytujú aj netradičné námety, ako napríklad sťatie Holofernesa alebo zabitie Sisaru (porov. Jdt 13, 1 – 20 a Sdc 4, 17 – 23; napríklad Mikulášová, v súčasnosti skanzen v Bardejove).
Niekedy sú obrazové polia základného radu nahradené gréckymi krížmi. V druhom – hlavnom – rade sú postupne zľava doprava v medzidverových priestoroch umiestnené ikony: sv. Ján Krstiteľ, respektíve sv. Mikuláš, Bohorodička s Ježišom na rukách, Kristus Učiteľ a ikona chrámového sviatku.
Tretí rad (sviatočný) je zostavený z ikon kristologických a mariologických sviatkov – zvyčajne je ich 12, napríklad: Narodenie Bohorodičky, jej Uvedenie do chrámu, Zvestovanie, Narodenie Ježiša Krista, Zjavenie Krista, Obetovanie v chráme, Premenenie, Vstup do Jeruzalema, Vzkriesenie, Nanebovstúpenie, Zoslanie Ducha Svätého, Zosnutie Bohorodičky.
Štvrtý rad patrí dvanástim apoštolom. Nesmie chýbať sv. Pavol, objavujú sa aj postavy evanjelistov sv. Lukáša a sv. Marka (z tohto dôvodu nie sú zobrazení niektorí z Dvanástich, napríklad sv. Júda Tadeáš a sv. Jakub mladší). Je to rad svätých pomocníkov.
Piaty rad (prorocký) je vyhradený prorokom a patriarchom. Ikonostas završuje golgotský výjav s ukrižovaným Ježišom Kristom a pod krížom stojacou Pannou Máriou so sv. Jánom.
Ústrednou postavou každého ikonostasu je Kristus. Nachádza sa v symboloch a podobizniach na stredných obrazoch každého radu a vytvára centrálny vertikálny štvorstupňový pás čítaný odspodu nahor ako kráľovské dvere (naprieč prvým a druhým radom), Posledná večera (na úrovni tretieho radu), Kristus Kráľ (naprieč štvrtým a piatym radom) a Ukrižovaný (na vrchole).
Symbolika ožíva pri každom slávení Eucharistie
Kompletná symbolická štruktúra ikonostasu naznačuje prechod – duchovnú cestu zo zdanlivo beznádejnej situácie, ktorú spôsobil hriech prvých ľudí, späť do raja, podľa predpovedí prorokov znázornených v prorockom rade a za pomoci svätých orodovníkov znázornených v hlavnom a apoštolskom rade.
Ide o akúsi permanentne prebiehajúcu interakciu medzi nebom a zemou – medzi svätyňou a loďou, medzi Kristom zastúpeným kňazom a veriacimi – odohrávajúcu a oživujúcu sa hlavne pri každom eucharistickom slávení.
Najvýstižnejšie to symbolizujú kráľovské dvere. Neotvárajú sa hriešnikom, iba zbožštený človek, teda človek sviatostne očistený od hriechov a zjednotený s Kristom v Eucharistii, môže prísť do neba – dostať sa za ikonostas, lepšie povedané, prejsť cez ikonostas (jeho stredom), prejsť skrze Krista s Kristom a v Kristovi do večnej blaženosti.
Kým sa tak skutočne stane (hraničným bodom je smrť), bude cez hlavné dvere ikonostasu (opačným smerom v ústrety) prichádzať k nám živý Kristus vo sviatostných spôsoboch, aby nás stále a opakovane prostredníctvom svätého prijímania ubezpečoval o Božom zámere zbožštenia človeka, lebo „... sa mu zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí...“ (Lumen gentium, 9).
Vývoj smeruje k jednoduchosti a priehľadnosti
Každý ikonostas je originálnym a neopakovateľným majstrovským dielom, no nie každý spĺňa štandardné požiadavky na jeho konfiguráciu. Stretávame sa dosť často s neúplnými alebo zjednodušenými zostavami. Medzi staršími sa vyskytujú také, u ktorých absentuje niektorý zo spomínaných radov (napríklad sviatočný) alebo majú jednotlivé rady zamenené poradie.
Modernej chrámovej architektúre sa prispôsobujú aj moderne riešené ikonostasy. Charakterizuje ich predovšetkým jednoduchosť, nekompaktná stavba a priehľadnosť. Obyčajne sa vystačí so štyrmi obrazmi hlavného radu rozmiestnenými v priestore aj v netradičných líniách, napríklad v oblúku alebo stupňovito.
Netradičné sú aj nosné materiály. Pôvodné celistvé drevené panelové systémy sú na ústupe, do popredia sa dostávajú značne preriedené a rôzne tvarované leštené kovové profily. Objavujú sa aj ikonostasy, pozostávajúce z kombinácie konštrukčných prvkov a nástennej freskovej alebo mozaikovej výzdoby. Výsledkom je prevzdušnenie a spriehľadnenie liturgického priestoru.