Ján Pavol II. bol autorom i postavou

Oslovili sme režiséra, ktorý u nás naštudoval najznámejšiu hru Jána Pavla II., a scenáristu, ktorý o slávnom pápežovi napísal muzikál. 

Riadna kázeň o otcovstve
Zrejme najpopulárnejšou hrou Jána Pavla II. sú Lúče otcovstva.

Na Slovensko toto dielo prinieslo Teatro Colorato pod režisérskou taktovkou Petra Weincillera, ktorý v istom období študoval na Pápežskom inštitúte Jána Pavla II. pri Lateránskej univerzite v Ríme.

Cez poľských profesorov sa dostal k súbornému vydaniu literárnych prác a diel Jána Pavla II., kde boli i jeho divadelné hry.

„Keď som si ich čítal, hra Vyžarovanie otcovstva ma svojou nádhernou poetickou a metaforickou rečou oslovila najviac. Čítal som si ju znova a znova. Až napokon sme ju pokusne zaradili do nášho repertoáru. Dnes patrí paradoxne medzi najhrávanejšie,“ zveruje sa režisér.

Keďže išlo o špecifický žáner tzv. „rapsodického divadla“ a tzv. „literárnej drámy“ určenej skôr na čítanie než hranie, bolo nevyhnutné hru upraviť.

„Niektoré pasáže sme kvôli dynamike upravili do podoby krátkych dialógov, hoci medzi postavami k reálnemu dialógu nikdy nedôjde. Zároveň je to text nabitý toľkými nádhernými a hlbokými myšlienkami, že sa nedá komplexne vstrebať na prvé počutie. Aby sme nepreťažili divákovo vnímanie, rozhodli sme sa pre túto redukciu.“ 

Hra je predovšetkým o hľadaní otcovskej identity. Dalo by sa dokonca povedať, že hneď v troch rovinách: v tej prirodzenej – otec ako hlava rodiny. V duchovnej – ako duchovný otec. A nadprirodzenej – ako Boh Otec; darca všetkého otcovstva.

„Raz po predstavení na celoslovenskom stretnutí mládeže prišli za mnou dvaja otcovia biskupi a povedali mi: ‚Naložili ste nám teda riadnu kázeň o otcovstve. Aj my to niekedy potrebujeme,'“ spomína v tejto súvislosti Peter Weinciller.

Ako však upozorňuje: „Hoci hra veľa hovorí o mužovi a prijatí/neprijatí jeho roly otcovstva, v hre sa rozoberajú i ďalšie témy – materstvo, synovstvo, téma obety, samoty a podobne. Nie je teda určená len chlapskému publiku.“

Práve preto, že každý z nás má skúsenosť s rodinou (či jej absenciou), hre sa darí komunikovať so širokým publikom.

„Mám viacero známych, ktorí nemajú k viere a náboženským otázkam takmer žiaden vzťah, ale inscenáciou boli natoľko oslovení, že dodnes si nesú v sebe intenzívny zážitok,“ podotýka režisér. 

Hra sa na Slovensku etablovala; okrem desiatok repríz s ňou tvorcovia absolvovali i zahraničné zájazdy do Talianska, Anglicka, Poľska či Česka. 

Muzikál na niekoľko desaťročí
Jedenásteho novembra 2016 mal v nitrianskom Divadle Andreja Bagara premiéru slovenský muzikál Povolanie pápež.

Dielo o Jánovi Pavlovi II., ktorého stvárnil herec Ján Gallovič, zarezonovalo u mnohých divákov a bez preháňania možno povedať, že zažilo hviezdny úspech. Očakávaný.

„Nechcem, aby to vyznelo neskromne, ale vedeli sme – a dokonca sme to robili s takým zámerom –, že to bude muzikál na niekoľko desaťročí,“ spomína autor Daniel Hevier.

Podnet stvoriť toto dielo priniesol vtedajší dramaturg divadla Svetozár Sprušanský, ktorý oslovil práve Daniela Heviera.

„Bola to pre mňa dosť šokujúca ponuka. Mal som pred touto látkou veľkú bázeň a nedokázal som si predstaviť, ako by sa to dalo spracovať. Takáto ponuka sa však neodmieta, takže som vzápätí súhlasil a prakticky celý rok som si pripravoval podklady,“ približuje autor, ktorý po naštudovaní životopisov či svedectiev pápežových súčasníkov pristúpil k tvorivej fáze.

„Hru sme robili na určený počet hercov; dokonca priamo na ich typy, hlasy.“ Daniel Hevier si ich portréty povystrihoval a počas tvorby ich ako po šachovnici posúval po stole, aby videl, kto sa kde pohybuje.

Výzvou bolo dať roly ženským herečkám, ktorých bolo viac. „Aké ženy však dať k pápežovi? Vytvoril som teda i metaforické postavy,“ vysvetľuje autor.

Tak sa v hre ocitla trebárs postava satana, ktorého stvárnila popredná herečka divadla Eva Pavlíková. 

O úspechu divadla svedčí, že sa dočkalo 98 repríz. Bolo by sa aj prvej stovky, prišli však pandemické opatrenia.

Spomienky na divácke referencie však hrejú Daniela Heviera pri srdci doteraz. Napríklad poďakovanie panej, ktorá videla muzikál už dvadsaťkrát. Alebo diváci z východoslovenskej dedinky spod Tatier, ktorí prišli na predstavenie objednaným autobusom spolu s pánom farárom.

„Diváci odchádzajú dojatí, rozradostnení aj odhodlaní niesť svoje kríže. Na predstavenie chodia i neveriaci; teší ma, že to nepokladajú za katolícku propagandu, ale za všeľudskú výpoveď.“

Daniela Heviera zvlášť potešilo, že muzikál videli i predstavitelia židovskej obce. „Prijali, že je to výpoveď aj o nich a pre nich. Je tam totiž pasáž o vzťahu Jána Pavla II. k Židom, ktorý bol vrúcny.“ 

Autor tvrdí, že sa pri predstavení dejú akoby mystické veci. Napríklad sa viackrát stalo, že vo chvíli, keď divadelný Ján Pavol II. umrel a oznámil sa presný čas jeho smrti, diváci pozreli na hodinky – a naozaj bolo toľko hodín. Neplánovane.

„Ján Pavol II. ako divadelník si to divadlo možno aj sám režíroval,“ pointuje Daniel Hevier.