Janko nás počas filmovania sprevádzal

Ako dlho film vznikal? Koľko miest a ľudí ste navštívili?

Točiť sme začali 15. septembra 2023 a skončili sme približne v polovici mája 2024. Spolu s mojou dcérou Barborkou sme natočili 28 výpovedí na Slovensku, v Česku a Taliansku. Točili sme na Záhorí v Dubovciach a Skalici, potom v Bratislave, Nitre, Banskej Bystrici a u nás v štúdiu. V  Čechách to boli Jáchymovské lágre, tábor Vojna na Příbramsku, Žlutice, Plzeň a Mendryka. V Taliansku sme natáčali v Ríme a vo Vatikáne. Najazdili sme vyše desaťtisíc kilometrov.

Ktoré miesto sa vás osobitne ľudsky dotklo?

Všetky miesta mali svoju hĺbku. Od Jankovho hrobu počnúc, cez jáchymovské bane, v ktorých ťažko pracoval, až po točenie barbarskej noci v Apoštolskej škole v Banskej Bystrici, kde sa tieto udalosti pred 74 rokmi skutočne odohrávali.

Aj ste sa na niektorých miestach pomodlili, napríklad pri Jankovom hrobe v Dubovciach?

Áno, samozrejme. Jankov hrob bolo prvé miesto, kde sme natáčali. Modlitba a spojenie s Jankom nás sprevádzali počas celej práce na filme.

Natáčanie scény zobrazujúcej barbarskú noc v Apoštolskej škole v Banskej Bystrici. Snímky: archív Branislava Valka a BM recording Studio Pajta.

Spoznali ste vďaka filmovaniu viac a lepšie jeho osobnosť? Čo ste o ňom vedeli predtým?

Janka sme predtým poznali len okrajovo popri práci na filme o pátrovi Jánovi Hutyrovi, ktorý bol v čase Jankovho štúdia v Banskej Bystrici predstavený Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul na Slovensku. Keď človek tvorí o niekom film, spozná ho naozaj dôverne. Tak to bolo aj pri Jankovi Havlíkovi. Dlhé hodiny a dni štúdia všetkých dostupných materiálov o ňom a o dobe, v ktorej žil. A potom z toho všetkého treba poskladať jeho príbeh tak, aby bol čo najlepšie priblížený aj ostatným ľuďom.

Pochopili ste, prečo si zaslúži byť povýšený na oltár ako blahoslavený?

Mám veľkú radosť, že ľudia môžu prostredníctvom Jankovho statočného života vo viere, v láske a v odpúšťaní pochopiť, aké potrebné je mať príklady v svätých životoch ľudí, ktorí si naozaj zaslúžia povýšenie na oltár.

Čo si ako prvé človek uvedomí na miestach komunistických lágrov a väzníc?

Neľudské správanie jednej skupiny ľudí voči druhým, otrockú drinu a utrpenie, ktoré tam museli väzni zažívať. To si v dnešných časoch ani nevieme predstaviť. Preto by sme sa mali zamyslieť nad všetkým, čo sa v dobe totality dialo, aby sa také niečo už nikdy neopakovalo.

Ako si vysvetľujete, že práve v tomto prostredí sa upevňovala viera väzňov, ako bol Ján Havlík a mnohí ďalší?

Každá nepriaznivá doba vzbudzuje v ľuďoch hlbšiu vieru a odhodlanie prežiť. Od prvých čias kresťanskej histórie bola krv mučeníkov semenom kresťanov. Janko Havlík dostal dobré základy cez výchovu svojej mamičky Justíny, jeho rodnej tety – rehoľnej sestry vincentky Modesty, pátra Jána Hutyru a  iných, aby mohol neskôr vďaka viere prežiť aj v ťažkých podmienkach väzenia. Chcel byť misionár, ale prijal svoj kríž a vytvoril si misie na ťažkom mieste, na ktoré sa dostal.

Udivilo vás, že Ján Havlík si v neľudských podmienkach zachoval čistotu mysle, pevný charakter i láskavosť a plnil si pracovné povinnosti na vyše dvesto percent?

Väzni dostávali jedlo na prídel podľa toho, ako plnili pracovný plán. Ak niekto nesplnil sto percent, dostal menej aj z toho mála jedla, ktoré im dávali. V Jankovej povahe bola pomoc iným zakorenená od malička, preto aj vo väzení plnil plán aj na 257 percent, aby mohol pomôcť svojim spoluväzňom.

Vedeli by ste si predstaviť, že by vás rovnako ako jeho spúšťali do uránových baní stovky metrov vo vedre? Alebo že by ste chodili potajomky prijímať Eucharistiu, zahrabanú pod kameňmi?

Myslím, že keby som bol postavený do rovnakej situácie ako Janko, tak by mi nič iné nezostávalo, len sa utiekať k Pánu Bohu tak, ako to robili aj moji predkovia v mojej rodine. Často sme prežili len vďaka viere v Pána Boha. Ale to je iný príbeh.

Vytrvali by podľa vás dnešní kresťania vo viere, keby sa ocitli zoči-voči rovnako krutému prenasledovaniu a zaobchádzaniu?

Vždy, keď boli ľudia prenasledovaní pre vieru, tak ich to ešte viac posilnilo. A keď máme náboženskú slobodu, tak ľudia zabúdajú na duchovno a dajú sa chytiť týmto svetom.

Film je aj svedectvom toho, že Ján Havlík musel veľmi milovať Pána Ježiša, keď z posledných síl išiel pešo na svätú omšu, pričom mu každý krok spôsoboval utrpenie.

Po vzore Janka Havlíka by sme sa všetci mali usilovať takisto milovať Pána Ježiša a aj z posledných síl si ísť zobrať Božie telo, najväčší dar a pokrm pre večnosť. Nič vzácnejšie na svete nemáme.

Janko zomrel postojačky pri popolnici pred domom doktora Baráta v Skalici. Vidíme vo filme práve túto pamätnú popolnicu?

Áno, požičali sme si ju. A nielen popolnica bola autentická. Jankova sestra Mária Tokošová mi na točenie tejto scény požičala aj Jankov kabát. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok, pretože v tejto scéne som Janka hral ja a ten kabát som mal oblečený.

Ktoré svedectvá získané pri nakrúcaní boli pre vás najvzácnejšie?

Určite nahrávka hlasu Jankovej mamičky, ktorý na magnetofón nahral jej syn, Jankov brat Anton. Vzácne je aj svedectvo sestričky Kajetány Magdolenovej, DKL, ktorá zomrela tento rok vo veku 101 rokov. Ale, samozrejme, aj ostatné svedectvá sú veľmi dôležité a cenné.

Za totality sa nemohlo verejne šíriť povedomie, že Ján Havlík žil a zomrel v povesti svätosti. Mohli by sme povedať, že teraz nastal čas slovenských svätcov?

Ako národ sme mali nielen počas totality nepriaznivé podmienky na vyzdvihnutie našich ľudí svätého života. Preto som vďačný, že po páde totality sa toto obdobie zlepšilo a že tí, ktorí si to naozaj zaslúžia, sú vyzdvihovaní na oltár ako príklad pre naše Slovensko aj celý svet.