Jar v Cíferi vďaka nemu znie hudbou

Pri osobnom stretnutí je evidentné, že máme do činenia s pánom zo starej školy – v tom najlepšom zmysle slova. Zdvorilý, rozhľadený, gavaliersky. Viliam Hafner nás tiež prekvapuje vitalitou. Stále šoféruje, hráva na organe počas svätých omší v cíferskom kostole, vedie miestny Cíferský spevácky zbor, vie si všimnúť a vychutnať každodenné radosti.

Nebojí sa však upozorniť ani na neduhy, ktoré okolo seba vidí. V obecných novinách glosuje o miestnom dianí; najnovšie poukázal napríklad na to, že od roku 1989 sa napriek sľubom dosiaľ nezrealizovalo zriadenie obecného múzea. 

Viliam Hafner je očividne človek, ktorému nie je ľahostajný svet okolo seba – a ktorý sa ho v rámci svojich možností a talentov snaží zošľachťovať. 

Dôkazom môže byť aj jeho – dá sa povedať – životné dielo. Cíferská hudobná jar, séria koncertov, ktorú organizuje od roku 1986, už dávno svojou povesťou prekročila hranice rodnej obce a dnes je slovenským unikátom. Zrejme totiž nie je u nás iná dedina, kde by sa na pravidelnej báze prezentovalo toľko významných hudobných telies. 

Iniciatívnosť a zásluhy Viliama Hafnera si všimli a ocenili aj iní. Je nositeľom Zlatej medaily Matice slovenskej (2011), Pamätnej medaily predsedu Trnavského samosprávneho kraja (2010), ocenenia trnavského biskupstva Ruža svätej Alžbety (2017) a najnovšie aj Ceny Fra Angelica (2018), ktorú udeľuje Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru.

Aj vo vyššom veku sa Viliam Hafner angažuje nielen ako organizátor hudobného života, ale pri rozvoji miestnej kultúry vôbec. Snímka: Mária Bilá

Hoci však o svojej práci a záľubách hovorí so zápalom, pri zmienke o oceneniach, na ktoré sa ho pýtame, skromne sklopí hlavu: „Mám pocit, že som ich nedostal celkom právom. Bol som vo februári na vyhodnotení Cien Fra Angelica, a keď som videl tohtoročných laureátov a porovnal sa s nimi, musím sa pred nimi hlboko skláňať.“

Priateľ hudby 
Vzťah k hudbe zdedil zrejme po mame. „Moja mamička nebola školenou hudobníčkou, ale mala v hudbe záľubu. Sama si dokonca kúpila harmónium. Bolo to ešte za Slovenského štátu; stálo vtedy vyše 4000 korún a splácala ho skoro päť či šesť rokov.“ 

Budúci organizátor hudobného života sa od trinástich rokov postupne začal venovať hre na organe. Pôsobil tiež v spolku Legio Angelica, miestnom speváckom zbore. Nový rozmer jeho záľube dali vysokoškolské štúdiá v Bratislave – v hlavnom meste sa totiž stal abonentným poslucháčom Slovenskej filharmónie. 

Pri otázke, prečo nešiel hudbu študovať aj profesionálne, odpovedá takto: „Nemal mi to kto poradiť. Dnes máme ZUŠ, môj vnuk chodí na klavír aj na organ. Vtedy také možnosti u nás veľmi neboli. Takže som vlastne samouk."

Mladík teda vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (promoval v roku 1958). Práve s povolaním lekára súvisel jeho odchod z milovaného Cífera. „Po skončení lekárskej fakulty som dostal umiestenku v Prešovskom kraji. Bol som povinný zotrvať tam tri roky – myslel som si, že potom sa vrátim. Napokon som však bol na východe 24 rokov. Ale nebanujem. Tie roky boli pre mňa dobrou školou nielen ako pre lekára, ale tiež som sa naučil organizovať hudobný život. Stále som však veril a dúfal, že sa vrátim do Cífera,“ hodnotí dnes. 

V Humennom, kde pôsobil, pôsobil najprv na oddelení TBC, neskôr ako závodný lekár v zdravotnom stredisku pri národnom podniku Chemlon. 

Keď v roku 1962 získal atestáciu z internej medicíny a o niečo neskôr z rádiodiagnostiky, začal vykonávať funkciu posudkového lekára a na polovičný úväzok aj okresného dorastového lekára. V roku 1968 bol vymenovaný za riaditeľa Nemocnice s poliklinikou v Humennom, čo využil na dobudovanie oddelení ortopédie, urológie, patológie, anesteziológie a resuscitácie či jednotky intenzívnej starostlivosti. 

Viliam Hafner v miestnom kostole pri pamätnej tabuli Daniela Bullu, organistu a zakladateľa cíferského speváckeho zboru. Snímka: Mária Bilá

Celý čas bol však pritom verný svojej hudobnej záľube. „Keď sme prišli do Humenného, s ďalšími kolegami z Bratislavy sme tam založili takzvané divadlo hudby. Z Prahy sme objednávali platne; spolu sme si posedeli pri hudbe, hovorenom slove a pri kávičke. Tak sa o tom dozvedeli aj iní milovníci hudby z mesta a začali k nám chodiť. Dopočul sa o tom aj riaditeľ Kultúrneho spoločenského strediska a ten si povedal; prečo nezačať so živou hudbou, keď je o to záujem? A tak sme založili Klub priateľov hudby,“ spomína Viliam Hafner. 

Jeho meno sa tiež spája so zorganizovaním Humenskej hudobnej jari.

Cífer sa stal známym koncertmi
Život a srdce však Viliama Hafnera napokon predsa len priviedli do milovaného Cífera. 

V roku 1984 obnovil činnosť Cíferského speváckeho zboru a stal sa jeho dirigentom. Tak je to až do dnešných dní. Založil tiež Spolok priateľov hudby – a od toho bol už len krôčik k prvému ročníku Cíferskej hudobnej jari. Tá mala premiéru v roku 1986. Pre jej veľký úspech prišiel v roku 1998 na svet jej brat – Jesenný cyklus koncertov. 

Na otázku, podľa čoho si vyberá pozvaných hostí, reaguje takto: „Nie my si vyberáme hostí, oni si vyberajú nás. Máme ponuky na niekoľko rokov dopredu. Mnohí sa sem radi vracajú opakovane, lebo sa tu dobre cítili a boli spokojní s publikom.“

Viliam Hafner priznáva, že má aj svojich obľúbených interpretov. „Štátny komorný orchester Žilina, Moyzesovo kvarteto, čelista Ján Slávik,“ menuje. 

Jeho veľkým snom je, že na Cíferskej hudobnej jari vystúpi aj Slovenská filharmónia. 

Prajeme mu, aby sa mu aj tento sen splnil.