Jedinečný príbeh Wandy Półtawskej sa začal pred sto rokmi

Narodili ste sa 2. novembra 1921 v Lubline. Počas druhej svetovej vojny ste prežili štyri roky v koncentračnom tábore v Ravensbrücku v Nemecku. Ako by ste charakterizovali toto obdobie svojho života?

Vojna v roku 1939 bola pre mňa, ako aj pre celú moju generáciu, zvratným bodom. Hoci som, samozrejme, žila už predtým, to, čo bolo predtým, akoby sa vôbec nerátalo. Veď čo bolo predtým? Život obyčajného dievčaťa v Lubline.

Doma, kde síce nebolo bohatstvo, som mala privilegované postavenie najmladšieho dieťaťa. Otec mi zanechal dve veci. Jednou bol príklad hlbokej mariánskej viery. Druhá vec bola láska k prírode a vnímavosť na jej krásu. Vášnivo som sa venovala skautingu.

Krátko pred vojnou, v roku 1938, som sa stala vedúcou skautskej družiny, a keď vypukla vojna, hneď som sa vrhla do horúčkovitého víru aktivity. Po páde Poľska som sa hneď dostala do konšpiračnej siete a pracovala som ako kuriérka Zväzu ozbrojeného boja.

Zatknutie bolo mojím prvým stretnutím s  ľudskou podlosťou. Zatkli ma elegantne: šiesti dospelí muži prišli vziať jedno dievča v sivej skautskej uniforme! Proces odľudšťovania a ponižovania ľudského rodu vo všeobecnosti sa tiahol počas nasledujúcich rokov väznenia a koncentračného tábora.

Boli to roky, ku ktorým som sa nechcela vracať v spomienkach. „Človeče, kým si?“ – ustavične som si kládla túto otázku. Vieru, že Boh jestvuje, som celkom nestratila, ale Boh sa mi akoby stratil.

Akoby nechcel vedieť nič o tom, čo sa deje na tomto najpodlejšom mieste zeme. V myšlienke, že Boh jestvuje, som nenachádzala nijakú útechu ani rozlúštenie tajomstva človeka.

Po oslobodení ste sa vrátili do Lublina a vyštudovali ste medicínu na univerzite v Krakove.

Z Lublina som utiekla, pretože som začala mať trýznivý pocit viny, že žijem, že som sa vrátila z pekla, a moje kamarátky sa nevrátili. Nedokázala som zniesť pohľady matiek tých skautiek, ktoré v koncentráku zastrelili.

V septembri 1945 som sa zúčastnila na prijímacích skúškach na Lekársku fakultu Jagelovskej univerzity. Chvíľu som sa pozerala na hárok papiera s otázkami z fyziky a bezmocne som mykla plecami. Po celej šírke papiera som napísala: „Neviem odpovedať na nijakú z týchto otázok.

Štyri roky som bola v koncentračnom tábore a úplne som zabudla, čo sme sa v škole na túto tému učili. Chcem byť lekárkou.“ O niekoľko dní som dostala správu, že ma bez prijímacích skúšok prijímajú na lekársku fakultu. Takto som začala študovať.

Chodila som na všetky otvorené prednášky. Mala som úžasnú túžbu poznávať, akoby som chcela dohnať stratené roky. Svetonázor som mala krištáľovo jasný – katolícky, ale v hlave som mala chaos... Ukončila som štúdium medicíny a vybrala som si najhumanistickejšiu špecializáciu – psychiatriu.

Naučila som sa veľa o patológii ľudskej psychiky, ale ani napriek tomu som stále nevedela, kým je človek a kde mám nájsť seba.

Na svojej ceste hľadania ste stretli mnohých významných a múdrych ľudí: otca Tadeusza Fedorowicza, profesora Stefana Swieżawského, profesora Romana Ingardena. Ako vás ovplyvnili?

Otec Tadeusz chápal môj nepokoj, a  hoci mi nedokázal celkom pomôcť, pretrhol moje pochybnosti týkajúce sa voľby mojej životnej cesty. Jeho rada bola pre mňa rozhodujúca pri voľbe pracovného aj manželského povolania. Žila som na tomto svete, pracovala som.

Vôkol mňa bolo veľmi veľa ľudí, ktorí potrebovali pomoc, ale ja som nevedela, ako im mám pomôcť. Vedela som totiž, že na utrpenie a nepokoj, ktoré sú v človeku, nenájdem účinné lieky ani vo farmakológii, ba ani v psychoterapii. Nedokázala som nájsť správnu koncepciu človeka.

Jediná pravdivá odpoveď, že človek môže pochopiť seba aj iných len v Kristovi, prišla až o mnoho rokov neskôr ako ovocie hlbokého kontaktu s človekom, ktorý mi priblížil Boha.

Prišla tiež ako ovocie mnohých hodín modlitby a rozjímania počas prázdninových prechádzok s kňazom Karolom Wojtyłom. Dnes odpovedám na otázku, prečo som sa vrátila živá z koncentračného tábora: „Som si istá, že sám Boh to chcel.“

Stretnutie s Karolom Wojtyłom veľmi výrazne ovplyvnilo váš život a prácu. Ako k nemu vôbec došlo?

Mariánsky kostol v Krakove bol naším farským kostolom. Ako som tam kľačala, zrazu vošiel Karol Wojtyła. Akoby priťahovaná magnetom som išla za ním do spovednice. Dnes si myslím, že moje kroky boli riadené zhora. Spoveď – vždy som vedela, že je pre človeka nevyhnutná.

Štyri roky v koncentračnom tábore som bola bez spovede. Kňaz v spovednici veľmi pozorne počúval. Potom zareagoval. Skutočne existuje niekto, kto takto reaguje? Niekto, komu nie je jedno, čo sa stane s penitentom, s dušou, ktorá sa mu zdôverila.

Hneď som vedela, že sa k tomuto kňazovi vrátim, pretože ma chápe. Spomínam si na pocit úžasnej úľavy. Po toľkých stretnutiach s rôznymi ľuďmi, ktorí často mali dobrú vôľu, ale nechápali, som našla niekoho, kto ma pochopil.

Na zakončenie povedal to, čo nepovedal nijaký iný kňaz pred ním: „Príď ráno na svätú omšu, prichádzaj každý deň.“ Nepovedal: „Príď ku mne“ – ale povedal: „Príď na svätú omšu.“ Nechcel ľuďom dávať seba, ale chcel ich privádzať ku Kristovi.

Zistili sme, že sú veci, ktoré sú rovnako cenné preňho, ako aj pre mňa. Jednou z prvých vecí bola problematika detí. Istá starenka zanechala niekoľkoizbový domček so záhradou, v ktorom sa nám podarilo vytvoriť prvý dom pre slobodné matky.

Kňaz Karol Wojtyła okamžite a bez váhania podporil túto moju iniciatívu. Už vtedy sa zrodilo to, čo potom trvalo dlhé roky – spoločná práca pre rovnakú vec. Osud dieťaťa však závisí od jeho rodičov. Takže starostlivosť o deti ma priviedla k práci s rodinami.

Veľmi skoro, ešte ako mladá lekárka som začala pracovať v manželskej poradni. Pokusy zachraňovať ohrozené manželstvá, pokusy riešiť manželské konflikty mi ukázali bezradnosť lekárskej vedy. Tu som znovu našla priestor na ešte užšiu spoluprácu s kňazom.

Pre skupinu manželstiev, ktoré už boli v rozvodovom konaní, som zorganizovala deň duchovnej obnovy. Spomínam si na prvú vetu, ktorú im Karol Wojtyła povedal: „Z tejto situácie je len jedno východisko – bránka pokory. Nech si každý z vás pokľakne a povie: ,Moja vina.‘

Pokiaľ budete hovoriť ,tvoja vina‘, nenájdete východisko.“ Títo ľudia dostali milosť – zachránili sa. A potom prosili, aby stretnutia pokračovali. Pokračovaním boli prednášky z manželskej etiky. Neskôr ich vo forme štúdia teológie rodiny zaradil do programu Pápežskej teologickej akadémie biskup Karol Wojtyła.

Vtedy to bol ešte len zárodok práce, ktorá pretrvala dodnes. Bol to zárodok Inštitútu teológie rodiny. Spolupráca upevnila puto priateľstva, ktoré sa vytváralo automaticky, akoby nepozorovane. Naše deti mu postupne začali hovoriť ujo. Učil nás modliť sa – v podstate nás učil rozjímať.

Raz, počas výletu, mu môj manžel Andrzej povedal biografickú informáciu o mne, že som bola štyri roky v koncentračnom tábore. A dostal na to čudnú odpoveď: „A to bolo za mňa.“ Karol Wojtyła neskôr mnoho ráz hovorieval, že tí, ktorí trpeli v koncentračných táboroch, trpeli akoby za neho.

Vo vašom živote nechýbala ani skúsenosť ťažkej choroby a zázračného uzdravenia.

V roku 1962 som ochorela na rakovinu. Krakovský biskup neváhal a napísal list Pátrovi Piovi, ktorý údajne povedal: „Jeho nemožno odmietnuť.“ Zachovali sa obidva listy – prvý s prosbou o modlitbu a druhý s poďakovaním, napísaný 28. novembra 1962 z Ríma.

Karol Wojtyła v ňom píše: „Ctihodný otče, žena z Krakova v Poľsku, matka štyroch dcér, sa dňa 21. novembra, ešte pred chirurgickou operáciou, neočakávane uzdravila. Bohu vďaka. Tiež Tebe, ctihodný otče, ďakujem vo vlastnom mene, aj v mene jej manžela a celej rodiny.“

Vy ste v tom období o Pátrovi Piovi ešte nepočuli. Teraz s istotou viem, čo sa stalo v novembri 1962. Viem to, ale chýbajú mi na to slová.

O niekoľko rokov neskôr, 12. mája 1967, ste navštívili San Giovanni Rotondo. Ako si na túto návštevu spomínate?

Postavili nás do chodbičky pri dverách, z ktorých mal vyjsť Páter Pio. Vyšiel o 7.30 hodine a pozrel sa rovno na mňa. Ja som kľačala. Podišiel rovno ku mne a opýtal sa ma: „Va bene?“ Spoznal ma.

Je zjavné, že svoju prácu ste vnímali ako poslanie a charizmu.

Bez osobitnej Božej milosti by som určite nedokázala túto prácu uniesť a pomáhať ľuďom. Boží plán so mnou bol bohatý. Bolo to náročné bohatstvo!