Jeho cesta do nemožna stvorila náš štát

Štefánikov životný príbeh by vystačil na niekoľko filmových. Namixovať do deväťdesiatich minút všetko podstatné i niečo zaujímavé je preto výzva, možno až odvaha. Tvorcom Cesty do nemožna sa to však podarilo.

Absencia typickej chronológie a nadbytok námetov môžu na menej zorientovaných divákov pôsobiť zmätočne, treba však podotknúť, že Cesta do nemožna nechcela byť životopisný film v klasickom ponímaní a jej cieľom nie je simulovať dokument. 

Surrealistická matrioška
Príbeh tohto Štefánika sa začína pri Štúrovi. Konkrétne pri snímke True Štúr (2015), ktorú tiež režíroval a animoval Noro Držiak.

Dokudráma v noir štýle nastavila latku vysoko nielen samému autorovi a jeho tímu, ale slovenskému filmu vôbec. Možno však kdesi v medziriadkoch ostala otázka, či ich počin chápať ako jednorazový skvost, a či ako premiéru nového trendu. Cesta do neznáma čiastočne ponúka odpoveď. 

Tiež tu máme veľkú osobnosť dejín, tiež tu máme diverzitu pohľadov na ňu, tiež tu máme jednu temnú noc krátko po hrdinovej smrti, počas ktorej sa sumarizuje a prehodnocuje jeho príbeh. 

Tentoraz reflektory autorského záujmu smerujú na Štefánika – v značne surrealistickom výtvarnom stvárnení. To možno v súvislosti s historickým a lokálnym ukotvením chápať ako oprávnené a v súvislosti s aspektmi Štefánikovho života (sen o slovenskom štáte) ako symbolické.   

Už True Štúr priniesol na slovenské pomery nevídané vizuálne štylizácie; v Ceste do nemožna zašli tvorcovia ešte ďalej (azda až tam, kde naznačuje názov).

Koniec koncov, charakteristika „prvý slovenský celovečerný trikový film“ hovorí sama za seba.

Nie je to však len hra na efekt – forma skvelo ilustruje obsah. Film je tak nasýtený významami a alúziami, že ani pozorný divák ich všetky neodhalí po prvej projekcii.

Týka sa to najmä mnohých filmových odkazov – predovšetkým na Georgea Mélièsa, ale trebárs aj na artové mainstreamy typu La dolce vita (Sladký život, 1960) či komerčnejšie à la Titanic (1997). 

Cestu do nemožna možno považovať za surrealistickú matriošku, ktorú ocenia najmä filmoví fajnšmekri; v kulturológii menej podkutý divák bude v lepšom prípade ochudobnený o viaceré vrstvy filmu, v horšom prípade unudený či zmätený.  

Práve avantgardnosť a aluzívnosť však zaručujú snímke kozmopolitnosť užitočnú (či dokonca potrebnú) na to, aby bol príbeh o veľkej osobnosti malej krajiny atraktívny i pre tých, ktorým by bol inak zrejme ľahostajný. 

Exmilenka i žalúdočný vred
Aj rámcovanie príbehu pripomína to v True Štúr – o hlavnom hrdinovi nám rozprávajú ľudia z jeho okolia.

Pri Štúrovi tento nápad nabral temer podobu detektívky, v ktorej sa priesečníkom rôznych spomienok stal Samuel Hronský snažiaci sa dať rovnocenný priestor vyjadreniu každého, kto výrazne(jšie) zasiahol do Štúrovho života.

Bol nielen rozprávač, ale najmä poslucháč.

V Ceste do nemožna sa tiež prezentuje viac pohľadov na Štefánika, avšak už regulovaných cez dva hlavné filtre – historicky fiktíveho Otakara Kubánka a historicky reálnu Louise Weissovú.

Najmä druhá spomínaná bola skvelou voľbou – ako novinárka má dostatočne objektivizujúci pohľad, hoci so Štefánikom ich vzťah prekročil pracovné hranice. Ako ohrdnutá žena (generála požiadala neúspešne o ruku) však nemá dôvod si ho idealizovať. 

Tvorcovia si zvolenou metódou umývajú ruky nad možnosťou (či očakávaním) vyrieknutia rozsudku, ktorý z pohľadov na Štefánika je správny a ktorá z viac či menej známych historiek (až konšpirácií) si zaslúži titul „pravda“.

Najzreteľnejšie to asi deklaruje krčmová scéna, ktorá zároveň dokazuje opodstatnenosť tejto autorskej stratégie.

Namiesto toho, aby nám tvorcovia ponúkli príbeh o tom, prečo Štefánik zomrel, ponúknu nám poltucta štamgastov, z ktorých každý má o tom inú teóriu – a je na divákovi, ktorej (a či vôbec) bude veriť on (keďže pravdu v súčasnosti nepoznáme). 

Autori si však neodpustili ani vtipné a divácky atraktívne „úlety“, napríklad to, že k slovu sa dostane i Štefánikov žalúdočný vred. 

Zmyslom zachutí
V úlohe Štefánika sa predstavil 160-centimetrový Tomáš Mischura s prenikavo modrými očami. Nielen pre svoju fyzickú podobnosť so slávnym generálom však bol dobrou voľbou.

Na poli hereckých výkonov mu skvelo sekundujú i Petr Vaněk (Otakar) či Jana Stryková (Louise).

Okrem nej mali herečky len malý priestor prejaviť sa; v Štefánikovom životnom i v tomto filmovom príbehu boli ženy skôr estetickým doplnkom (o ďalšej funkcii radšej taktne pomlčme).

Konzervatívnejšieho diváka môže okrem tohto hrdinovho nastavenia pobúriť i vo filme necenzurovaná nahota, v kontexte historických faktov je však autentická.

Nie všetkým tiež bude po vôli nediplomatické vykreslenie postavy Edvarda Beneša (zaujímavé bude počkať si na reakcie českého publika). 

Cesta do nemožna (2019) je film, ktorý oslovuje predovšetkým zmysly a intelekt; možno však viacerých úprimne chytí i za srdce.