Každé jedno počaté dieťa sa mohlo narodiť
"Človek, čo túži po náprave, najprv musí zažiť milosrdenstvo, odpustenie. Aby do jeho duše prišiel pokoj," tvrdí Martin Hudáček. Snímka: archív -MH-
Vaše najznámejšie diela sa spájajú s tematikou nenarodených detí – ako k tomu došlo? Prečo už váš debut bol pomník nenarodeným deťom?
Celé to vzniklo v momente, keď ma oslovil kamarát, že ako sochár by som mal spraviť taký pomník. Odkedy mi to povedal, premýšľal som nad tým, modlil som sa. To, ako pomník vyzerá, prišlo ako námet od Ducha Svätého. Vyjadruje, že milosrdenstvo je cesta, ako túto tému vyriešiť. Podať biednemu najprv pomocnú ruku, až potom hovoriť o morálnych hodnotách.
Niektorí vašu prácu označili za kontroverznú. Vy ste sa však k téme ešte niekoľkokrát vrátili. Prečo ju považujete za dôležitú?
Lebo na Slovensku túto tému poriadne nikto neotvoril. Ostáva tabuizovaná a treba ju riešiť. Aj desať rokov po tom, čo som spravil prvú sochu, sa u nás v zákone toho veľa nepohlo. Musíme o tom viac hovoriť a zobrať ako prioritu chrániť počaté deti. Každé jedno sa mohlo narodiť.
Potraty ste v rozhovore pre Fórum života označili za „chorobu v súčasnom svete“. Myslíte si, že umenie má potenciál otvoriť ich vykonávateľom oči?
Určite. Výtvarné umenie alebo konkrétne socha rozpráva, aj keď ten, kto ju vyrobil, je ticho. Jazyk umenia je tu stále a pre všetkých.
Už v debute ste tému spracovali citlivo. Ako prišiel nápad pracovať s dvomi druhmi materiálov, vďaka ktorým dieťa pôsobí ako duch v kontraste k svojej „kamennej“ matke?
Materiály veľmi pekne kontrastujú: matka je z pevného, stabilného materiálu, ktorý vydrží aj stabilizáciu v exteriéri, a dieťatko je forma, ktorá znázorňuje duchovno – tým, že je číra, priehľadná. Myslím si, že je to dosť úprimné a zreteľné znázornenie.
Svidnícky pamätník obsahuje už aj postavu muža. S akou ideou ste ho tvorili; čo mal symbolizovať?
Tento pamätník je robený duplicitne. Originál je v Poľsku. S námetom prišli Poliaci – keď videli pamätník s matkou a dieťaťom, chýbal im tam otec. Tiež mi tam časom chýbal, tak som ho dotvoril. Téma sa týka oboch rodičov.
Dieťa, ktoré je súčasťou tohto súsošia, má už očividne vyšší vek; nie je to bábätko. Prečo?
Práve preto, že duša tohto dieťaťa prežíva – možno nie v takej forme ako my na zemi, ale verím, že nejako áno.
Keď niekto pôjde na potrat, stavy postabortívneho syndrómu prichádzajú neskôr; je dôležité znázornenie tohto časového odstupu. Preto je dieťa väčšie – prichádza k matke, keď ju myšlienky na potrat prenasledujú čoraz viac. Prichádza, keď matka svoj čin skutočne ľutuje.
Ako dlho trvá práca na podobnom súsoší?
Minimálne pol roka, trištvrte roka; zhruba.
Donedávna sa nenarodené deti považovali za biologický odpad, a tak sa aj likvidovali. Dá sa pokladať za posun, že vo Svidníku (aj v niekoľkých iných mestách na Slovensku) už majú svoj hrob?
Vďaka Bohu aspoň za to. Stále si však myslím, že to ide pomaličky. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že už od počatia ide o ľudskú bytosť, a preto tak treba o nich aj hovoriť. Samozrejme, keď pre nenarodené deti vzniknú hrobové miesta, je to už posun aj v spoločnosti. Širšia verejnosť si začne uvedomovať a veriť, že ide o ľudí.
Máte spätné väzby na svoje dielo?
Áno. Minimálne pri každom požehnaní pamätníka. Ľudia, ktorí tam sú, sa vtedy informujú, čo by mohli spraviť, aby taká socha mohla byť v mieste ich bydliska.
Z vašich pomníkov pre nenarodené deti plynie skôr nádej, nie odsúdenie. Aké pocity ste ešte chceli tlmočiť?
Najmä milosrdenstvo. Každý túži po milosrdenstve, či sme veriaci, alebo nie. Človek, čo túži po náprave, najprv musí zažiť milosrdenstvo, odpustenie. Aby do jeho duše prišiel pokoj – a až potom sa môže diať obrátenie.