Každý z nás hľadá pozitívny príbeh
Prečo sú pre ľudí lákavé negatívne postavy? Napríklad postava filmu Joker (2019), ktorý bol nominovaný na 11 Oscarov a v rebríčku internetovej filmovej databázy sa zaradil medzi najlepšie hodnotené a najobľúbenejšie filmy?
Netrúfol by som si tvrdiť, že ľudí skutočne priťahujú negatívne vzory.
Na prvý pohľad síce môžu na nás negatívni hrdinovia pôsobiť ako príťažliví či dokonca ako slobodní ľudia, pre ktorých je všetko dovolené, no keď ideme do hĺbky, zisťujeme, ako hlboko zranení, nešťastní a zviazaní v skutočnosti môžu byť. A taktiež negatívne postavy nie sú len negatívne.
Hlavne vo filmovom umení je za zlom vždy aj príbeh. Často je to proces so svojou dynamikou, ktorá diváka môže upozorniť, že zlo sa nerodí samo od seba, ale sa vytvára, a že vlastne všetci sme zaň nejakým spôsobom zodpovední.
Každé, i malé zlo môže dať do pohybu sled udalostí, ktoré môžu priniesť skutočne veľa zla – čo nakoniec vidíme aj vo filme Joker.
Negatívne postavy sú však dôležité v rozprávkach, kde je dobro a zlo jasne rozlíšené. Aj vďaka nim dokážu deti vnímať zápas medzi nimi. Dobro nakoniec víťazí, čo je dôležité pre schopnosť neskoršieho morálneho rozlišovania.
Oveľa nebezpečnejšia sa mi vidí televízna tvorba, ktorú nechávame v domácnostiach pustenú ako kulisu aj niekoľko hodín. Pôsobí na nás ako moderná podprahová reklama, ktorá zapisuje do nášho podvedomia nebezpečné komerčné obsahy bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali.
Niekedy sa potom sťažujeme, že ani nevieme prečo, no cítime sa nespokojní, nervózni či prázdni. Možno je to dobrá téma aj vzhľadom na Pôstne obdobie v zmysle sloganu „vypni telku, zapáľ sviečku“.
Stíšiť sa, vypnúť „streaming“ (prúd, pozn. red.) obrazov a zvukov, farebno-ligotavých dotieravých duchov vychádzajúcich z televíznej plazmy našich bytov, a nájsť v sebe priestor ticha ako prvého predpokladu pre rozhovor s Bohom - modlitbu.
Aj v chrámoch počas Pôstneho obdobia v minulosti existoval zvyk prekryť oltárny obraz prázdnym pôstnym plátnom, aby si zrak oddýchol a posilnili sa vlastnosti vnútorného nazerania, hľadania podstaty vecí.
Čo nás vo všeobecnosti priťahuje na zle? Súdiac podľa rebríčkov knižných bestsellerov, mnohých ľudí skôr osloví kniha o mafiánovi ako o svätcovi.
Nie som si istý, či zlo skutočne priťahuje viac ako dobro.
Nakoniec v rebríčkoch najčítanejších kníh sveta vedú tie od autorov ako je Antoine de Saint-Exupéry, J. R. R. Tolkien či C. S. Lewis. Svoje stále a čestné miesto medzi nimi má aj Biblia ako najprekladanejšia kniha sveta.
Aj to poukazuje na fakt, že každý z nás hľadá v živote hĺbku, zmysel existencie a pozitívny príbeh, ktorý nás dokáže povzbudiť a inšpirovať.
To, že nás zaujme i príbeh negatívnych postáv, môže byť vďaka pútavému napätiu, s akým dokážu byť knihy či filmy podané. No asi málokto ich môže napriek pozlátke vnímať ako svoj skutočný vzor - veď vieme, ako väčšinou skončili ľudia, ktorí boli napríklad prepojení s podsvetím.
Na druhej strane aj filmy o negatívnych postavách v sebe môžu skrývať hlbšie podobenstvo, keďže vieme, že pre Boha nikto nie je stratený. Príkladov by sme našli mnoho, napríklad v postave svätého Augustína, ktorý svoj život opísal v známej knihe Vyznania.
Dajú – a majú – sa popularizovať pozitívne vzory, kladní hrdinovia?
Myslím, že odpoveď sa nachádza v dvoch rovinách. Tou druhou je profesionálna zdatnosť. Pokiaľ ide o komunikáciu prostredníctvom médií, tak je to rozhodne o schopnosti komunikovať profesionálnym spôsobom prostredníctvom daného média.
Ako to vyslovil jeden z najväčších teoretikov mediálnej komunikácie Marshall McLuhan: „Médium sa stáva posolstvom.“
A tá prvá vychádza zo stredovekej zásady, že nikto nemôže dať to, čo sám nemá. Ak chceme niekomu inému komunikovať pozitívne hodnoty, je potrebné, aby sme ich najskôr my sami prežívali, boli nimi preniknutí až do takej miery, že ich túžime komunikovať iným tak veľmi, ako keď túži niekto po kyslíku.
Aj keď v médiách sa častejšie dozvedáme o negatívnych udalostiach, sú aj také, ktoré sa snažia tento trend vyvažovať a zamerať našu pozornosť na to pekné a dobré, čo občas vo víre života prehliadame.
To je napokon v duchu spirituality svätého Ignáca z Loyoly, ktorý nás pozýva k tomu, aby sme vnímali Boha všade a vo všetkom. Môžeme tiež povedať, že nič nie je také zlé, aby tam nebola iskra či potenciál dobrého. A naopak - aj to, čo sa navonok javí ako zdanlivo dobré, nemusí viesť vždy k opravdivo hlbšiemu a autentickému životu.
Aj preto je veľmi dôležité učiť sa v každodennom živote zastaviť a rozlišovať, povedané slovami svätého Ignáca, „čo je dobré a čo lepšie“, k čomu sme my osobne v danej situácii života pozvaní, aby sme postupne odkrývali hĺbku života v jeho plnosti, kráse, rozmanitosti a tvorivosti, ku ktorej nám práve umenie ponúka nejednu inšpiráciu.
Je problém, ak negatívne postavy fascinujú pubertiakov? Alebo je to len vekom a rodičia sa môžu spoliehať, že z toho vyrastú?
Mladí ľudia túžia nájsť vo svojom okolí vzory, s ktorými by sa mohli identifikovať.
Ako sa v detstve buduje ich identita na základe vzťahu s mamou a otcom, tak v období dospievania začínajú hľadať vzory v prostredí školy či v skupinách rovesníkov, kde túžia vyniknúť, byť prijatí a akceptovaní.
Aj preto je dôležité hovoriť s mladými ľuďmi o silných príbehoch ľudí, ktorí dokázali svoj život, neraz plný životných zápasov, postaviť na istote Božej prijímajúcej lásky a zažívať každodenné dobrodružstvo s ním.
Príklady takýchto „ľudí s príbehom“ nájdeme medzi kanonizovanými svätcami, ktorí boli tiež ľudia z mäsa a kostí. Mnohí z nich, rovnako ako dnešní mladí ľudia, túžili byť slávni, úspešní a obdivovaní, robili chyby a neboli dokonalí, ale boli autentickí a originálni, dokázali naplno žiť s Bohom - a práve preto nás môže ich príklad inšpirovať.
Nájdeme ich však iste aj v našom okolí a v každej rodine - pápež František takýchto ľudí, ktorí žijú možno nenápadne, ale rozhodne nie nezáživne, nazval „svätými od vedľajších dverí“.
Môžu byť pre nich či pre nás inšpriujúce filmy o Ježišovi?
Máme vynikajúce príklady mnohých filmov o Ježišovi a svätcoch s tou najvyššou umeleckou hodnotou, napríklad Brat Slnko, sestra Luna od Franca Zeffirelliho (1972), Umučenie Krista od Mela Gibsona (2004), nezabudnuteľná rocková opera Jesus Christ Superstar od Tima Ricea a skladateľa Andrewa Lloyda Webbera (1969) alebo muzikál Godspell od Stephena Schwartza (1971).
Žiaľ, existuje aj mnoho nekvalitných kníh a filmov, či už pre svoju naivitu alebo zlé profesionálne prevedenie.
Sú však aj filmy, ktoré vôbec nemusia mať kresťanský námet, ale napriek tomu sú hlboko pravdivé a univerzálne, zasahujú nás a vedú bližšie k Bohu. A dokonca možno povedať, že hoci sa v takýchto filmoch niekedy vôbec nehovorí o Bohu, sú hlboko náboženské, pretože nás vedú poza horizonty videné a vnímané našimi zmyslami.
Úlohou umenia totiž nie je iba ilustrovať témy, ale aj byť na pulze doby, vnímať znamenia čias a zamýšľať sa ich prostredníctvom nad zložitou situáciou človeka v súčasnosti.
Skutočne hodnotné a nadčasové umelecké diela v sebe niekedy za zdanlivou provokatívnosťou môžu obsahovať hlboké a hodnotné myšlienky a viesť nás ku konfrontácii samých so sebou, k definovaniu našich skutočných postojov, ale i k prehĺbeniu tvorivého a radostného prežívania našej osobnej viery.
Môžu nás pozývať k otvorenosti a k transcendencii videného, k hľadaniu zmyslu – Boha, ktorý je prítomný všade a vo všetkom, v každej oblasti života.