Keby ste museli utiecť

Na Slovensku vypukla vojna.

Váš dom je zničený, niektorí členovia rodiny chorí či zranení.

Žijete v pivnici, blíži sa zima. Trasiete sa pri každom nálete. Trápi vás chlad aj hlad.

Po vodu musíte chodiť rozbombardovaným mestom.

Vaši známi bežne miznú či umierajú.

Vyhliadky na zmenu sú mizivé; každý deň tŕpnete, či nebude váš posledný. Čo teraz?

Zmeniť číslo na človeka
Aby sme niekoho nenávideli, musíme si ho (minimálne podvedome) dehumanizovať či zdémonizovať. 

V dejinách sa to deje ustavične – v globálnych aj súkromných. 

Ako keď niekto niekoho iného zbaví (v svojej mysli) dobrých úmyslov a dobrých vlastností, potom (už v svete interakcií) dobrej povesti – a postupne, konfrontovaný so zlom, ktoré v druhom vidí (či ktoré podľa neho ten druhý stelesňuje), považuje takmer za čnosť a za povinnosť zbaviť ho aj iných dobier. A dokonca – zbaviť sa ho. 

Joseph Goebbels vedel (a Aldous Huxley to v svojej známej antiutópii presne opísal), že tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Josif Vissarionovič Stalin zas vedel, že smrť jedného je tragédia, smrť miliónov štatistika. 

Nie vždy sa čísla dostanú k slovu. Zatvoriť si oči a uši pred miliónmi je jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať.  Našťastie sa nájdu takí, ktorí sa stanú ich ústami.

Neplačeme pre milióny. Navyše pre milióny nepriateľov. A keď nie nepriateľov, tak aspoň hrozieb. A keď nie hrozieb – čísel. Masa nedojíma.

Jedným z liekov na tento stav sú príbehy. Jednotlivcov. Také pars pro toto celej masy.

Vyberte z davu jedinca a nechajte ho rozprávať. Číslo sa začne meniť na človeka. S minulosťou, pocitmi, rodinou, priateľmi, obavami, snami, víziou. 

Nie vždy sa však čísla dostanú k slovu. Zatvoriť si oči a uši pred miliónmi je jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať. 

Našťastie sa nájdu takí, ktorí sa stanú ich ústami.

Jedným z nich je aj Janne Tellerová, dánska autorka, na motívy ktorej románu vznikla originálna hra liečiaca predsudky. Slovenskej réžie sa ujal Svetozár Sprušanský.

Kreatívne, silné 
Čo keby za ostnatým drôtom stáli dvaja mladí Slováci? Takí, čo ešte donedávna riešili prvé lásky a prvé žúry. Takí, ktorí teraz čelia existenčným aj existenciálnym výzvam. 

Nápad, z ktorého realizácie mohla vzniknúť prvoplánová agitka – mohla, ak by zúčastnení nemali dosť empatie a informácií. S ich súznením vznikla inscenácia, kde sa oboje dávkujú nenásilne, navyše v požadovanej umeleckej kvalite. 

To, čo znie tak nepochopiteľne a neodpustiteľne, keď sa to týka čiernych (zväčša) moslimov, je zrazu také logické a samozrejmé, ak by sa to malo týkať nás. 

Postupne nás hra prevedie prototypovým životm (a najmä pocitmi, emóciami a myšliekovými pochodmi) utečenca a neskôr azylanta.

Vlastne dvoch; v skvelom stvárnení mladých hercov Dávida Hartla a Michala Candráka. Tí v priebehu inscenácie stelesnia aj pár iných postáv; všetko je však plynulé a zrozumiteľné.

Dvaja herci, minimum rekvizít a kulís, hra svetla a zvuku; a výborný zážitok je na svete/na scéne. Snímka: Dalibor Krupka

Nejde tu len o obsah – oceniť treba aj formu. Dvaja herci, minimum rekvizít a kulís, hra svetla a zvuku; a výborný zážitok je na svete/na scéne.

Domov (kde je ten tvoj?) je (ďalším) príjemným dôkazom, že čím menej majú tvorcovia k dispozícii (inventára, priestoru, ľudského faktoru i financií), tým viac a kreatívnejšie majú z toho možnosť vyťažiť.

V tomto prípade sa to podarilo – o čom mohli svedčiť aj pohnuté tváre publika.

A najmä zainteresovanosť divákov, ktorí sa po projekcii zmenili na účastníkov diskusie – súčasťou predstavenia sú totiž aj debaty s tvorcami a vybranými odborníkmi na tému.

A často aj s nejakým tým skutočným utečencom. 

Trochu viac chápať
Hra Domov (kde je ten tvoj?) sa dlhšie uplatňovala najmä ako forma edukácie – hrala sa študentom, neskôr seniorom. Veľmi jej to však svedčí aj na Malej scéne a v spoločnosti rôznorodého publika. I keď, treba pripustiť, elitného.

Ťažko čakať, že si ju dobrovoľne prídu pozrieť tí, ktorým by jej precítenie (možno aj strávenie) mohlo padnúť najlepšie. 

Aj tak je však iniciatíva tvorcov obdivuhodná – v zámere aj v jeho realizácii. A jej príjemným (hoci sekundárnym) bonusom je to, že nám pripomína (niektorým predstavuje) slovenskú kultúru.

Nápad, z ktorého realizácie mohla vzniknúť prvoplánová agitka – mohla, ak by zúčastnení nemali dosť empatie a informácií. 

Hudobnú zložku totiž tvoria evergríny a šlágre v modernej úprave, ktoré staršia generácia eviduje ako notoricky známe, pre mladšie ročníky sú však často tabula rasa. Zrejme aj násťroční však mali/budú mať zimomriavky, keď chalani na javisku spustia napríklad Keď sa Slovák preč do sveta uberá.

Nový kontext starým hitom sluší; navyše je spojivom s dobami, keď naši predkovia poznali časy a situácie podobné tým, ktoré žijú tí za drôtmi.   

Ak ich po tomto predstavení začneme aspoň o trochu viac chápať, potom dokonale splnilo svoj účel. 

A na svete bude zas o čosi viac príbehov než čísel.