Keď baroková hudba chytá za srdce

Najstarší chrám v hlavnom meste – františkánsky Kostol Zvestovania Pána. Približne sedemsto rokov v ňom ľudia adresujú Bohu svoje prosby, vďaky, chvály. Múry kostola si pamätajú modlitby v rôznych jazykoch; v latinčine, maďarčine, nemčine, slovenčine, češtine... Pamätajú si však ešte čosi. 

Prenesme sa o približne dvesto rokov do minulosti. Elektrina ešte len čaká na svoje objavenie. V kostole horia sviece – okrem slnečných lúčov jediný zdroj svetla. Kazateľ nekáže do mikrofónu, ozvučenie nie je vecou techniky, iba prirodzenej akustiky a počas liturgie nezazvoní jediný mobil.

Všetko je tmavšie, ale aj útulnejšie. Pomalšie, ale aj slávnostnejšie. A zrazu čosi rozbije ticho, prežiari ho vlastným svetlom, rozvibruje priestor nielen zvukom, ale aj špecifickou atmosférou, ktorú dokáže vytvoriť. 

Spev. 

Bratia františkáni sa takto prihovárajú svojmu Bohu. Netypicky – jednohlasne. V dobe, keď sa popularite teší štvorhlas, je toto františkánske jednohlasné prevedenie stredoeurópskym unikátom. Možno je to ovocie františkánskej  skromnosti – podobne ako to, že bratia františkáni, ktorí tieto skladby komponujú, sa pod ne často nepodpíšu. Svoj výtvor považujú za Boží dar, za vlastníctvo celej rehole. 

Bratia františkáni (v tejto zostave bez brata Dávida), ktorí pôsobia vo Františkánskej schóle Bratislava. Snímka: archív FSB

Kostolom znejú tóny dokonale zladených hlasov a pár nástrojov; napríklad organ, ku ktorému sa môžu pridať sláčikové nástroje alebo trúbky. 

Nech bratia františkáni spievajú o čomkoľvek – o trojjedinom Bohu, o Panne Márii, o zakladateľovi svojho rádu -, z ich skladieb cítiť radosť. Akiste sa prenáša aj na poslucháčov. Vo svete bez rádií a voľne dostupnej hudby z internetu to musí byť veľký (možno až mystický) zážitok nielen pre plebs, ale i pre majetnejších návštevníkov chrámu. 

Spev znie – tichom, prítmím, desaťročiami. 

A potom – na chvíľu, zdanlivo – doznie. 

Nové doby prinesú nové zvukové aj hudobné možnosti, nové prevedenia, nové trendy. 

Až raz...

Priestory zažili veľa hudby
Múry si stále pamätajú. Aj v roku 2007. Františkánsky kostol v Bratislave ešte stojí; ako by ani nezostarol. Rôzne ústa v ňom stále šepkajú i spievajú svoje prosby, vďaky, chvály. Elektrina je štandardom. Mikrofóny a ozvučenie tiež. Všetko je svetlejšie, rýchlejšie, ľahšie. Možností, ako hudobne sprevádzať liturgiu, veľmi veľa. 

A predsa tu v jeden deň zaznejú známe tóny. Dvesto rokov známe, možno sto rokov zabudnuté. 

Možno múry aj všetky barokové sochy spozornejú. Toto už počuli. Toto poznajú. 

Možno sa múry a všetky barokové sochy potešia. A aj všetci bratia františkáni - hudobníci a zväčša anonymní hudobní skladatelia, ktorí zhora hľadia na svojich nástupcov. 

Súčasná generácia františkánov, pár bratov. Pod taktovkou zbormajsterky Sylvie Urdovej zaznie ich jednohlas. Obohatený o pár nástrojov, ale aj o dva sólové hlasy. 

„Je zaujímavé uvedomiť si, že človek hrá a spieva na mieste, kde tak ľudia robili už sedemsto rokov. Tie priestory zažili veľa hudby,“ uvažuje brat Dávid Martin Fabuš (34). 

„Predstava, že po dvesto rokoch neskôr príde skladba do tých istých priestorov, je milá a silná. Človek si predstaví generácie, ktoré tú hudbu počúvali predtým. A to je napokon odkaz kontinuity Cirkvi, jej veľkosti a plnosti, ktorá sa prejavuje aj v tom, že putujúca a oslávená Cirkev sú prepojené,“ dopĺňa ho brat Efrém Tomáš Zemjánek (35). 

Brat Dávid Martin Fabuš (vľavo), brat Efrém Tomáš Zemjánek a zbojmajsterka Sylvia Urdová Katolíckym novinám rozprávali o schóle, kde pôsobia. Snímka: Erika Litváková 

Obaja patria k členom Františkánskej schóly Bratislava. Toto zoskupenie spevákov a inštrumentalistov vzniklo ako reakcia na potrebu a túžbu hudobne sprevádzať liturgiu. Spontánny nápad sa postupne vykryštalizoval do podoby stáleho zboru.

V repertoári má schóla diapazón rozmanitých štýlových období od stredoveku po súčasnosť, gro však tvoria práve hudobné diela slovenských františkánskych autorov z 18. storočia.

Veselá a spevná 
 „Keď si predstavím našich fanúšikov a poslucháčov, myslím si, že pod tú nálepku sa zmestí takmer každý. Človek by to možno nepovedal; veď kto už dnes počúva barokovú hudbu – ale z ohlasov vidieť, že spektrum sa rozširuje. Je to síce baroková hudba, ale tým, že je františkánska, predsa len je trochu iná.

Považujem ju za veľmi veselú - aj keď sú tam aj smutné piesne,“ vraví brat Efrém, na ktorého hneď nadviaže brat Dávid: „Dokonca sme mali problém nájsť vhodné piesne na pôst.“

Radosť – to je niečo, čo sála nielen z hudby Františkánskej schóly Bratislava, ale aj z jej členov. Vedie ich zbormajsterka Sylvia Urdová, profesionálna hudobníčka, ktorá má tiež teóriu, prečo sa ich hudba (napriek naoko úzkemu profilu poslucháčov) stala populárnou.

 "V hudbe noty nie sú cieľ, sú pomôcka. Hudba ožije až v zvuku. Môžeme si ju predstavovať, ale mnoho ráz nás prekvapí, ako zaznie. Počujeme a nájdeme v nej momenty, ktoré by sme nečakali." Sylvia Urdová 

„Pre tú hudbu, pre vedenie melodickej línie, je typická spevnosť. Ide to tak do ucha aj súčasnému človeku. Aj keď je pravda, že dĺžka hudobných skladieb vytvorených pre liturgiu bola v minulosti často iná ako je dnes. Napríklad niektoré skladby skomponované na omšové ofertórium boli veľmi dlhé; niektoré mali aj viac ako desať minút.

Našou úlohou je však spievať a hrať tak, aby to oslovilo súčasného človeka. Nerobiť historickú hudbu počas bohoslužby za každú cenu. Nie všetko sa hodí do dnešnej liturgie. Keď vyberáme hudbu na bohoslužbu, zvažujeme, či to zapadne do celkovej koncepcie omše. Niektoré skladby, ktoré boli v minulosti skomponované pre liturgiu, dnes uvádzame len na koncertoch.“   

Často používajú latinčinu
V minulosti boli pre františkánov hodiny spevu aj organa povinné. Dnes to tak nie je; zaangažovaní bratia cvičia v rámci vlastného času.

„Snažili sme sa mávať nácviky pravidelne v piatky. Jeden rok to fungovalo dobre, ale keďže náš program je dynamický a mení sa aj zloženie bratov, väčšinou mávame nácviky pred sviatkami a koncertami,“ približuje zákulisie fungovania zboru brat Efrém.

„Najčastejšie to vychádza, keď Sylvia skončí v práci a my po spoločnej modlitbe obetujeme večeru, aby sme stihli niečo nacvičiť,“ dopĺňa brat Dávid. 

V tejto schóle sa stretli rehoľníci aj laici. Snímka: Réka Szabó

Hoci medzičasom sa schóla stala populárnou aj mimo „rodného“ kostola (dokonca má za sebou vystúpenia v Taliansku, Poľsku, Rakúsku, Maďarsku či Nemecku), jej členovia nezabúdajú, na aký cieľ vznikli. „Nie je to pre nás koncert. Je to hudba, ktorá má služobný charakter,“ zdôrazňuje brat Dávid. 

„Liturgická hudba má slúžiť liturgii, aby sa lepšie prežívala. Preto sa v súčasnosti preferujú slovenské piesne. My síce často používame latinčinu, ale tie texty sú vybrané takým spôsobom, že buď je to jednoduchá latinčina, ktorej ľudia rozumejú, alebo je nálada skladby taká, že prináša porozumenie aj bez nutnosti poznania textu,“ tvrdí brat Efraim. 

Schóla však vystúpila aj na otvorení rôznych výstav (napr. paramentov – liturgických textílií na Bratislavskom hrade).

Minulý rok ich zavolali aj do obce Hervartov, kde stojí vzácny drevený kostolík zasvätený svätému Františkovi z Assisi, ktorý mal 10. výročie zápisu do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Hrali napríklad aj na Katarínke (v ruine františkánskeho kostola sv. Kataríny Alexandrijskej) a podľa slov Sylvie Urdovej „bolo zaujímavé spievať v ruine pod hviezdnou oblohou“. 

„Udalosť, ktorú budeme hudobne sprevádzať, by mala mať nosnú, hodnotnú myšlienku, ideálne v spojitosti s františkánmi,“ vysvetľuje brat Dávid selekciu ponúk. 

Spievať a hrať Kráľovi
„Už len pôsobenie v schóle je pre mňa obrovským darom. Učím sa vďaka tomu prežívať a používať niečo, čo som dovtedy poznal iba ako laik. Chceme, aby liturgia bola krásna,“ vyznáva sa brat Efraim. „Tá hudba ma naozaj povznáša; ozaj je formou modlitby. Často, keď ju spievame, ma vnútorne rozochveje. Prežívanie prítomnej chvíle v službe je akoby mystické.“ 

Podobne silné dojmy zo svojho pôsobenia v schóle má aj brat Dávid:

„Vybavuje sa mi verš ‚Svojmu Bohu, Kráľovi, budem spievať a hrať‘.To bolo niečo, čo som si z túžby srdca spieval ešte skôr, ako som vôbec bol v nejakom speváckom zoskupení. Mám kamarátov, ktorí spievajú žalmy; v minulosti som sa sám seba pýtal, ako sa k tomu vôbec dostali. Zdalo sa mi to takmer nepredstaviteľné. Videl som medzi nami obrovskú priepasť. Teraz však sám môžem spievať a je to pre mňa obrovský dar.“

Za svoju tvorbu získala schóla aj prestížne ocenenie Fra Angelica (prevzala ho Sylvia Urdová). Udeľuje ho Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru, na čele ktorej stojí biskup František Rábek (vpravo). Snímka: Erika Litváková 

Brat Dávid si tiež spomína na to, ako bol rok v inej komunite, kde nebolo toľko spevu. „Bolo to na depku. Aj napriek svojmu strachu a neschopnosti som si našiel čas, aby som v nedeľu ráno o šiestej chodil spievať žalmy. Vstával som o hodinu skôr, nech si stihnem zobudiť hlasivky. Spev ma udržal aj vo viere a v cite k Bohu.“ 

Sylvia Urdová svoj vzťah k hudbe, ktorú robia, definuje najmä ako profesionálna hudobníčka: „Keď pripravujeme hudbu na liturgiu, pristupujeme k nej tvorivo, často robíme aj vlastné aranžmány, a využívame aj hudobnú improvizáciu. V hudbe noty nie sú cieľ, sú pomôcka. Hudba ožije až v zvuku. Môžeme si ju predstavovať, ale mnoho ráz nás prekvapí, ako zaznie. Počujeme a nájdeme v nej momenty, ktoré by sme nečakali.“ 

Jedným z dôvodov, prečo toto teleso funguje, je možno aj ten, že v ňom spolu pôsobia rehoľníci i laici; profesionálni hudobníci i nadšenci, ktorí hudbu neštudovali.

„Je to obohatenie, pri ktorom vznikajú rôzne dynamiky. Dovolím si povedať, že by to bolo veľmi sterilné, ak by sme boli len zbor rehoľníkov. Možno aj tým, že sme z rôznych svetov a každý tam vloží niečo svoje, cítiť to na konečnom výsledku,“ uvažuje brat Dávid.