Keď bol Boh s ním, kto bol proti nemu

„Priatelia, sme bežci na dlhú trať – desaťkrát dlhšiu, než maratón. Pripravme sa a vydržme. Keď je s nami Boh, kto proti nám?“ 

Takýmito slovami vystúpil herec na pódiu 25. novembra 1989; na prvej masovej demonštrácii tohto druhu. Davy na pražskej Letenskej pláni reagovali na jeho prečítaný prejav emotívne – po pár sekundách ticha nasledoval bujarý aplauz a skandovanie. 

Keď je Boh s nami, kto je proti nám – to v jeho prípade nebola len patetická fráza, ale životný postoj.  

Opravoval sochy svätých
Keď je Boh s nami, kto je proti nám – tieto slová vraj verejne vyriekol aj počas pohrebu básnika Jaroslava Seiferta v Břevnovskom kostole svätej Markéty, kde mal nositeľ Nobelovej ceny za literatúru v roku 1986 poslednú rozlúčku. 

Keď je Boh s nami, kto je proti nám – tak by sa dala zastrešiť aj jeho kariéra. Tí, čo ho poznali, svedčia, že vo veciach viery nerobil kompromisy ani v časoch, kedy ho to mohlo stáť prácu. On však patril medzi najobsadzovanejších hercov.

Muž, ktorý rád a pravidelne navštevoval bohoslužby – aj zo skúšok v Národnom alebo Stavovském divadle odbehoval na poobedňajšie sväté omše. Pravidelne sa zúčastňoval tiež pútí a cirkevných slávností. 

Dá sa nájsť svedectvo režiséra Pavla Hášu o tom, ako sa mal raz jeden film točiť v nedeľu. Josef Kemr odmietol – vraj v nedeľu musí do kostola.

Režisér Otomar Krejča ho zas upozornil, že by nemal „smekát“, keď ide okolo kaplnky – vraj to má robiť aspoň nenápadne. Herec odvetil, že to nemôže. Možno aj hercova zásadovosť a neochota zaprieť svoje hodnoty prispela k tomu, že po pár rokoch ho vraj už režisér zdravil slovami „Jozef, Pán Boh s vami“. 

Ešte k tým kaplnkám - Josef Kemr k nim mal zrejme veľmi silný vzťah. Je známe, že ich chodil maľovať v rámci povinných brigád. Predstava, ako známy herec v časoch socializmu opravuje a natiera sochy svätých na lúkach a poliach v okolí mesta Planá nad Lužnicí, pôsobí temer poeticky. 

Pozitívne aspekty
Jeho povesť zbožného človeka kalia dve verejne známe skutočnosti – po smrti prvej ženy herečky Evy Foustkovej  mal dlhodobý vzťah s o dvadsať rokov mladšou herečkou a asistentkou Národného divadla Mariou Skopalovou, ktorej však nikdy nedal na prst obrúčku. A, ako vytiahol bulvár, herec mal nemanželského syna, čo sa však verejnosť dozvedela až po jeho smrti.

V duchu hesla „nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7, 1) sa však radšej upriamme na svoje vlastné brvná v oku (porov. Mt 7, 3) a tešme sa z pozitívnych aspektov života herca, ktorý svojím príkladom dokázal, že priznať sa k viere sa dá rôznorodo v každom prostredí.