Keď jedna plus jedna je jedna

Poznajú ho ako nenáročného človeka, ktorý sa nezaujíma o slávu a majetky. Žije a tvorí tak, aby umenie neslúžilo zisku, ale vyšším princípom a cieľu. Pravoslávny skladateľ Arvo Pärt a jeho nadpozemská hudba.

Daniel Hevier ml. 28.12.2018
Keď jedna plus jedna je jedna

"Pravda je jednoduchá, cesta k nej priama a v mojej hudbe to prirodzene stelesňuje stálosť výrazových prostriedkov. Pred vzkriesením sa musí zomrieť. Predtým, než sa niečo povie, by sa nemalo povedať nič," vyjadril sa o svojej hudbe pravoslávny skladateľ (v strede). Snímka: profimedia.sk

„Hudba je mojím priateľom – pochopením, empatiou, odpustením, tešiteľom..."

Autor tohto výroku, estónsky skladateľ Arvo Pärt, zároveň dodáva, že aj bolestivým tŕňom. Pretože ako spisovateľ prežíva svoje utrpenie cez slová, tak skladateľ svoj žiaľ konzervuje do nôt.

Podľa Pärta účinok hudby predlžuje ticho - s dodatkom, že nemožno mlčať pri bezpráví. Toto celoživotné presvedčenie vložil do svojej tvorby komponista prezývaný Bach nášho storočia.

Prológom bol Nekrológ

Bicyklovanie, vážna hudba a spiritualita.

Tri prepojené činnosti, ktoré ovplyvnili život jedného z najvýznamnejších súčasných skladateľov prelamujúceho bariéru medzi východným a západným svetom.

Pri bicyklovaní sa učil trpezlivosti, ktorú neskôr využil pri komponovaní, pretože ako s chlapčenskou nezlomnosťou zdolával strmé ulice rodného mestečka Paide, tak trpezlivo dumal nad partitúrou a nechal myšlienky plynúť múzou, inšpiráciou, podvedomím, vyššou inštanciou... 

Arvo Pärt (11. september 1935) vyrastal v neúplnej rodine a v národe, ktorý trpel v nechcenom manželstve so svojím rozpínavým susedom Sovietskym zväzom.

Pärt bol sklamaný zo spoločenského diskurzu a zmätený z vlastného vývoja.

Detstvo prežil v krajine, kde sa kruh známych, priateľov a rodiny zúžil po každom zaklopkaní tajnej polície na dverách príbytkov. V spoločnosti, kde nebolo možné nahlas vyjadrovať svoje názory a kde kiná, divadlá a iné kultúrne inštitúcie slúžili nielen ako kultúrny svätostánok, ale aj ako protivojnové kryty.

Klavír sa stal vnútorným zápisníkom týchto pocitov.

 Arvo Pärt so svojou manželkou Norou, ktorá je muzikologičkou. Snímka: wikimedia/Rene Riisalu

 

Nepríjemný pocit byť vždy pripravený na vojnu v ňom zase prerástol do celoživotného pacifistického postoja. Po presťahovaní sa do hlavného mesta Tallinu začal so štúdiom hudby na tamojšom konzervatóriu pod vedením slávneho Heina Ellera.

Prvé kompozície vykazujú silný schoenbergovský vplyv a sú zaznamenané v absolventskej práci Nekrológ. Pärtova symfonická tvorba nepodľahla naliehavému budovateľskému optimizmu a požadovanému charakteru masových kantát. Práve naopak.

Disharmóniou a sónickou zložkou v dychových nástrojoch dal najavo, ako deštrukčný režim ničí civilizačné hodnoty. Politickí činitelia sa to snažili prehlušiť zákazmi a cenzúrou.

Nanútený stranícky dogmatizmus zažili aj jeho sovietski kolegovia – skladatelia, napríklad Dmitrij Šostakovič. Kým Šostakovičova tragédia spočívala s rozporom medzi vonkajším prispôsobením sa a vnútorným nesúhlasom, Pärt odmietol urobiť takéto kompromisy.

Jedna plus jedna je jedna

Spočiatku aktívne bojoval proti schematizmu avantgardnou a modernou hudbou, neskôr sa stiahol do vnútorného exilu s duchovnou tvorbou. Jeho Credo pre klavír, zbor a orchester sa prikláňa z jednej strany na druhú.

Samotným textom sa ozýva vyburcované „Oko za oko, zub za zub". Náboženská tematika ani frenetické zborové výkriky, ktoré mohli doboví cenzori vnímať ako hlasnú výčitku voči diktátorskému režimu, boli neakceptovateľné. Skladbu zakázali a jej autora odstavili z verejného života. Pärt bol sklamaný zo spoločenského diskurzu a zmätený z vlastného vývoja.

Vydal sa na novú cestu pokory a stíšenia, akurát nevedel, ako to premeniť na jemu vyhovujúcu umeleckú formu. Začal študovať renesančnú polyfóniu, pričom ho ovplyvnilo najmä vedenie hlasov u Johanna Sebastiana Bacha.

Arvo Pärt žije na samote, ale aj vo veku osemdesiattri rokov sa stále zaujíma o dianie vo svete. S obavou varuje pred návratom diktatúry.

Chcel nájsť modernistami prerušenú kontinuitu a nadviazať na hudbu starých majstrov. Stále však váhal a akoby čakal na znamenie. Po jednej z nevydarených nocí vyšiel na prázdnu ulicu, kde bol iba jeden zametač. Pärt sa ho spýtal, čo by mal skladateľ robiť, keď stratil svoju inšpiráciu. Rozumná odpoveď od obyčajného človeka, aby miloval každý zvuk, ho zaskočila.

Neskôr ju zhrnul do výroku „jedna plus jedna je jedna, nie dva", v ktorom vyjadril poznanie, že každá jedna nota dáva nezameniteľný výraz do komplexnosti skladby.

Tento prerod je badateľný už v tretej symfónii z roku 1971, v ktorej sa pretína gregoriánsky chorál s prvkami z pravoslávnej viery, na ktorú konvertoval ako protestant.

Dielo aj pre Pannu Máriu

Dozrel v klavírnej skladbe Für Alina. To už je ale úplne iný Pärt – pokojný, no nie odovzdaný, pokorný, ale pevne presvedčený. Životnú filozofiu s umeleckou súčinnosťou stvrdil do hudby  nazývanej tintinnabuli (po latinsky zvony), v ktorej vytvoril pravidlá sériového vedenia hlasov a vytvoril syntézu starej a novej hudby.

Partitúru tohto klavírneho diela rozdelil na dve časti. Melodická línia znázorňuje ľudské hriechy a akordická vyjadruje odpustenie. Modernú hudbu pretlmočil bežným ľuďom skrz pokojný a harmonický zvuk. S dôrazom, že odklonenie pri interpretácii prináša rozpadnutie rytmických hodnôt. Badateľné je to aj pri jeho vokálnych skladbách, ktoré sú napriek jednoduchému zápisu nesmierne náročné na prednes.

Neprerušované vzlyky zboru s nekončiacimi nádychmi a výdychmi zaručujú nepretržitú a vrstvenú kontinuitu, ktorá napokon končí v tichu. Paralela na kolobeh života a smrti. Napriek tomu, že vokálne skladby neprevažujú nad jeho inštrumentálnu tvorbu, Pärt považoval ľudský hlas za najdokonalejší nástroj, aj preto, že nebol skonštruovaný človekom, ale Bohom.

Po jednej z nevydarených nocí vyšiel na prázdnu ulicu, kde bol iba jeden zametač. Pärt sa ho spýtal, čo by mal skladateľ robiť, keď stratil svoju inšpiráciu.

Pärta fascinoval spôsob, ako s ním dokázali mnísi v gregoriánskom choráli vytvoriť jednoliatu čistotu. Keď sa to naučil aj on, mohol stíšiť rozbúrený svet a vyjadriť mystérium Pravoslávnej cirkvi s jej zbožnosťou v symbolikách a ikonografiách.

Pretlmočil ich v diele venovanom Panne Márii Salve Regina; v diele  Adam´s Lament na text pravoslávneho mnícha Silouna Athonita, v ktorom sa objavuje niekoľkokrát spracovaný motív kolektívneho hriechu, či v najznámejšej Pärtovej kompozícii Tabula Rasa.

Asketický skladateľ v nej vraví, že žiť jednoducho neznamená žiť bezcieľne. Hlas ukričanej diktatúry za východnou oponou aj komercializáciu západných krajín prekričalo ticho.

Nekáže, tíši

Arvo Pärt sa presadil doma aj vo svete, v ktorom ho uviedla odvaha ruského dirigenta Gennadija Roždestvenského prepašovať tam zakázané partitúry jeho diel. Samotný Pärt sa rozhodol emigrovať až v roku 1980.

Najskôr do Viedne a odtiaľ do Západného Berlína. Po jeho zjednotení uviedol omšu Berliner Messe, v ktorej zdôraznil potrebu obnoviť dialóg medzi Východom a Západom. Pärtova hudba má silu spájať rôzne rasy, etniká a náboženstvá.

Skladateľ, ktorý je aj členom Pápežskej rady pre kultúru, za to získal Ratzingerovu cenu z nadácie emeritného pápeža Benedikta XVI. „Joseph Ratzinger - Benedikt XVI. si cení hudobné umenie, ktoré je naviac u Arva Pärta vysoko duchovné, a to všetko ospravedlňuje udelenie ceny i mimo úzky teologický rámec," stálo vo vyjadrení správcu nadácie Federica Lombardiho.

Túto jednoznačnú spiritualitu nevnímajú iba bežní veriaci, či vysoko postavení cirkevní hodnostári, medzi ktorých patrí aj súčasný pápež František, ale aj neveriaci sú zasiahnutí jeho presvetlenou, dojímavou a citlivou hudbou.

Celú svoju osobnosť dáva do diela, ale poslucháčom necháva dostatočný priestor na vytvorenie vlastného názoru, úsudku a analýzy.

Americký teológ a reverend Robert Saler poukazuje na to, že skladateľ, tak hlboko zakorenený v detailoch bohatej kresťanskej tradície, vytvoril na tomto základe hudbu, ktorá putuje naprieč rôznymi náboženskými a kultúrnymi líniami.

Je to dané tým, že Pärt nekáže, ale tíši. A keď už vyprcháva posledná kvapka života, odprevádza do ticha a odpočinku. Vo viacerých hospicoch poukázali na to, že jeho hudba patrí k najčastejšie žiadanou medzi umierajúcimi pacientmi a vôbec pritom nezáleží, akého sú vyznania.

Mihotavé ticho ľudskej túžby

Arvo Pärt žije na samote, ale aj vo veku osemdesiattri rokov sa stále zaujíma o dianie vo svete. S obavou varuje pred návratom diktatúry. Svoje novšie koncerty uvádzal na počesť zavraždenej novinárky Anny Politovskej a štvrtú symfóniu venoval zatknutému biznismenovi Michalovi Chodorovskému.

Pärt nešetrí kritikou voči ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi, ktorému vyčíta, že „okolo seba rozšíril obrovské množstvo nepriateľstva a agresie, ktoré môže ešte narastať". S dodatkom, že sa nikdy nechcel pliesť do politiky a ani spomínaná štvrtá symfónia s ňou nemá nič spoločné, lebo je napísaná na modlitebný text.

„Hudbu píšem pre seba, je založená na mojom vlastnom poznaní. Odráža hodnoty, ktoré sú pre mňa dôležité. Ak poslucháč vníma aj to, čo som cítil pri komponovaní, tak som veľmi šťastný," povedal skladateľ, pre ktorého zostal liturgický text najdôležitejšou predlohou.

Preniknúť do hudby Arva Pärta je oveľa jednoduchšie, ako spoznať jeho vlastnú interpretáciu. Celú svoju osobnosť dáva do diela, ale poslucháčom necháva dostatočný priestor na vytvorenie vlastného názoru, úsudku a analýzy.

Celoživotné dielo zhromaždil do inštitúcie Arvo Pärt Centre v meste Laulasmaa, v ktorom v súčasnosti žije spolu s druhou manželkou Norou. Poslúži hlavne bádateľom. Bežní poslucháči majú možnosť zažiť katarzný zážitok v koncertných sálach po celom svete.

Stačí im pritom zavrieť oči a započúvať sa do mihotavého ticha ľudskej túžby pomáhať zachrániť svet a byť spasený.

Vianočná tematika v dielach Arva Pärta

Christmas Lullaby - táto miniatúrna kompozícia je súčasťou skladateľovej nahrávky Adam´s Lament. Konceptuálne dielo začal Pärt komponovať už na začiatku deväťdesiatych rokov, ale dokončil ho až oveľa neskôr. Získal zaň Grammy v kategórii Zborová tvorba. Vychádza z textu ortodoxného mnícha Sainta Silouana, ktorý hovorí o prvotnom hriechu a Adamovom žiali nad následkami, ktoré spôsobil. Mystická nálada vnáša obavy nad zasiatou pýchou, ale aj zmier vychádzajúci z nadobudnutej pokory a ľútosti.

Bogoróditse dyévo (Hail Mary) for chorus - rytmicky bohato zdobená skladba je oslavou Panny Márie Bohorodičky. Koncipovaná na spôsob modlitby, podobne ako mnoho autorových diel. Pärt chcel v nej vyjadriť, aká dôležitá je úloha matky v stmeľovaní rodiny, čo pripodobnil do svojej hudby. Tým tmelom v jeho štruktúre sú akordové hlasy, ktoré držia pokope vokálne party malých intervalových rozpätí.

The Seven Magnificat Antiphons - posledný týždeň pred Narodením Krista zhudobnil v siedmich častiach. Každá z nich začína zvolaním O - O Weisheit, O Adonai, O Sproß aus Isais Wurzel, O Schlüssel Davids, O Morgenstern, O König aller Völker, O Immanuel. U autora to bolo prvýkrát, čo siahol po inom ako latinskom jazyku, konkrétne po nemčine. S miešaným zborom vo forme a cappella pracuje mimoriadne rafinovane, cyklicky a demonštruje na ňom, čoho všetkého je schopný ľudský hlas.