Keď odev vravel o konfesii

Ľudový odev a bytový textil z pôvodných obydlí našich predkov sa tešia všeobecnému záujmu. Nie je to inak ani v Modre, kde možno na historickom pozadí katolíkov a evanjelikov sledovať kontrast a vzťah medzi konfesiou a odevom.

Modra bola slobodným kráľovským mestom od roku 1607, keď jej privilégium udelil panovník Rudolf II. Odievanie v meste bolo skôr meštianskeho rázu a neskôr mestského typu. V samotnej Modre sa ľudový odev objavoval v jej okrajových štvrtiach.

Inak to bolo v Kráľovej, kde žili sedliaci a obyvatelia príslušnej sociálnej skladby, ktorí ľudový odev nosili. Kráľová sa stala súčasťou Modry v roku 1770. Panovníčka Mária Terézia rozhodla, že obec Kráľová nemá vlastný chotár, a tak zrušila poddanskú závislosť Kráľovej.

Obec bola začlenená ako ďalšia štvrť do mesta Modry. Stala sa ulicou a bola chápaná ako predmestie Modry. Priamo v Modre sa nosil meštiansky a mestský typ odevu, Kráľová dokladá bohaté zastúpenie ľudového odievania.

Medzi základné rozdelenie ľudového odevu v Modre-Kráľovej patrí rozdelenie na evanjelický a katolícky ľudový odev. V Kráľovej bol pomer obyvateľstva podľa konfesií 4 : 1 s prevahou obyvateľstva evanjelického vierovyznania, a teda najviac zachovaných súčastí tradičného odevu je z evanjelických rodín.

Obyvatelia Modry-Kráľovej si najčastejšie vyberali životných partnerov z evanjelických rodín z obcí Viničné a Vinosady, preto sú tam podobné, až totožné vzory výšiviek na odeve.

Inak ako pri kostoloch

Odlišnosťou tamojšieho odievania oproti susedným obciam (Dubová, Šenkvice, kde sa nosil bohatý katolícky odev trnavského typu) bolo, že modranský evanjelický tradičný odev bol oveľa ozdobnejší a bohatší na rozdiel od jednoduchého katolíckeho.

Tento jav pôsobí priam paradoxne v kontexte jednoduchosti výzdoby evanjelických kostolov v porovnaní s dôrazom na sakrálne umenie v katolíckych kostoloch. Katolícky odev bol najčastejšie len bielej a čiernej farby, bez výšiviek, s výnimkou bielej a zlatej výšivky na čepcoch, prípadne krézloch (golierikoch).

Prvky bielej výšivky na tyle a výšivky zlatou kovovou niťou cez kartón sú pôvodne z katolíckej Trnavy.

Tacle sa na rukávcoch ako samostatná odevná súčiastka nenosili, ani krézel nebol samostatný, ale napevno prišitý pod obojkom, oproti Trnave bol užší a najčastejšie paličkovaný z bielej bavlnenej nite, prípadne z bieleho plátna s drobnou bielou výšivkou.

Katolícky ľudový odev v Modre teda podliehal trnavskému typu len niekoľkými prvkami. V zbierke textilu SNM – Múzea Ľudovíta Štúra je zachovaných viacero čepcov s výšivkou kovovou niťou cez kartón a s bielou výšivkou na tyle.

Reliéfna výšivka zlatou alebo striebornou kovovou niťou cez kartón pochádza pôvodne z liturgickej výšivky.

Do ľudového odievania sa dostala v 18. storočí, jej rozvoj v druhej polovici 19. storočia súvisel predovšetkým so založením Kühlmayerovej továrne na zlaté nite v Bratislave v roku 1868. Biela výšivka na tyle je tiež typická pre Trnavu.

Je to druh výšivky, pri ktorej sa jednoducho prevlieka niť plochým stehom cez očká tylu, pričom tyl je podložený látkou, najčastejšie bielym plátnom. Tyl bol vzácnejším druhom materiálu používaným od druhej polovice 19. storočia v bohatších regiónoch.

Náročnejšia tylová výšivka v okolí Trnavy je známa pod názvom tylangrová robota. V Modre zdobí nielen čepce, ale aj šatky, teda súčasti odevu určené na slávnostné príležitosti.

Na rozdiel od katolíckeho odevu boli súčasti evanjelického slávnostného tradičného odevu bohato vyšívané výšivkou krivou ihlou, plnou výšivkou alebo krížikovou technikou, doplnené vyšívanými stuhami.

Bohaté výšivky sú na rukávcoch, čepcoch, prusliakoch (lajblíkoch), chlapčenských prusliakoch a košeliach. Samostatnú kapitolu tvorila módna vlna pánskych takzvaných panslávskych košieľ s bohato vyšívanou náprsenkou, ktoré v Modre na rozdiel od iných miest Slovenska nosila len evanjelická inteligencia.

Vo všeobecnosti boli známe ako národné košele a nosili sa na území celého Slovenska. Výšivkárky predávali náprsenky na jarmokoch a známym miestom, kde bolo možné dostať takúto výšivku, bol Kolonádový most v Piešťanoch. Tam si ju zakúpilo i mnoho zahraničných návštevníkov kúpeľov ako vhodný suvenír.

Práca a slávnostné dni

Ďalším základným rozdelením tradičného odevu je rozdelenie na pracovný a slávnostný odev ženský a mužský. Pracovný odev býval pôvodne z konopného, doma tkaného plátna – bola to predovšetkým mužská konopná pracovná košeľa, konopné gace alebo ženský rubáč.

Slávnostný odev bol z jemnejších materiálov a ozdobnejší. V priebehu posledného storočia prešiel viacerými zmenami. Obradový odev bol najhonosnejším typom odevu, bol to predovšetkým odev ženícha a nevesty, ktorý okrem samotnej svadby nosili na najväčšie cirkevné sviatky.

Priblížme si evanjelický čepiec – typickú súčasť tradičného odievania žien v Modre-Kráľovej. Tvoril neoddeliteľnú súčasť odevu vydatej ženy. Nevesta sa uvádzala medzi vydaté ženy obradom nazývaným čepčenie.

V Modre pri ňom neboli prítomní muži, zo svadobného domu nevestu odviedli družice do domu krstnej matky. Obrad sa konal najčastejšie o jednej hodine po polnoci.

Družica neveste u krstnej matky zložila z hlavy partu s malým venčekom z voskovaných kvietkov a krstná matka s ostatnými ženami založila mladej žene čepiec. Aby čepiec držal tvar, vkladala sa podeň podložka nazývaná grguľa. Cez čelo sa uviazala samostatne vyšívaná čelenka.

Samotný čepiec bol z bieleho plátna, skladal sa z dienka (zadná časť) a predničky (predná časť). Dienko s predničkou najčastejšie spájal steh nazývaný scínek. Nevesty dostávali od krstných mám vo svadobný deň do daru najmenej dva, ale aj štyri a viac čepcov, každý s inou výšivkou.

Väčšinou boli vyšívané krivou ihlou, takzvané švancpošské (podľa zaužívaného názvu obce Viničné – Švancpoch), zlatými, striebornými a farebnými niťami. Na predničke sviatočného čepca bývala našitá kulma – tuho naškrobený a špeciálnym spôsobom naskladaný pás bielej bavlnenej paličkovanej čipky.

Čipka pred naskladaním mala dĺžku až tri metre a šírku 5 až 6 centimetrov. Typický bol čepiec s výšivkou „na vtáčika“ alebo „na mrežku“.

Bol to vzor vyšívaný krivou ihlou pôvodne z Viničného. V Modre sa vzor udomácnil, aj tam boli výšivkárky, ktoré bravúrne ovládali výšivku krivou ihlou. Patrila medzi ne i pani Synaková, rodená Dubanová, ktorá ešte v 40. rokoch 20. storočia a neskôr vyšívala i na objednávku.

Cez čepiec, na predel medzi dienkom a predničkou, sa uväzovala široká vyšívaná hodvábna stuha, vzadu zaviazaná na mašľu, ktorej konce voľne splývali po chrbte. Podobná stuha sa uväzovala pod hrdlom. Užšie jednofarebné stuhy zdobili rukávce a tvorili šnurovanie na prusliaku.

Dievča v katolíckom kroji v jednoduchej čierno-bielej farebnosti z Modry. Prelom 19. a 20. storočia Snímka: fotoarchív SNM – Múzea Ľudovíta Štúra v Modre

Ľudový odev dnes

V súčasnosti sú nositeľmi ľudových tradícii OZ ĽUSK, OZ Kráľovan, Detský folklórny súbor Magdalénka a spoločenstvo žien výšivkárok Modranky jak vyšité. Bohatú zbierku ľudového odevu a bytového textilu spravuje v rámci svojich zbierok SNM – Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre.

Modranská muzeálna spoločnosť vydala nedávno dve publikácie venované tradičnému odievaniu pod názvami Ľudový odev, tradície a zvyky v Modre-Kráľovej a Ľudový odev v Modre-Kráľovej II.

Modranky jak vyšité sa zúčastnili 14. augusta tohto roku na podujatí Trnavská brána, odprezentovali uvedené publikácie, predvádzali vyšívanie a skladanie čipky na kulmu.

Z posledných podujatí venovaných krojom boli dve výstavy v SNM – Múzeu Ľudovíta Štúra: výstava tradičného odievania v Modre-Kráľovej pod názvom Zvárala Kačenka, zvárala šaty zo zbierok múzea a výstava čepcov Či mi je čipôčka na čepiec hotová zo súkromných zbierok zberateľa Stanislava Talapku a Sylvie Hrdlovičovej.

Výstava čepcov bola sprístupnená už v júni a trvala do konca septembra. Návštevníci si ju mohli prezrieť aj v rámci Dní európskeho kultúrneho dedičstva. Do Modry prišiel urobiť neopakovateľné zábery známy fotograf Martin Habánek.

Fotografovali sa rôzne výjavy: svadba, čepčenie, mládež pri pôvodnom pomníku Ľudovíta Štúra, pri keramickej krížovej ceste, oberačka, obed vo vinohrade, pracovný postup výroby keramiky, cesta na jarmok i z jarmoku, koštovka vínka v pivnici a ďalšie scény.

Fotenie bolo zaujímavou, ale aj náročnou skúsenosťou. Odborné oko Martina Habánka hneď odhalilo prípadné nedostatky.

Napokon však vyšli nádherné skupinové i portrétne fotografie, ktoré dokumentujú život našich predkov, ako vyzeral v minulosti. Pri prezeraní fotografií akosi automaticky príde na myseľ známa veta: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“