Keď sa nadchnem, už to ide samo

Kedy padlo rozhodnutie, že sa budete venovať šperkárstvu naplno?

Keď ma nezobrali na Vysokú školu výtvarných umení, nastúpila som na takzvanú musíš mať vysokú školu. Nevedela som sa však adaptovať na vysokoškolské prostredie a predstaviť si, že by som tam strávila päť rokov len kvôli diplomu.

Vtedy padlo rozhodnutie venovať sa naplno šperkárstvu, splniť si svoj sen a robiť to, čo ma odmalička baví. Začala som úplne od nuly. Nevedela som, na koho sa obrátiť ani ako sa prezentovať. Musela som sa všetko učiť metódou pokus – omyl.

Inšpiroval vás k umeleckému remeslu niekto v rodine?

Otec bol absolútny pragmatik, ktorý nemal vzťah k umeniu a ani mu nerozumel. Dokonca bol mierne šedoslepý, čo som našťastie nezdedila, pretože u nás doma riešime farby prísne a na odtieňoch veľmi záleží.

Moja mama je však pravý opak, je kreatívna a má vzťah k estetike. Takže si myslím, že umelecké gény mám po nej, po otcovi zas systémový prístup a racionalitu.

Bola cesta k vášmu povolaniu priamočiara?

Absolútne, ani na sekundu som si nepripúšťala, že by som robila niečo iné. Moja práca mi dáva obrovskú dávku stresu, ale aj absolútnu slobodu.

Viem na seba vyvíjať tlak a mať vysoké nároky aj bez toho, aby som mala nad sebou šéfa. Sama sebe som najprísnejší šéf.