Keď sa syndróm zmení na dar

Pôvodne mal byť film Niečo naviac krátkometrážnym televíznym dokumentom o bratislavskom divadle Dúhadlo, v ktorom sa v úlohe hercov realizujú deti s Downovým syndrómom.

Napokon sa však kameraman a režisér Pavol Kadlečík rozhodol v spolupráci so scenáristom a dramaturgom Martinom Šencom zamerať pozornosť prioritne na jednu z herečiek Dorotku Vlčkovú a spraviť z nej hlavnú aktérku svojho dokumentu.

Po štyroch rokoch spolupráce je výsledkom film, ktorý ponúka pohľad do domácnosti Vlčkovcov; tí sa svojho času rozhodli Dorotku – svoje piate dieťa – prijať aj napriek nepriaznivým prognózam lekárky a ponuke „pomoci“ v podobe navrhovaného potratu. 

Pozrite, ako sa milujú

Dorotka má jemne mongoloidné črty, ťažkú artikuláciu (preto pri jej prehovoroch vo filme bežia titulky) a rýchlo sa unaví pri fyzických aktivitách.

Na druhej strane dokáže memorovať, čítať, počítať, variť, nakupovať, zvláda všetky jednoduchšie domáce práce.

Podobne ako u mnohých jej rovesníčok, aj u Dorotky je evidentná túžba po samostatnosti, zodpovednosti. Viackrát rodičov upozorní, že chce niečo povedať či spraviť sama.

Divák sa postupne zoznamuje s jej svetom – a jeho interakciami so svetom zdravého okolia (aj keď v tomto bode by azda Dorotkina detská lekárka namietla, že Dorotka má syndróm, nie chorobu).

Tieto strety nie sú vôbec dramatické a prvoplánovo kontrastné – naopak.

Vďaka prístupu Dorotkinej rodiny a mentorov má divák možnosť vidieť ľudsky hrejivé, úprimné a srdečné vzťahy.

Obrázky z rodinnej každodennosti pôsobia milo, a pritom uveriteľne; láskavo, no nie naivne.

Harmonizujúce rodinné prostredie je akiste podporené aj kresťanským zázemím rodiny – tento fakt sa nespomenie explicitne, divák si ho však môže domyslieť z postojov rodiny a z rôznych detailov, napríklad náboženských obrázkov či krížov zavesených na stenách. 

Dá sa to

Práve idylická sieť vzťahov v Dorotkinom okolí sa stala tŕňom v oku niektorých recenzentov, ktorí dokumentu vyčítali údajnú edukačnosť či absenciu negatív a tráum.

Ako sa však vyjadrili v jednom rozhovore tvorcovia, oni sami tie zádrhy hľadali – no nenašli.

Ak to tak skutočne je, akiste by sa to nemalo chápať ako negatívum filmu, ale ako ďalšie veľké plus v prospech rodiny, ktorá sa naučila svoje dieťa prijať ako dar – a ono to funguje.

Ako sa vraví – slová povzbudzujú, príklady priťahujú.

Dorotka je príkladom šťastného človeka, ktorý, parafrázujúc jej otca, za percento lásky dá človeku sto percent lásky – a jej blízki zas príkladom idylickej rodiny, ktorá svoje dieťa chápe nie ako príťaž, ale ako dar.

Dokonca nielen pre seba, ale aj pre spoločnosť. Mnohí diváci naozaj odchádzali z kina vnútorne obohatení – a zárovň s pocitom, že sú vlastne ochudobnení, ak v ich okolí nikto s Downovým syndrómom nie je.

Azda to najviac svedčí o sile tohto dokumentu, vypointovanom úprimnými slovami matky, že nevie, čím si Dorotku zaslúžili.

Ak teda platí podtitul, že „jediný chromozóm zmenil DNA celej rodiny“, platí aj to, že film má nielen ambíciu, ale aj potenciál meniť celú ľudskú rodinu; meniť (alebo rovno zničiť) predsudky a stereotypy – meniť postoje a srdce každého z nás.

Snímka: Filmtopia