Keď z veršov stúpa Ábelov dym

Aký dlhý úsek svojho života ste venovali výskumu poézie Paľa Olivu?

Začiatky sa viažu k  roku 2005 a v prvej intenzívnej fáze som ho v podstate zavŕšila v roku 2009 pri obhajobe dizertačnej práce. Ale keďže som ho chcela nasmerovať do monografickej podoby a tieto posledné roky som získala serióznejší čas na výskum, nanovo som ho prevrstvila.

Z pôvodných analýz som sa niečoho úplne vzdala a poetiku Olivovho sna som už nečítala „iba“ na pozadí rimbaudovsko-poetistického kontextu a Dilongovej poézie, ale zaujímalo ma, ako sa sen ťahal už kraskovským príbehom „noci a samoty“, pokračujúc Royom, Gallom, Jesenským a potom Smrekom, Novomeským, Fabrym, Silanom, Hlbinom...

Od základu som prepracovala aj výskum ženských mien v Olivovej poézii, zmenila som jazyk a vstúpila do ďalších básnických svetov v rámci prvej polovice 20. storočia s presahmi do francúzskej poézie – Mallarmé, sv. Terézia z Lisieux.

Prečo Oliva, prečo nie niekto iný?

Poéziu Paľa Olivu som vnímala intenzívnejšie už počas vysokoškolského štúdia.

Vtedy som ešte nevedela tak ako teraz pomenovať atmosféru jeho veršov, ale ktokoľvek si otvorí Olivovu poéziu, nájde tam bytostný smútok nad smrťou brata, básnickú predtuchu vlastného konca, mŕtve deti zomierajúce v detskej nemocnici na tuberkulózu, krehkosť tela, bolestné rozlúčky s prvými láskami a cestu od Evy k Márii, od telesného k duchovnému.

Viera v Boha je tu nesmierne ľudská, plná zápasov, poznačená bolesťou, ale harmonizovaná v eucharistickú jednotu a obetu.

Slávik spieva o slzách, krkavec škrieka, ruže počuť nad hrobom, jar skonáva, ale všetok tento nepokoj lásky, boj viery a smrti sa až spirituálne eucharisticky zmení na pokoj a z veršov v samom závere už akoby stúpal len Ábelov dym.

Olivova poézia víťazí v zmierení a zo všetkých tých očí, ktoré z nej na čitateľa hľadia – oči dažďa, Indiánok, Afrodity, klarisiek, rýb, kolibríka či oči kňaza –, nakoniec pozerajú na nás už len oči básnika. Dobré ako tie Františkove.

Olivovu poéziu možno vnímať ako esteticky silnú už pri prvom čítaní, ona to v sebe má. Výskumne ma však na Paľa Olivu upriamil ako na umelecky hodnotného (a neprebádaného) básnika môj školiteľ Ján Zambor, čiže tu niekde sa zrodilo moje postupné monografické čítanie tohto autora.

Čím je jeho poézia jedinečná, vyhranená, nenapodobiteľná?

Oliva je vzhľadom na svoj básnický rukopis a básnický i ten ľudský svet už na prvý pohľad rozpoznateľný od iných autorov tej doby. Jeho poézia nežila iba v zúženom poetickom priestore katolíckej tvorby, ona vie veľa o Kraskovi, Royovi, Jesenskom i Gallovi, Smrekovi i Lukáčovi, Beniakovi, Novomeskom i Fabrym.

Oliva súdobú poéziu sledoval a písal o nej ako mladučký recenzent, profiloval sa teda aj ako kritik, čo raz bude tiež perspektívne doceniť. Preto moje čítanie Olivovej poézie nie je odtrhnuté od spomínaných autorov.

Olivovská monografia je mojím vlastným znovuotvorením všetkých týchto básnických svetov, pričom neobchádzam ani poetky tej doby, ktoré dlho zostávali v zabudnutí.

A tak, ak sa isté motivické závoje vinú Olivovou poéziou, sledujem ich aj v poézii Fiebigovej, Riasnickej, Preusovej, Štepanovičovej, Szathmáryovej-Vlčkovej.

A to aj vďaka zásluhám literárnej vedkyne Andrey Bokníkovej, ktorá tieto básne z dobových časopisov zozbierala a môžeme do nich vstupovať v rámci jej antológie Potopené duše, 2018.

Azda by som k tej výnimočnosti Olivu dodala, že ak sa v nových dejinných prehľadoch či štúdiách bude hovoriť o poetizme a surrealizme v slovenskej poézii, nemalo by tam chýbať Olivovo meno.

Jeho zásluha o originálnu podobu poetistického rýmovania a avantgardnej obraznosti je zásadná. Mozaiku poetistického a surrealistického tvarovania básne tak popri Novomeskom, Beniakovi, Dilongovi či Hlbinovi a Fabrym výrazne obohatil aj Oliva.

V čom badať najväčšie posuny Olivovho poetického vyjadrovania, aj keď jeho tvorivé obdobie bolo krátke, keďže zomrel ako 26-ročný?

Básnická reč Paľa Olivu sa, samozrejme, menila, vyvíjala, ale zároveň si treba uvedomiť, že tento vývin násilne pretrhla smrť. Básnik zomrel na tuberkulózu a zostalo po ňom asi toľko básní ako po Ivanovi Kraskovi, ale umelecky zvrchovaných.

Keď na začiatku 30. rokov 20. storočia začal mladý Paľo Oliva publikovať svoje prvé básne v stredoškolských časopisoch a zostavoval si svoju bibliofilskú zbierku básní Čierne kvietie, jeho texty už čo-to vedeli o modernistických postupoch, niesli v sebe štylizovaný plač siroty, žalmickú lýru poézie, modlitby hriešnika i hovory nad hrobom.

Brat mu zomrel 28-ročný na tuberkulózu a dva roky po ňom rovnako Paľo Oliva. Jeho mladícke básne boli ešte esteticky krehké, literárna kultivovanosť a výrazová prepracovanosť veršov narastala až v druhej polovici 30. rokov 20. storočia.

Básne sa dostali do časopisu Elán a v roku 1939 mladý básnik vydal zrelý knižný debut Oblaky.

Tak ako sa umelecky menil básnik, menilo sa aj vnímanie jeho poézie?

Áno, súviselo to s meniacou sa dobovou literárnou normou, ale aj postulátmi, hodnotiacimi kritériami jednotlivých kritikov.

V dobe, keď vyšla Olivova prvá a jediná básnická zbierka Oblaky, čiže v roku 1939, viacerí kritici pozitívne hodnotili najmä abstraktné a mystické pasáže Olivovej poézie – napríklad Jozef Felix, Jozef Kútnik Šmálov, Michal Chorváth.

Oceňoval sa básnikov vzťah k Bohu, postupy čistej poézie. Keď v roku 1989 padol režim a Olivovo dielo sa začalo znovu vydávať, recenzenti pozitívne oceňovali Olivov poetizmus, ale aj tematickú konkrétnosť, jeho vzťah k ľuďom, najmä k žene a k trpiacim.

Do popredia sa dostali ľúbostné a sociálne rozmery Olivovej poézie. Takto napríklad recenzent Ivan Mojík zaznamenal u Olivu „človečenský“, ľudský, konkrétny rozmer Boha sprítomneného v osobe Krista.

„Doménou monografie je múzická interpretácia vnímavá na detaily,“ píše o knihe Poézia Paľa Olivu (2021) Andrea Bokníková. Na snímke je autorka knihy Monika Zumríková Kekeliaková. Snímka: Erika Litváková

V monografii píšete o olivovskom motíve ženy a krásy. V čom je výnimočný?

V začiatkoch Oliva dedikoval niektoré svoje básne „múzam“ (Elene Králikovej či Kate Nemečkovej), podobne ako pred ním Jesenský. V debute už týchto ženských odtlačkov v podobe venovaní niet. Možno to bolo motivované aj kraskovským úsilím nehromadiť „hluché slová“.

Prežívanie citov sa u Olivu už mussetovsky nezastiera, ženy nemaskujú lásku pred mužom, ako sa to dialo u Jesenského, Kraska, Galla či Groeblovej.

Nespája ich ani smrekovská vitalisticko-erotická, emocionálne zosilnená paradigma úsmevu. V popredí je konotácia sĺz a rozbitého úsmevu, ktorý bol napríklad u Novomeského „múz“ pokrivený alebo nemožný.

Čo v Olivovej poézii znamenajú obrazy plačúcich žien a ich biblické mená?

U Olivu plače Nína, Džemma, Bernarda, smúti Veronika. Nie je to však kraskovské mystérium kajúcej plačúcej ženy Magdalény (báseň Romaneto), ktoré našlo mondénnu ozvenu v Royovej Magdaléne (zbierka Rosou a tŕním).

Ženské motivácie plaču nie sú u Olivu jednoznačné, ale v zásade ich spôsobuje strata niekoho veľmi blízkeho.

V jeho poézii možno rozpoznať zvýšenú koncentráciu mien svätých či biblických žien (Mária, Eva, Bernadeta, Magdaléna, Terezka, Veronika, Klára, Cecília), básnikových „múz“ (Nína, Džemma, Afrodita, Henny, Helena, Bernarda, Marína, Milica) a štyroch zomierajúcich malých dievčat (Mariška, Marta, Irma a Tonka) v básni V detskej nemocnici.

Viacnásobný výskyt mien svätých či biblických žien v Olivovej poézii súvisí s kňazstvom básnika a jeho teologickým vzdelaním. Tieto skutočnosti sa podieľajú na sakralizácii obrazov ženy, lásky a krásy.

V básňach je vnímateľné Olivovo čakanie na smrť. Súvisí primárne s ťažkou chorobou, s tichou osobnou bolesťou, ktorú pociťoval?

Paľo Oliva je básnikom s osudom sv. Terézie z Lisieux, ktorá sa v jeho veršoch aj objavuje. Podobne ako ona zomiera mladučký na tuberkulózu, krátko po kňazskej vysviacke v roku 1941, čiže sotva dva roky po vydaní debutu Oblaky.

Smútok je preto v jeho poézii živým smútkom, ale zároveň chorým a miestami už aj mŕtvym (mŕtvy brat, mŕtve deti v nemocnici). Ten decembrový chlad, ktorý dýcha smrť, čitateľa oziaba od počiatku. Árie tu skladá smrť, teplota stúpa nad 41 a labute smerujú nad oblaky do raja.

Je v básňach prítomný aj veľkonočný rozmer – nádej, ktorú nám dáva zmŕtvychvstalý Ježiš?

Áno, Olivova poézia, to je príbeh mystiky noci a samoty, to je ponáranie sa do hĺbky mora, do prázdnoty v kalichu, to je poézia, ktorá pláva okolo mŕtvych dlaní a rybích očí. A  predsa sa odtiaľ vynára, k  detskému úsmevu a  prvému požehnaniu. Aby smerovala nad oblaky k Bohu.