Kniha, ktorú treba objaviť

Faust ukazuje iróniu dnešnej internetovej doby, ktorá množstvom navalených sekundárnych informácií prekrýva vchody k ozajstným prameňom. Veď ak potrebujem zistiť čo-to o Faustovi, mám to k dispozícii doslova tromi ťukmi do klávesnice a bonus k tomu - ušetrený čas, ktorý by som strávil čítaním stoviek strán pôvodného diela, super!

Ale to je zvrátené. Zvlášť pri majstrovských dielach je obrovský rozdiel medzi pohodlným konštatovaním, že ich akože odniekiaľ a od niekoho poznáme, a tým, že sa takémuto dielu vystavíme autenticky, venujeme mu čas, venujeme mu seba. Je to približne rovnaký rozdiel ako vedieť, kde sa Mount Everest nachádza a stáť na ňom.

Prejsť čítaním vzácne texty znamená objaviť ich vlastnou cestou, a tá je mimochodom jediná, ktorú máme: tie ostatné budú vždy len obchádzky.

Monumentálna kniha
Spolok svätého Vojtecha pripravil celostné vydanie Fausta, čo v úvode pripomína aj riaditeľ vydavateľstva Ivan Šulík: „I keď teraz Goetheho Faust vychádza v staršom preklade slovenského germanistu Mórica Mittelmanna Dedinského (1914 – 1989), po vyše polstoročí ide o prvé kompletné vydanie obidvoch dielov.“

Sčasti toto dielo prekladal už Hviezdoslav a v posledných rokoch sa mu venoval najmä spisovateľ a prekladateľ Milan Richter – ale kompletný knižný preklad je len jeden. Kniha je vizážou a objemom monumentálna už napohľad, s hravou abstrakciou ju dotvárajú ilustrácie Miroslava Cipára.

Okrem dvoch dielov nájde čitateľ v knihe poznámkový aparát a doslov, ktoré môže použiť ako prvotnú navigáciu v tomto ohromnom literárno-dramatickom útvare. 

Šťastný ten, čo verí v klam
Legendárny nemecký učenec Faust žil na prelome 15. a 16. storočia, a aby dosiahol pravé poznanie, upísal dušu diablovi. Príbeh sa stal populárnym v ľudovej kultúre a v priebehu storočí inšpiroval ďalšie epické či hudobné diela.

Prvý diel Fausta vo verzii Johanna Wolfganga Goetheho vyšiel roku 1808 a druhý diel rok po jeho smrti v roku 1833. Ešte dávno predtým (1775) mal tento mysliteľ niektoré pasáže spísané a známe sú pod názvom Prafaust.

Prvý diel sa od osudového momentu stretnutia Fausta s Mefistofelesom (diablom) a uzavretia vzájomnej dohody venuje tragickej láske Fausta a Margaréty. Ide o mimoriadne emotívny, trpký, shakespearovsky zapletený príbeh, v ktorom vášeň strieda úpadok a chvíle číreho života nekompromisná smrť.

Prejsť čítaním vzácne texty znamená objaviť ich vlastnou cestou, a tá je mimochodom jediná, ktorú máme: tie ostatné budú vždy len obchádzky.

Fausta stretávame vo chvíli, keď je nespokojný so stavom svojho poznania, ovláda množstvo vedomostí, ale pravé poznanie mu chýba: „Ó, šťastný ten, čo verí v klam, / že z tohto mora bludov vybŕdneme! / Čo nevieme, to práve treba nám, / a netreba zas to, čo vieme.“

Tieto verše sú jedným z množstva príkladov úžasnej koncentrácie goetheovskej myšlienky v štyroch veršoch a v neposlednom rade súhry s prekladateľskou kongenialitou. Východiskom diela je teda osobná nespokojnosť, nepokoj, ktorý všetci dobre poznáme.

Faust naň dostáva odpoveď v podobe ponuky poznania od zradného Mefistofelesa. A prvé, čo učencovi prichádza do cesty, je láska!

V hustej sieti citov
Margaréta je obyčajné, nevinné a veriace dievča, stelesnenie dobra, pokory a pôvabu: „To krásne dieťa! Ozaj peľ! / Nikdy som také nevidel.“ Čo sa udeje s čistým svetom, do ktorého vstúpi opačný princíp?

Faust ju úprimne ľúbi, a hoci je láska obojstranná, silná až za všetky zúfalstvá, predsa len nemôže obstáť, keďže jej hlbokým podložím je mefistofelovská manipulácia.

Záverečné dialógy Fausta a Margaréty vystavenej blížiacej sa poprave sú esteticky bohatou, hustou citovou sieťou, do ktorej sa môže chytiť aj súčasný čitateľ, keďže utrpenie a láska sú univerzálnymi, nadčasovými dvojičkami.

Čítať verš za veršom
Druhý diel je do značnej miery abstrakciou, predstavuje fantastický svet, svet mágie, mýtu, ale aj mystiky. Faust sa v ňom ocitá v magickej krajine, na cisárskom dvore a jeho osud sa skríži s ďalšou osudovou ženou predstavujúcou antické ideály, s Helenou.

Porozumieť prúdu výjavov, obrazov a symbolov do detailov asi nie je cieľom, ale nechať sa unášať, čítať verš za veršom, je neopísateľne povznášajúce. Napokon treba dodať, že aj vzťah s Helenou postihne tragický osteň a Faustova nespokojnosť pretrváva.

Okrem dvoch dielov nájde čitateľ v knihe poznámkový aparát a doslov, ktoré môže použiť ako prvotnú navigáciu v tomto ohromnom literárno-dramatickom útvare. 

No udalosti, rovnako ako hodiny, sú neúprosné, v závere starý slepý Faust vlastní kúsok pobrežia, kde chce budovať niečo ako kúsok nového sveta pre ľudí. A zomiera.

Tu by sa patrilo zdôrazniť fakt, že rovnako ako poznáme Fausta podľa frázy vyplývajúcej z úvodu diela: upísal dušu diablovi; mali by sme ho poznať aj podľa záverečného vyznenia, ako človeka, ktorý skončil v Božích rukách, lebo v živote stihol pochopiť, že vlastné dobro nie je cieľom.

Ale dokázať niečo slobodne urobiť pre iných - to je ľudské v tom najdôležitejšom a najkrajšom zmysle.