Komu dala svoju nehu

Nežná, jemná, citlivá až melancholická. Tak pôsobí nielen Maša Haľamová (28. august 1908 - 17. júl 1995)  na dobových fotografiách, ale aj jej tvorba. Pripomíname si 25. výročie smrti turčianskej poetky, ktorej stačilo málo slov i diel na to, aby prepísala dejiny slovenskej literatúry.
Mária Bilá 18.07.2020
Komu dala svoju nehu

Krásna, mladá, talentovaná. Maša Haľamová v čase, keď vstupovala do sveta literatúry. Snímka: wikimedia commons/voľné dielo

Zanechala po sebe niekoľko próz pre deti a mládež, spomienkové eseje, ale predovšetkým tri zbierky poézie. Toľko jej stačilo, aby bola považovaná za jednu z najvýznamnejších slovenských poetiek 20. storočia. Jej básne vyšli vo viacerých výberoch (napríklad Komu dám svoju nehu, Čriepky, Nepokoj, Milému), ocitli sa v školských čítankách, dodnes dokáže osloviť ich čírosť. A v podstate sa z nich dá vyčítať veľa o samotnej autorke.

Dar
Tri roky po maturite mladá úradníčka vo Vysokých Tatrách vydáva po tom, čo svoje básne predtým publikovala v dobových literárnych časopisoch (neskôr spomínala, že kamaráti zo štúdia jej za uverejnené básne nosili pomaranče), prvú zbierku. Volá sa jednoducho a dnes môžeme povedať, že príznačne: Dar (1928).

Pre tuzemskú medzivojnovú poéziu to bol totiž nesporne dar – a ako mal ukázať čas, i pre slovenskú poéziu vôbec. Maša Haľamová v svojich básňach darovala svetu literatúry najväčšie radosti, bolesti, smútky a vôbec poryvy dievčenského srdca.

Ružové okuliare už dávno odložila - ak ich vôbec niekedy mala – a citlivým zrakom reflektuje i smutnejšie skutočnosti života. Trebárs smrť matky, ktorá ju zastihla ešte ako dieťa a ktorej venovala hneď niekoľko básní.

Príznačné je, že na matku spomína vždy v súvislosti s jej vierou symbolicky zastúpenou rôznymi predmetmi, ktoré autorke matku sprítomňujú, či už je to kancionál (Riadok z kancionála), alebo Kniha žalmov (Z Knihy žalmov).

Smrť či choroba majú však v jej živote i tvorbe miesto i cez príbehy iných - Buď wůle Twá hovorí o veľkej dôvere, Zo sanatória by niekomu mohlo pripadať ako výčitka voči Najvyššiemu. Nechýbajú však ani prvé náznaky rodiacej sa lásky.

Niekedy skôr nešťastnej – a aj u tej, ktorá môže a má byť plodná, neabsentuje poznanie, že „žiť život – je veľká zodpovednosť“; aj preto svojho druha v básni V marci vyzýva:
„Milý môj, vezmi pluh a or! / Kus čiernej zeme / zorať vládzeme. / Keď príde aj úhor, / tvrdý ťažký úhor, / ty budeš ustatý, / staneš na úvrati, / prevezmem pluh a tvrdú zem / v kyprú dooriem prsť. // Vyor brázdu hlbokú, rovnú, / ja vsypem do nej zŕn skromnú, / ale ťažkú hrsť. //  S výdychom zoranej zeme / modliť sa budeme / za úrodu hojnú.“

Červený mak
Ak v Dare ešte máme do činenia s devou, ktorá sa musí popasovať i so smutnejšími životnými skutočnosťami, v Červenom maku (1932) sa nedá viac utajiť, že život i tvorbu mladej ženy čoraz viac prežiaruje láska.

Maša Haľamová dala svoje srdce i ruku lekárovi Jánovi Pullmanovi. A zdá sa, že sa mu podarilo vyliečiť i časť jej melanchólie. V živote poetky nastáva máj, ako o tom svedčí napríklad i Májová:
„Kostoly stavajú / zo skaly, / mramoru, / prepychu. // Okolo kostola / chodíme /  s milým / potichu. // Chceme si / z bozkov / postaviť / kostol // a z lásky / oltár / mramorový.“

Aj básne typu V zakliatej hore, Balada, Pohli sa ľady a hádam najviac Červený mak, v ktorom sa menovite spomína milý lekár, svedčia o tom, že ich písalo (za)ľúbené srdce.

Tomu srdcu ešte stále chýba matka, čo je prítomné napríklad v básni Svadobná; tá matka, ktorej vieru a pokoru tak pekne ospievala v básni Za matkou. To srdce sa nevie zatvoriť pred nešťastím iných (napríklad Cintorín pod Tatrami, Pohreb na horách), ale zároveň (možno inšpirovaná cestou do Francúzska) sa trebárs v básni Père Lachaise (najväčší parížsky cintorín, pozn. red.) vyznáva: „nemyslím na mŕtvych“ či „biele mramory hovoria o živote“.

Čoraz viac vidíme v autorke ženu, ktorá vidí – chce vidieť - najmä krásne veci (Z obloka) a ktorá sa v básni Záclona môže vyznať: „Večer hľadí Boh / do našej izby / zlatými očami. // Vystlali sme mu / izbicu celú / srdcami.“

Smrť tvoju žijem
Dve básnické zbierky, ktoré vzbudili veľké očakávania – a potom odmlčanie sa ich autora. Takto to bolo u Ivana Kraska a pár desaťročí sa mohlo zdať, že aj u Maše Haľamovej. Až koncom päťdesiatych rokov začala opäť publikovať, primárne tvorbu pre deti.

Poetickú kapitolu zavŕšila dielom Smrť tvoju žijem (1966), v ktorom spečatila pocity ovdovenej ženy. Svoj smútok spracúvala očividne dlhšie, keďže milovaný Ján odišiel v roku 1956.
„Nestihli sme / odísť spolu / k jarným vodám. // Čas, / s tebou krátky. // Bez teba / už nenáhli sa tak,“ odkázala mu v básni Nevyspievané do jarných vôd. Alebo v básni Na Všechsvätých:
„Ešte raz sa mi prisni / mocne a naživo, / kým splyniem s tvojím prachom / v hŕstke popola. // A ja si poviem, / že nič nebolo márne. / I že to ťažké, čím dnešná jeseň / prekrýva svoje zlato zlovestnou hmlou, / že i to ťažké / odveje dych náš horúci. // Ešte raz sa mi prisni / láskavým srdcom lekára. / A ja sa poďakujem životu.“

Do manželovej smrti žila vo Vysokých Tatrách, ktoré milovala; bola napríklad skvelou lyžiarkou a v roku 1935 dokonca najmladšou rozhodkyňou na majstrovstvách sveta v klasickom lyžovaní, ktoré ten rok boli na Štrbskom Plese. Ako vdova odišla do Martina, neskôr do Bratislavy, kde sa venovala redaktorskej činnosti a ako 86-ročná dôchodkyňa tam aj umrela.