Kráčal po serafínskej ceste

Hoci knihu Vydavateľstvo Serafín vydalo už v roku 1997, patrí k cenným autentickým výpovediam faktografického rozmeru z obdobia neslobody v Československu.

Ocenila ju nielen františkánska rodina. Potvrdzujú to slová vtedajšieho provinciála Rádu menších bratov františkánov Lea Petra Rúčku v úvode diela:

„Všetky radosti kňazstva, rehoľníctva, ako aj horký kalich utrpenia hrdinsky povznášal k Pánovi, aby vo všetkom bol Boh oslávený. Kniha by preto mala byť mocnou vzpruhou horlivosti rehoľníkov i veriacich v duchu serafínskej lásky sv. Františka.“

Výpovedná hodnota

Rehoľník Dionýz Tomašovič autobiografiou, ktorú napísal pri príležitosti 60. výročia svojej kňazskej vysviacky, nestojí o piedestál svetskej slávy, ale upozorňuje na cestu, na ktorej ho prostredníctvom anjelov sprevádzal Boh.

Diviško - ako ho familiárne volali príbuzní - píše s ľahkosťou skúseného kazateľa a k jednotlivým udalostiam pridáva osobné spirituálne nuansy. Vykresľuje beh času vlastného života a vypovedá o podstate rehoľného povolania bez ohľadu na čas a priestor, v ktorom sa nachádzal.

Je zjavné, že františkán Dionýz Tomašovič absolvoval klasické vzdelanie. Vycibrená jazyková, filozofická a teologická „gramotnosť“ sprevádza text od samého začiatku až po posledné riadky knihy. Literárna štruktúra autobiografie kladie dôraz na fakty podfarbené znovuprecítením konkrétnej situácie.

Dôraz kladie na aktívne obdobie kňazského pôsobenia a následné nedobrovoľné sústredenia väzenského typu. V emocionálnej rovine v žiadnom ohľade necítiť pocit krivdy ani ublíženia.

Radostná i bolestná autenticita

Prvú tretinu reminiscencií výrazne sprevádzajú radostné spomienky jemne romantického akcentu:

„Moji dobrí rodičia Ján a Mária boli chudobní vinohradníci, ale veľmi vzorní, zbožní a pracovití. Dennodenne som s nimi chodieval do blízkeho františkánskeho kostola. Rezervoval som si prvé miesto v krásnom barokovom kostole pred zábradlím, kde som si ,brúsil' kolienka na malom schodíku pred hlavným oltárom a oči dvíhal na prekrásny obraz Panny Márie, Kráľovnej všetkých svätých.“

Školské roky, vstup do rehole 16. augusta 1929 a filozofické i teologické štúdiá opisuje v súvislostiach stretnutí s osobnosťami pedagógov i duchovných vodcov a zážitkov, ktoré mali zásadný význam pre vytrvanie v povolaní. Je očividné, že zvláštne miesto v jeho srdci zabralo štúdium teológie v Rakúsku v mestečku Schwaz.

Niet sa čo čudovať. Napriek náročnému štúdiu v nemeckom jazyku si mladý rehoľník pochvaľuje nádherný výhľad z okna izby na tirolský Hochnissel a údolie rieky Inn. Na ďalších stránkach so spirituálnym nadšením interpretuje vlastnú kňazskú vysviacku i viaceré pastoračné pôsobiská, ako aj úlohy, ktoré v nich plnil.

Medzi ne určite patrilo poslanie kazateľa ľudových misií a pastorácia nepočujúcich v Kremnici. Zodpovednosť za iných prevzal aj počas druhej svetovej vojny už ako gvardián trnavského františkánskeho kláštora.

Jednoznačným predelom v autobiografii je noc z 13. na 14. apríla 1950. Zlom nastáva v štýle písania, keďže prvé husle začínajú hrať smutné kontúry realizmu diktatúry.

Pezinok, Báč, Svätý Beňadik, Osek u Duchcova, Podolínec či Želiv je len poltucet z dvanástich - ako píše autor - „štácií“ -  zastavení serafínskej krížovej cesty. Práve barbarskú noc živo opisuje:

„Presne o polnoci ktosi s rehotom búchal na bránu kláštora. Boli to naverbovaní milicionári s kvermi. Vylomili zadnú bránu pri baštách, dostali sa na dvor a potom ľahko prenikli na chodbu – rovno ku mne. Privítal som ich: ,Poctiví ľudia prichádzajú vo dne cez dvere, ale vy ste prišli ako zlodeji v noci a vyrušili ste pokojných františkánov, ktorí Trnave slúžia už vyše sedemsto rokov.'“

Čo nasledovalo, vieme si asi predstaviť...

Nenásilný odkaz

Páter Dionýz vo svojich slovách vyjadruje úprimnosť vnímania jednotlivých situácií a hodnotenie necháva na čitateľa. Zároveň ho vtiahnu do deja i po rokoch živo predkladané stretnutia rehoľníka s osobnosťami duchovného života v sústreďovacích klášotroch, ktoré sa pre obe strany načas stali väzeniami.

Tieto riadky si nás získajú najmä pre napínavé okolnosti, ktoré patriot z „Fraštáku“ vždy opíše pútavo, avšak v kontexte Božej prozreteľnosti. Výraznejší sentiment možno sledovať v deskripcii putovania zo Želiva za svojou matkou, ktorá ležala na smrteľnej posteli.

Spolu s „četníkom“ nakoniec dorazili, aby s milovanou mamou mohol stráviť jednu hodinu, šesťdesiat minút „mementa“ bolesti a nádeje. Jeho pokora opakovane eskalovala v homiletike, keď začínal slovami: „Nech mi je dovolené.“ Práve tento rehoľný a kňazský odkaz pokory exponuje v celom diele.

Nie násilie či odplata, ale pokora a láska sú zásadným postojom nasledovníka Františka z Assisi - pátra Dionýza, ktorý ľudsky rozumel hádam každému. A tak slová serafínskeho odkazu určite nie sú nudným čítaním a môžu zaujať i mladšie vekové kategórie.