Láskavým humorom spája celé generácie

Keď som sa pred niekoľkými rokmi zúčastnila na prezentácii knihy poviedok Zdeňka Svěráka v jednom z veľkých bratislavských kníhkupectiev, nebolo tam veru prázdno. Priestor bol preplnený až tak, že nebolo miesta, kde by ste mohli ihlu hodiť.

Stála som kdesi vzadu medzi regálmi kníh a pred davom natlačených fanúšikov som nemala šancu dostať sa bližšie k epicentru diania, teda k človeku, ktorý pritiahol obrovský zástup ľudí – a to skutočne všetkých vekových kategórií.

Zdeněk Svěrák je totiž pojem. A svojím láskavým humorom spája generácie. Navyše z neho vyžaruje elegantný charakter starej školy, čo je dnes už šafranová záležitosť.

Otec a syn Svěrákovci

Ak sa so Zdeňkovým menom spojí meno jeho syna Jána, vtedy sa pojem Svěrák umocňuje na druhú. Spomínam si, aký rozruch to spôsobilo v českých a slovenských kinách, keď otec a syn Svěrákovci začali spolupracovať.

Rodinná, tvorivá, filmárska a ešte neviem aká chémia fungovala dokonale. Čo je ešte lepšie, toto „prúdenie“ filmárskych myšlienok, odkazov, atmosféry prenášali na tisíce vďačných divákov. Kolja (1996) je dnes už Oscarom ovenčená legenda.

A Obecná škola (1991) je azda najatmosférickejší film z povojnového obdobia. Možno aj vy máte dojem, že keď sa na tento film pozeráte, chceli by ste sa nadýchnuť vône vtedajšieho času. Zdá sa vám, že stačí vystrieť ruku a stopercentne sa dotknete toho neopakovateľného čara vinne nevinného detstva.

Vratné lahve (2007) sú už iná káva, ale plná silnej chuti prežitého života. Po strništi bos (2017) je opätovným pravdivo-dojemným návratom do detstva a obdobia nosenia krátkych nohavíc.

Čo sa týka Tmavomodrého sveta (2001), tak táto filmová dráma o pilotoch RAF nezaostáva v ničom za veľkolepými hollywoodskymi produkciami.

Kultové dialógy

Zdeněk Svěrák však stojí i za množstvom ďalších nádherných filmov. Dnes už kultové repliky z komédie Marečku, podejte mi pero (1976) o tom, kto podáva pero a kto tabuľky, či z Na samotě u lesa, ako je tam krásne – už dávno zľudoveli.

Pri obidvoch bol Zdeněk Svěrák autorom scenára spolu s Ladislavom Smoljakom; spolu si v týchto projektoch i zahrali. No nielen v nich. Vymenovať celú ich plodnú spoluprácu tu, žiaľ, nie je možné.

Pri oboch pánoch je však viac než potrebné spomenúť Divadlo Járu Cimrmana, na ktoré nestačí ani prídavné meno „kultové“.

Pri predstavovaní svojej knihy Nové povídky Zdeněk Svěrák okrem iného povedal: „Nemám rád nudné knihy, vždy si spomeniem na to, čo sme si hovorili s Ladislavom Smoljakom, keď sme písali spolu – každé zbytočné slovo je zbytočné.

Keď poviedku čítam manželke a zistím, že pri istých odsekoch je nepozorná alebo že usína, poviem si – pozor, tu bude treba asi škrtať. Osvedčilo sa mi, že už nie som taký háklivý na to, čo napíšem, ako to bolo v mojich začiatkoch.“

Svěrákove filmy – nech sa na nich podieľa akýmkoľvek spôsobom – sa vymykajú zo šedosti všedných dní. Aj keď sa ich protagonisti potkýnajú a strácajú pevnú pôdu pod nohami, vždy je to o reálnom živote a z reálneho života. Nikto nie je dokonalý, nikto nie je bez viny. A kvapka vtipu vždy osoží.

Tatínek

Pokiaľ by ste sa chceli o Zdeňkovi Svěrákovi, ktorého meno sa spája i charitatívnou prácou pre Centrum Paraple, dozvedieť viac, vrelo odporúčam celovečerný dokumentárny film, ktorý o ňom natočil jeho syn Jan Svěrák spolu s Martinom Dostálom. Vznikol v roku 2004 a má jednoduchý názov: Tatínek.