Lásku už nehľadám, už ma tu drží

Vaše básne v zbierke Mám za sklom Lennonovu fotku sú, akoby ich napísal tucet vidiacich ľudí. Aké na ne máte ohlasy od vidiacich i nevidiacich čitateľov?

Celkom milé a priaznivé, ale väčšinou boli od mojich známych. Sem-tam sa niekto zaoberá tým, či z napísaného poznať, že autorom je nevidiaci človek. Ak však túto informáciu čitateľ vopred nemal a nezaoberal sa tým, tak na nič neprišiel.

V opačnom prípade sa dá zistiť, že v básňach napríklad nie sú vizuálne metafory či obrazné, farebné vyjadrenia. No v písaní vidiacich a nevidiacich nie je až taký rozdiel, aby to hneď udrelo do očí. Pokiaľ nevidiaci človek priamo neopisuje život bez zraku.

Ste vyštudovaná žurnalistka a dlhoročná korektorka. Prečo ste sa do vlastnej poézie pustili až teraz?

Nedokázala som sa stotožniť s myšlienkou, že z básničiek, z ktorých väčšinu som napísala už niekedy v polovici 90. rokov a ktorým som nepripisovala väčší význam, by mohla vzniknúť zbierka a dostať sa k viacerým ľuďom.

Preto to trvalo tak dlho. Systematicky ma presviedčal Janko Petrík, básnik a vydavateľ, ktorý bol zároveň mojím kolegom v redakcii časopisov pre nevidiacich.

Veril myšlienke, že by si moje pokusy o básne mohli nájsť svoje miestečko medzi ľuďmi, no a ja som začala byť trochu zvedavá, či má pravdu. Napokon dozrel čas.

Keď sa povie poézia, väčšina ľudí si predstaví romantiku, ľahkosť v duši. Vaše poetické vyjadrenie je však priame, občas až kruto úprimné.

Neviem, či poézia vyvoláva u väčšiny ľudí romantické predstavy. Sú aj takí, čo si predstavia skôr niečo ťažké, nezrozumiteľné, patetické.

Hromadenie náročných obrazov prístupných len vyvoleným s určitým spôsobom myslenia a vnímania. V tomto zmysle ani neviem, či sú tie moje veci vlastne poézia, také jednoduché a priamočiare sú.

Sú pre vás priamočiarosť a jednoduchosť rovnako podstatné v básni i v živote?

Áno, je to nevyhnutnosť, nie nejaká pestovaná čnosť, na ktorej by som si zakladala. Na „kučierky“ prosto nemám výbavu. Som veľmi jednoduchý človek.

Snaha aspoň trochu pochopiť ľudí, ich pohnútky a emócie, necítiť sa neustále totálne zmätene ma zamestnáva tak, že mi nezostávajú kapacity na nejaké predstieranie, manipulovanie, hry na efekt. S úprimnosťou voči iným je to dnes zložité, často sa ňou maskuje hrubosť a netaktnosť.

Nemyslím si, že pointa je v tom nastavovať iným zrkadlo a hovoriť im veci priamo, bez ohľadu na možné zranenia. Aj ja, aj iní ľudia, ktorí veria, že sú „len úprimní“, skôr musia popracovať na láskavosti než na úprimnosti a priamosti.

Čoraz viac chápem úprimnosť ako súlad so sebou samou, stotožnenosť so svojím životom, prebranie zodpovednosti za to, čo si do života, myslenia a vnímania púšťam.

Nemusím vždy každému povedať všetko, čo si (o ňom) myslím. Ale sotva dokážem povedať, čo si nemyslím, prejaviť, čo necítim. V tomto je to pre mňa rovnaké v živote i písaní. Nedokázala by som na tom nič ohnúť, zmeniť.

Aké posolstvo ste nám, čitateľom, chceli svojimi básňami zanechať?

Nad tým som veľmi nepremýšľala. Skôr to bol taký experiment, či myšlienky a pocity spred rokov môžu v niekom zarezonovať aj dnes, či to zafunguje. No viacerí mi hovorili, že im moje básne pripadajú pochmúrne a pesimistické.

Chápem, prečo sa to tak javí, no napriek tomu nebolo mojím cieľom zavaliť čitateľov negativizmom či špinou z vlastného vnútra.

Posolstvo by mohlo byť skôr v tom, že hoci na človeka prídu všelijaké stavy a pocity pri konfrontácii so svetom a životom, oplatí sa s úprimnosťou k sebe samému hľadať trochu nadhľadu, odstupu a nádeje.

Naozaj máte za sklom Lennonovu fotku? A sedí na nej u holiča, ako opisujete v básni?

To sa ma ešte nikto nespýtal. Faktom je, že od čias napísania tej básne sa niektoré kulisy v mojom živote zmenili.

Presťahovala som sa a knižnica so sklom, za ktorým tá fotka bola – a áno, zachytávala Johna Lennona u holiča, no jej presnejší opis si už nepamätám –, zostala v mojej pôvodnej „detskej izbe“. Aj teraz mám svoj beatlesácky kútik plný kníh, ale už žiadne sklo ani vystavené fotky.

Ako a kde ste k fotke prišli?

Bol to asi len výstrižok z nejakých novín. V časoch pred dostupným internetom mi rodina a kolegovia v práci občas nosili všelijaké články z novín a časopisov na tému Beatles.

Aj John Lennon sa vyjadroval veršami – vo svojich piesňach. Ktoré z nich sú podľa vás poeticky najdokonalejšie?

To je pre mňa zložitá otázka. Najmä preto, že poézia je v piesňach len jednou vrstvou. Popri nej je tu hlas, spev, výraz, melódia, použité hudobné nástroje. Preto tieto piesne nevnímam ako kúsky poézie. A potom je to aj vec optiky a okolností. Niekedy niečo rezonuje viac, inokedy menej.

Keď zrazu zblízka sledujeme nepochopiteľnú brutalitu v podobe vojnového konfliktu, tak pieseň Give peace a chance, Dajte mieru šancu, má úplne iný náboj, ako keď je všetko relatívne v poriadku a text vnímame len v kontexte času, keď vznikol.

Pre mňa osobne je z Lennonovej tvorby dôležitá menej nápadná pieseň Isolation. Opisuje pocity, ktoré občas zažíva každý človek – je to zrozumiteľné v každej dobe, pre všetkých a pre každého zvlášť.

V básni Záškolácka píšete: „Láska? Tá ťa tu drží a zdržiava. Ak ju máš. Ak ju nemáš, tak ťa tu zdržiava jej hľadanie.“ Našli ste už svoju lásku?

Áno, už nehľadám, už ma tu drží. Práca je mi koníčkom, hudba v mojom živote vždy všetko podčiarkuje a dotvára, mám dobré rodinné zázemie, pár výnimočných priateľov, no a prežívam aj to, čo si asi pod pojmom láska väčšina ľudí predstavuje v prvom rade – lásku v partnerskom zmysle.

Upokojilo vydanie zbierky poetickú časť vašej duše?

Keď básne vznikali, neuvažovala som o tom, že sa raz v podobe knižky dostanú k ľuďom. Bolo to len sebavyjadrenie. Možno trošku terapeutická potreba sformulovať pocity a myšlienky do niečoho uceleného a vďaka tomu sa lepšie v sebe vyznať.

Neskôr som mala od písania veľký odstup, takmer som na túto stránku samej seba zabudla – aj najnovšia báseň z tejto zbierky je tuším z roku 2012. Čiže knižka sa mi v priebehu rokov napísala akoby sama.

To však básňam nečakane vdýchlo druhý život, opäť som ich vzala na milosť. Teraz s miernym záujmom sledujem, či si niekoho nájdu, či niekomu niečo povedia, dajú.

Píšete pre nás ďalšie verše?

Nepíšem, neprichádza to. Niektorí ľudia hovoria, že k písaniu sa dá dopracovať jednoducho tým, že to človek robí, že sa prinúti niečo písať, až sa rozpíše. V mojom prípade by sa to skončilo asi iba ako bezduché štylistické cvičenie. Neviem to tak.

Nemám poetické nazeranie na svet a momentálne ani nie je nič, o čo sa chcem s inými týmto spôsobom podeliť. Vydanie zbierky zo mňa neurobilo poetku v bytostnejšom zmysle – nastavením či uchopením reality. Urobilo zo mňa iba autorku.