Literárni kňazi, ktorých budete obdivovať

Zostavili sme krátky zoznam najsympatickejších literárnych kňazov. Príbehy ktorých ste čítali vy?

Michal Augier

Zoznámte sa s Michalom Augierom, „dvadsaťpäťročným mladíkom, ktorý úprimne hľadel v ústrety životu a čakal, aké dary mu prinesie, aby s úsmevom po nich siahol, keby mu ich nedával dosť rýchlo“. Čerstvý kňaz má v sebe nadšenie mnohých novokňazov, ale napríklad i konvertitov, snúbencov či iných ľudí, ktorým Láska tak zmenila svet, že by svet najradšej chceli zmeniť i oni.

Darmo mu jeho duchovný vodca, páter Lancoulaine po vysviacke radí, že „ak chceš uskutočniť niečo naozaj dobré, zapamätaj si, že na to treba roky, trpezlivosť a pokoj“ – nadšený novokňaz by najradšej hneď a navždy aplikoval všetku teóriu do praxe vidieckeho kňaza. Okrem duchovných zbraní ide Michal budovať Božie kráľovstvo vo zverenom kúsku sveta aj s pomocou sestry Betky, ktorá mu bude robiť gazdinú.

Postupne sa Michal (i čitateľ) zoznamuje s viacerými dedinčanmi; s ich povahou, skrytými predsudkami, s ich starosťami i radosťami. A mladý kňaz sa ich všetkých snaží milovať. Takých, akí sú. Verí, že len pod vplyvom lásky sa stanú takými, akí majú byť.

A to všetko robí s neobyčajnou prirodzenosťou a radosťou, ktorá sa stáva jeho emblémovou charakteristikou. Ako totiž Michal verí, „skutky radosti sú ako skutky viery alebo lásky“. Samozrejme, že na tejto svojej ceste sa stretne i s prekážkami – okolo seba i v sebe; román je však okrem iného i zaujímavým „návodom“ na to, ako ich prekonať.

Kniha Muž obety (Yvonne Estiennová) pôsobí ako pohladenie po duši; a každému z nás pripomenie, že „neveriť v nemožnosť víťazstva je prvá príčina, že ho nedosiahneme“.

Thomas Edmund Smith

V inom veku i rozpoložení stretávame Škóta - otca Smitha, ktorého osudy mapuje román Plná slávy (Bruce Marshall) od čias stredného veku až po smrť v čase, keď má po sedemdesiatke.

Božia prozreteľnosť ho určila ako kňaza do prostredia, kde každá z ulíc bola „taká bezútešná, že otcovi Smithovi bolo zároveň ľahko i ťažko porozumieť, prečo sa ich obyvatelia nepokúšajú viesť kresťanský život.

Ľahko preto, lebo na tých uliciach nebolo nič, čo by inšpirovalo ľudí nasledovať dobro a krásno, a ťažko preto, lebo nedostatok inšpirácie by mal byť vlastne inšpiráciou samou – veď vlastníkom takejto nepeknej skutočnosti malo byť zrejmé, že život predsa len nemôže byť takýto bezvýznamný“.

Otec Smith na snaží pôsobiť na neviestky i na námorníkov, čo ich navštevujú; na bohaté pyšné paničky i chudobných sklamaných robotníkov; zažíva dve svetové vojny i tiež nie najľahšie časy medzi nimi – a predsa je to čítanie radostné, veselé, spôsobujúce niekedy až hurónsky smiech (ak máte podobný zmysel pre humor ako autor).

A najmä je to čítanie výsostne aktuálne. Mnohé myšlienky si zaslúžia podčiarknuť – a ešte viac uviesť do praxe. Je to kniha múdra a láskavá; je to kniha, ku ktorej sa človek rád vráti a rád ju odporučí.

František Montmouline

V južnom Francúzsku koncom 19. storočia v Prvú pôstnu nedeľu káže svätoviktorský farár František Montmouline o sviatosti pokánia. Zdôrazňuje aj to, že „ani strata majetku, ba ani strata cti alebo života nemôže kňaza oslobodiť od svätej povinnosti spovedného tajomstva“.

Ešte v ten deň spácha jeden z jeho farníkov vraždu – a v túžbe uľahčiť svedomiu v noci prichádza na faru, kde sa zo svojho zločinu spovedá farárovi. Ten síce s bolesťou vidí, že hriešnik sa nepripravil, ostatné hriechy neľutuje, a tak mu nemôže dať rozhrešenie – spovedné tajomstvo ho však zaväzuje i v takom prípade.

Okolnosti sa nakoniec obrátia tak, že podozrenie z vraždy padne na farára. Joseph Spillmann, SJ, graduje dej napínavým spôsobom: Podarí sa dolapiť skutočného vraha? Podarí sa obhajobe očistiť meno kňaza?

Dokáže ten ustáť vnútorný boj a neprezradiť spovedné tajomstvo – hoci v očiach mnohých sa stal zločincom? Kde môže nájsť silu očierňovaný človek, najmä ak nespravodlivo trpí pre niekoho, kto svoj zločin a jeho dôsledky očividne neľutuje?

Autorovi sa pri písaní napínavého románu stal námetom skutočný prípad poľského kňaza Onofreja Kobylova, ktorý sa tiež stal „obeťou spovedného tajomstva“ – aj keď ho odsúdili na nútené práce na Sibíri, neprezradil, kto bol skutočným vrahom; ten sa priznal až na smrteľnej posteli, a až vtedy sa očistilo meno nespravodlivo odsúdeného kňaza.

Ako to dopadne v prípade románu Obeť spovedného tajomstva, sa zvedavý čitateľ určite rád dozvie aj sám.