Literárny dúšok: Fialkové veľkonočné dni

Snežienok boli celé záľahy a ja som čakal na niečo fialové. Prvým fialovým kvietkom sa u nás vravelo soplán. Po ňom prišiel pečeňovník a až potom fialky, v celých kŕdľoch pod každou jabloňou či slivkou, ako motýliky. Fialová a biela sa stali pre mňa farbami Veľkej noci.

Zároveň som sa nikdy nevedel dočkať, kedy sa rozrapľuje dedinský rapkáč a naláme prvé jahňady, hoci ma doma za to hrešili, vraj nepriletia k nám včely, aj hus potom bude nedočkavá a nevysedí húsence. Veď nedočkavosť drieme v každom z nás...

Keď som prišiel domov z kláštora, priniesol som zo záhumnia záružlie a mama mi ho vyhodila. „Veď to je len žlté smetie, hneď to oprší...“

Takisto som celý život chcel zasadiť vŕbu a každý vravel, že na to stačí iba pichnúť prútik do zeme – no mne nikdy vŕba nevyrástla. Iba cudzie vŕby blčali mi večným žltozeleným ohňom a ja som z nich plietol korbáč, ktorým bolo treba niekoho vyšibať. Vŕby vždy viazali jarky, aby sa nerozvodnili, hoci v našej dedine nebolo poriadneho potoka.

V lete sme sa kúpavali v studni a aj odtiaľ nás bičom vyháňali. Dodnes viem plávať iba postojačky. Inak boli len kaluže, v ktorých sme sa pľačkali. A ja som možno práve preto chcel byť námorníkom, a aj ženu som si zobral preto, lebo je z Turca a potok im tečie priamo cez záhradu.

Koľko detských túžob, koľko nedočkavosti, koľko netrpezlivosti je vo vode, ktorá nás na jar vždy prekvapí a ktorá sa nám splní možno až v jeseni života, možno až v starobe, keď sa naučíme pokore a keď sa budeme vedieť tešiť z cudzích jarí.

Ja nemám zo smrti strach. Človek môže mať strach z bolesti, nie zo smrti. Smrť si vážim ako vernú družku svojho života a ako spisovateľ s ňou vediem dialóg. Ak človek žije múdro, prečo by sa jej mal báť? Veď zomreli všetci moji predkovia, nie iba tí, ktorých som mal rád, ale aj takí, ktorých som nepoznal, prečo by som mal chcieť od života viac než iní múdri ľudia predo mnou? 

Na jar vždy bývali veľké vody a vždy ich bolo treba krotiť. A vždy s nimi prilietali túžby. A tak Veľká noc, kde sa miešajú farby, zvuky a vône, všetka pestrosť života, v ktorých sa každá čiastka prírody chce odlíšiť, lebo v jej pestrosti je sila, nám pripomína, že život klíči z vajka, priam z neho srší, a treba ho prijímať s pokorou aj v obraze krstu, ktorý je pre nás očistou.

Takisto aj voda a jej večný kolobeh, ktorý nás spája i cez veľkonočné sviatky. Vážme si ju a jej očistnú silu, aby sme s pokojom a pokorou prijímali sviatky krstu i prírody v nás, sviatky ľudskej očisty, ktoré majú priviesť naše túžby k večnému moru hľadania. 

Ruky od zeme, človek z hliny
Prišiel ku mne na kopec medzi moje fialky na návštevu syn môjho priateľa, modranského keramikára, a predstavoval mi svoju ženu. Vystrel som k nej ruku, no vzápätí som ju stiahol: „Prepáčte, mám špinavé ruky.“

A oni, hoci boli dôstojnejšie oblečení ako ja, sa mojej vete začudovali: „Aké špinavé, veď ich máte od zeme.“

Ich rodičia obaja sedávali pri hrnčiarskom kruhu, otec sa vyznal v glazúrach, mama radšej maľovala, a vždy keď mi chceli ponúknuť hlt vína, trošku skrivili ruky, aby mi hrnčiarskou hlinou alebo keramickou farbičkou nezašpinili zvonka pohárik.

Na Veľkú noc zaspomínal v svojej tvorbe aj Vincent Šikula. Ilustrácia: Jozef Vydrnák 

Žime teda čisto so špinavými rukami a vnímajme farby jari, ktoré nám zvečnili keramikári i ten, čo z hliny uhnietol človeka. 

Viera v život
Na smrť by mal myslieť každý. Ja o smrti často rozmýšľam. Od detstva. Ako mladý chlapec som sa živil hrou na organe a mojou povinnosťou bolo účinkovať aj na pohreboch. Aký by to bol organista, keby nerozmýšľal i o vlastnej smrti?

Ja  nemám zo smrti strach. Človek môže mať strach z bolesti, nie zo smrti. Smrť si vážim ako vernú družku svojho života a ako spisovateľ s ňou vediem dialóg. Ak človek žije múdro, prečo by sa jej mal báť? Veď zomreli všetci moji predkovia, nie iba tí, ktorých som mal rád, ale aj takí, ktorých som nepoznal, prečo by som mal chcieť od života viac než iní múdri ľudia predo mnou?

Koľko detských túžob, koľko nedočkavosti, koľko netrpezlivosti je vo vode, ktorá nás na jar vždy prekvapí a ktorá sa nám splní možno až v jeseni života, možno až v starobe, keď sa naučíme pokore a keď sa budeme vedieť tešiť z cudzích jarí.

Smrť ovplyvňuje moje skutky, upozorňuje ma vopred, že mám niečo odkázať tým, čo prídu po mne...

Pýta sa niekto trávy alebo kvetu, či chce žiť? Pýta sa niekto na to mäkkýša? Vie slimák alebo škovránok, čo ho čaká v živote? Čo vie o živote slávičie vajko? Nechce i ľalia i pšenica i horčičné zrnko uchovať svoje potomstvo, a to i vtedy, keď natrafí na nevhodnú, neúrodnú zem?

Cieľom každého tvora, rovnako motýľa ako človeka, je priviesť na svet potomstvo. Nie je to iba povinnosťou podeniek – človek má predsa rozum, vie niesť i zodpovednosť, a ak chce, vie sa postarať o svoje potomstvo.

Zazlieva niekomu pšeničný klas, že pochádza zo zrnka pšenice? Človek, ak chce, vie si odpovedať i na takéto veci, ba ak chce, vie na ne odpovedať i rozumne a zodpovedne. Príroda na ne odpovedať vie. Vie na ne odpovedať i náboženstvo. Každá viera v život...

Smrť, každá smrť, je naskrze súkromná. O vlastnej, no ani o cudzej smrti ešte nik nepodal svedectvo. O smrti Pána Ježiša svedčia, no len ako učeníci, svedkovia. Aj Pán Ježiš málo povedal o ozajstnej smrti, viac povedal o večnom živote, smrti sa bál, veď sa krvou potil...

V Hamrštíle
Sadol som si v Hamrštíle na lavičku pod višňou a čítal noviny. Pozorne ich čítam a odrazu mi čosi klopne na hlavu.

Nič to, bola to iba višňová kôstka, odrazila sa mi od hlavy a potom klopla na drevenú lavičku.

Uspokojil som sa. I keď najprv som sa tomu začudoval a myslel som si – nejaký vták. Hoci už dávnejšie som sa domnieval, že višní na strome niet. A prečo nie. Jedna-dve sa nájdu. Iste nejaký vták.

Zrazu mi čosi na hlavu kvapne a potom pomaly prší. Žeby naozaj pršalo? Neuveriteľné! Deň jasný ako oko – a prší! No iba na moju hlavu a z hlavy na chrbát...

Prskne však aj na noviny. Vstanem a hľadím nahor. A zhora na mňa hľadia dve očká. Márnosť, tuším plch. Skríknem naňho: „Heš!“ No plch sa ani nepohne, ani očká sa mu nepohnú. 

Zazlieva niekomu pšeničný klas, že pochádza zo zrnka pšenice? Človek, ak chce, vie si odpovedať i na takéto veci, ba ak chce, vie na ne odpovedať i rozumne a zodpovedne. Príroda na ne odpovedať vie. Vie na ne odpovedať i náboženstvo. Každá viera v život...

Musím sa ísť k studni umyť. Lebo hraboše, a keď hraboše, tak celkom iste aj plchy, prenášajú vraj rôzne choroby. Umyjem sa, ošpliecham si chrbát. Potom zájdem k bielej moruši, čo rastie konča záhrady, a zjem opatrne zopár plodov, no čo ak som si zle umyl ruky alebo čo ak voda nie je dosť čistá? Zahodím moruše a idem sa pozrieť na toho plcha.

Chvíľu totiž uvažujem, že to zvieratko nevyzeralo na plcha, malo priveľké očká. Ba prečo by plch liezol na višňu? Nikdy som nepočul, že by plchy lozili po stromoch, po višniach. (...) 
    
    
Z KNIHY VINCENTA ŠIKULU TAM, KDE SA CESTA SKRÚCA. IN: DIELO IV. TVORBA PRE DETI. POÉZIA. PAMÄTI. BRATISLAVA: TATRAN, 2009.