Ľúbiť Boha v dobrom aj v zlom

Kniha obsahuje svedectvá sestier z Kongregácie dcér Božskej lásky na Slovensku. Forma je prehľadná – stručný úvod, ešte stručnejší prehľad dejín kongregácie u nás, a potom už príbehy jednotlivých sestier v štýle autentických, vlastnoručne napísaných spomienok.

„Svedectvá sestry napísali na žiadosť kongregácie v deväťdesiatych rokoch 20. storočia,“ približuje v úvode súčasná provinciálna predstavená Felicitas Vengliková, FDC.

Úžasný dar rehoľného povolania

Keď sa 29. augusta 1950 začala plánovaná likvidácia ženských reholí, výsledkom bolo zrušenie všetkých ženských kláštorov. My dnes vieme, ako Akcia R i režim, ktorý ju vyvolal, dopadli. Vtedajšie sestry to však nevedeli – mohli mať (a mali) „len“ dôveru, že Boh sa o ne (po)stará.

Azda aj preto sú ich spomienky na nútený odvoz do sústreďovacích centier, na ťažkú fyzickú prácu, vyhrážky či neraz zlé zaobchádzanie také vzácne – ako svedectvo o istej dobe, ale i ako svedectvo viery.

Veď ako tvrdí v doslove kňaz Ladislav Csontos, SJ: „Prežívali strach, no zároveň dôveru v Boha. Boli si vedomé toho, že majú úžasný dar rehoľného povolania. (...) Práve v tom je povzbudením pre súčasnosť i budúcnosť svedectvo sestier, ktoré zostali verné svojmu povolaniu aj v ťažkých skúškach prenasledovania.“

Povďačná za skúšku

Príbehy sú jedinečné, a predsa sú okolnosti a pocity, ktoré sa v nich opisujú, podobné. Preto predstavme pars pro toto jednu zo spomínajúcich rehoľníčok.

„Strach sa väčšmi stupňoval a najmä pri donášaní strašidelných správ ma priam šokoval. (...) Hrôza a strach ma tak opantali, že iste prv umriem, ako ma odtiaľto vyvezú.“ Spomienky sestry Evangelisty Markovej, FDC, potvrdzujú, že strach z očakávaného utrpenia je často väčší ako utrpenie samotné.

A predsa: už cestou preč, hoci nevedela, kam ide, a strach v nej kulminoval, „povedomie, že dobrý Pán Boh to dopustil pre vyššie dobro, pomohlo mi to prijať s odovzdanosťou do jeho najsvätejšej vôle“. Kríž režimových opatrení sťažili aj prosby matky, ktorá v máji 1950 pochovala dcéru pred vydajom, aby sa Evangelista vrátila domov doopatrovať ju.

K tomu rehoľníčku trápili veľké fyzické bolesti. Napriek tomu tvrdí, že „vedomé svojho poslania ako rehoľné osoby vydávať svedectvo Bohu a ľuďom snažili sme sa spevom i úsmevom ukázať i navonok svoju spokojnosť, lebo krásny je život s Ježišom“.

I v jej príbehu môžeme teda vidieť, že vzťah je vždy o dvoch. Že ten verný a milujúci je aj (či najmä) Boh. Že dopustí, ale neopustí: „Pán ma skúšal a nesmierne som mu povďačná za tú milosť, ktorou sa mi v mnohom otvorili oči a najmä uvtrdilo ma to v mojom svätom povolaní. Prechádzala som tvrdou skúškou, ale akou veľkou a nežnou pozornosťou ma dobrý Pán Ježiš odmieňal.“