Márnotratný syn sa vrátil

Na začiatku bolo novozákonné podobenstvo, ktoré inšpirovalo mnohých velikánov svetového umenia k jeho rozmanitému stvárneniu. Napríklad aj Rembrandta Harmenszoona van Rijna. Jeho obraz Návrat márnotratného syna (1636) zas podnietil k vlastnej umeleckej interpretácii slovenského umelca Vladimíra Kordoša.

Mária Bilá 16.10.2018
Márnotratný syn sa vrátil

Kurátorka Daniela Čarná otvorila vernisáž citovaním prieskumov, podľa ktorých zotrvá divák pred jedným umeleckým dielom v galérii priemerne 1,6 sekundy – pred Rembrandtovým obrazom vraj postojí „až“ 9 sekúnd.

Pri fotografiách Vladimíra Kordoša (ktoré sú jeho tvorivou interpretáciou daného obrazu) sa však zídené publikum predsa len pristavilo o niečo dlhšie.

Stále v kurze

Fotografický záznam akcie vytvoril Vladimír Kordoš ešte v roku 1980 v štýle „oživeného obrazu“ (tablaux vivant, living picture) – živí ľudia sa štylizovali do reálií Rembrandtovho diela.

Päť fotografických fáz príbehu zachytil fotograf Ján Krížik, v súčasnosti je zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie.

Výstava v priestoroch Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Bratislave mala vernisáž 25. septembra, záujemcovia ju môžu navštíviť do 21. novembra.

Vladimír Kordoš, ktorý je predstaviteľom takzvanej neoficiálnej výtvarnej scény, vo svojej tvorbe často interpretoval umelecké diela – popri Návrate márnotratného syna si budú môcť záujemcovia pozrieť aj pár iných jeho diel stavajúcich na podobnej technike.

Vernisáž sprevádzalo aj čítanie úryvku z knihy Návrat strateného syna, ktorej autorom je držiteľ Nobelovej ceny André Gide.

Kapitolu „Stratený syn“ mal pôvodne predniesť známy herec, keďže sa však pre komplikácie nemohol dostaviť, Vladimír Kordoš text predčítal sám.

Známe podobenstvo tak malo počas vernisáže hneď tri rôzne interpretácie a stvárnenia – Rembrandtovu, Kordošovu i Gideho.

Nájde sa v ňom každý

Každý z nás je svojím spôsobom márnotratným synom.

Tento fakt uchopil Vladimír Kordoš exciplitne, keď sa vo svojom Návrate márnotratného syna štylizoval práve do tejto postavy. Stal sa tak nielen autorom, ale aj jedným z aktérov vlastného diela.

Milosrdného otca znázornil Marián Meško (popri Kordošovi bol na vernisáži ako jediný prítomný z pôvodnej zostavy na fotografii), brata znázornil Peter Meluzin, ľudí v pozadí Aleš Votava, Ladislav Vančo a – možno trošku netypicky - aj žena, konkrétne Eva Chmelová.

Biblický happy end už vo verzii evanjelistu Lukáša narúša starší brat, ktorý po dojímavom stretnutí otca s mladším synom, reaguje výčitkami na otcovu a obvineniami na bratovu adresu.

Vladimír Kordoš modifikuje tento príbeh na poslednom zábere – starší brat tiež otvára náruč, tiež naznačuje ak nie radosť, tak aspoň prijatie faktu, že márnotratný syn je doma.

Otec s nehou matky

Rembrandtov originál (vystavený v petrohradskej Štátnej Ermitáži) patrí nielen k najslávnejším dielam holandského maliara, ale svetového umenia vôbec.

Podľa informácií v katalógu výstavy Umenie ducha. Návrat súčasného umenia do chrámu o tomto diele napísal knihu J. M. Nouwen, ktorý si všimol ruky otca na Rembrandtovom diele: jedna ruka je otcovsky pevná a ochraňujúca, druhá je nežnou ženskou rukou matky.

Táto ruka navyše smeruje k odhalenému chodidlu syna, akoby chcela chrániť jeho zranenosť, jeho „Achillovu pätu“. Takto sa umelcovi podarilo naznačiť komplexnosť Božej lásky, ktorá má v sebe otcovský i materinský princíp.

Rembrandtov Návrat márnotratného syna má v sebe veľa symboliky a kontrastov.

Syn, ktorý kľačí, a otec, ktorý si ho nežne privíňa, pričom sa k nemu kloní; kotrast bohatého (aj vizuálne „žiariaceho“ rúcha) otca verzus otrhané, nevýrazné oblečenie syna; zarastený otec a dohola oholený syn (v autorovej dobe to bol symbol otroctva, poníženosti) či napríklad ochraňujúce ruky rodiča, ktorý sa snaží objať, chrániť aj pozdvihnuť svojho potomka, verzus ruky syna, ktoré na obraze nie je vidieť – pozorovateľ si len môže domyslieť, že si ich chúli pri hrudi v obrannom či kajúcom geste.

Zaujímavou je aj prítomnosť „divákov“ sledujúcich zopodiaľ nečakaný návrat – v popredí davu vyniká najmä syn, ktorý otca (fyzicky) neopustil.

Aj táto postava je v Rembrandtovom podaní plná symboliky. Brat stojí bokom, dokonca „vyvýšený“ (jednak postojom – na rozdiel od otca sa očividne nechystá skloniť ani len nakloniť k navrátilcovi - a tiež aj státím na akýchsi naznačených schodoch.

Jeho odev je takmer kópiou honosného odevu otca, starší brat však nedokáže napodobniť aj jeho gesto – namiesto otvorenej náruče ponúka zovreté ruky a namiesto prižmúrenia očí súdivý pohľad zvrchu.

Rozpoloženie a postoj tejto postavy sú naznačená aj jej umiestnením bokom, v pološere.